Po ceste nás obiehali asi 4 sanitky v rôznych častiach Slovenska. Majáky blikali, sirény na plný výkon. No a čo? - povedalo si pár ľudí, a pokojne išli výchovnou 60/ 90-tkou po strede cesty. Rýchlosť sa má predsa dodržiavať.
Ďalší sa zase riadil pravidlom: Ak musím stáť na červenej ja, tak budú aj ostatní. Čo potom, že za mnou niekto umiera, čo potom, že všetci po mne trúbia. Ja stojím, tak si stojte aj vy.
Obehnúť 3 zasebou idúce kamióny dole kopcom z Donoval tiež nebola veľká zábava aj napriek tomu, že protiidúce autá odparkovali doslova do priekopy. Ujco kamionista má predsa väčší stroj a aj tak nerobí taký hurhaj, aby na seba upútal.
Zvykli sme si...
Ale ten posledný ma dostal.
120 kilový chlapík s vyholenou hlavou sa pustil prechodom pre chodcov tesne pred sanitkou ( tu sirénu by fakt počul aj mŕtvy ). Vodič zabrzdil pár desiatok centimetrov pred chlapom. Miesto toho, aby sa chlap pratal čo najskôr z cesty, začal sanitkárovi nadávať a pokúsil sa otvoriť dvere do sanitky s dosť hlasným popisom činností, ktoré chcel na vodičovi realizovať.
A teraz si predstavte, že tá sanitka vezie vášho blízkeho, ktorý sedí hrobárovi na lopate. A teraz si predstavte, že takémuto kreténovi sa zachce trošku sa predviesť. A nakoniec si predstavte, že práve pre toto predvádzanie už váš príbuzný hrobárovi z lopaty nezlezie.
Čo by ste takémuto človeku spravili? Ja mám sem tam pocit, že pri takých ľuďoch treba v tej sanitke dupnúť na plyn, prejsť, zastaviť, naložiť a v rámci lekcie humánnosti to indivíduum dopraviť do nemocnice.
