Takmer štyri hodiny sa už suseda diskutovala s kamarátom, ktorý je doslova povedané nábožensky fanatik. Ak vravím fanatik, tak to znamená fakt fanatik. Nemyslím tým človeka, ktorý sedí denne v kostole. Tento bol taký, že v kuse opakoval dookola tie isté vety. A to: Pán Boh tak chcel, Pán Boh sa postará, treba len požehnávať..... Nebudem sa týmto rozpisovať ďalej. Slovo fanatik berte ako fakt.
Samozrejme bezúspešne sa mu snažila vnútiť fakt, že sa treba činiť aj sám, a že opovážlivé spoliehanie sa na Boha je tiež hriechom. S miernou odchýlkou srdcového rytmu, dýchania a farbou tváre sa konečne dočkala času, keď mal odísť jeho autobus domov.
Vybrala sa ho teda odprevadiť na zastávku. Keď boli asi 20 metrov pred ňou, popred nich preletel autobus. No do frasa. Keby si sa kus hýbal, nemusel si ho zmeškať. Som zvedavá, čo budeš robiť teraz.
-Teraz?... Tak to malo byť... neboj, Pán Boh sa o mňa postará....
Suseda sa už nadychovala, že mu niečo „krásne“ a „od srdca“ povie, keď tu zrazu zastavilo nejaké auto. Stiahlo sa okno a neznámy hlas sa spýtal: „Idete do mesta?“
-Vidíš, vravel som ti, že sa postará......
.........nasadol do auta, a odišiel...
........a susedku vtedy div netrafil šľak....