Tá prosba ma svojou hlbokou myšlienkou dostala. Myšlienka na pokojnú smrť. Predstavte si, že si môžete vybrať smrť v spánku. Koľko z vás by si ju vybralo?
Myslím, že takmer všetci. Teda aspoň dovtedy, pokiaľ nezačnete uvažovať, čo to znamená.
Výhody:
„z ničoho nič „ ste tam
nemusíte sa báť, že budete trpieť ( že vás zrazí auto, že vás zastrelia...)
...
Nevýhody:
čo, ak nie ste pripravení
zomriete sami
...
Zomriete sami!
Kto z nás by sa chcel na poslednú cestu vydať bez rozlúčky? Kto z nás chce odísť bez posledného úsmevu blízkych ľudí? Nie je od nás takýto odchod sebecký?
Pochybujem, že je na svete aspoň 1% ľudí, ktorí nepotrebujú svojím priateľom už nič povedať. Naše medziľudské vzťahy nie sú nikdy natoľko jasné, alebo vyriešené, aby sme si mohli jednoducho dovoliť odísť. Žijeme naozaj tak, že nás netrápi naozaj ani najmenšia vec, ktorú by sme mohli vyriešiť aspoň
v poslednom okamihu nášho života?
Chcete ešte aj teraz takú smrť?
Človek, ktorý túto prosbu vyslovil a je si istý, že táto cesta je najlepšia, mal by mať náš obdiv. Dokazuje tým len to, že sa dá žiť dobre usporiadaným životom. Životom, kde nikomu nič nedlhuje.
Tak na záver: Dávajme si pozor na to, čo si želáme. Lebo raz sa to všetko môže splniť.
