Prichádzam na našu malú zastávku, kde je už asi desať – pätnásť ľudí. Zrazu v diaľke zasvieti tabuľa s názvom autobusu. Všetci začnú hrnúť k obrubníku, dúfajúc, že budú dnes tými šťastnými.
Ozvú sa prvé hlasy: „Zastavuje!“ Tak, prvú fázu nastupovania by sme mali za sebou. No čo ďalej? Autobusy sú pravidelne natrieskané študentmi. Sú? No na prvý pohľad určite.
Otvárajú sa dvere. Tí ktorí sú hneď pri dverách, začínajú vyzývať pasažierov autobusu, aby sa trochu posunuli, veď aj oni potrebujú ísť do práce či do školy. Počuť smiech, pár posmešných poznámok a skupinka na dverách sa nepohne ani o centimeter. Tak teda poprosíme šoféra, aby nám otvoril zadné dvere. Po vstupe do autobusu nás čaká šok. Veď sa nás tam vojde aj desať, a aj tak sa netlačíme. Tak vás napadne otázka, prečo sa nemôžu posunúť všetci cestujúci tak, aby sa dalo nastupovať bežným spôsobom – cez predné dvere.
Prečo?
No napadá ma pár vecí.
Lebo dospelí, ktorí predsa len zaberajú viac miesta ( bez urážky – aj nás to čaká) musia stáť vedľa 11- ročných detí, ktoré sa v škole ešte určite nedostali k téme cestovanie a úcta k starším.
Ale to hlavné a šokujúce odhalenie príde teraz!
Najlepšie miesto v autobuse sú určite predné schody. Z tých sa ešte nikdy nikto nepohol. Musím raz vyskúšať, čo je na nich tak uchvacujúce a viac sa z nich nepohnem, nech okolo mňa aj kamene lietajú. Určite je v tom nejaké starobylé kúzlo? Možno existuje pravidlo, že ten, kto sa vezie na schodoch
bude zdravý alebo vyhrá v lotérii. Tak teda, berte všetci tipovacie lístky a šup ráno na schody.
NA záver len: milí „schodoví cestujúci“ len sa z nich nehýbte ďalej, aby vám raz na to tajomstvo niekto neprišiel a nedonútil vás to najlepšie miesto opustiť. Veď stáť od prého sedadla do zadu nie je dnes IN.
A milé deti, kto sa postaví starenke alebo starčekovi je looser. Nezabudnite!
