Chcel som si byť však istý a tak som si vyhľadal svoj sen v snári. Ten ale slová: hokej, hokejka, puk, bránka a monokel neobsahoval. Našťastie som tam našiel slovo „ľad“. Výklad* mi jasne odporúčal pokračovať.
*
Aspoň som si to myslel. Skutočnosť však bola iná. V tú zimu sa udiali 3 veci, ktoré ma donútili vzdať sa môjho života hokejistu.
Na Vianoce som dostal svoje prvé korčule. Ženské. Ale no veď darovanému koňovi sa do papule nepozerá (oficiálna výhovorka). Po druhé – tí najlepší sú stále extravagantní a môžu si dovoliť vytŕčať (zbožné želanie). A po tretie – pôvodne boli mamine (realita). Sused sa ponúkol, že ich nabrúsi. Nevedel ale, že korčule nie sú nôž. Tak som teda chodil hrať v civile a od pohybového prejavu Jevgenija Pľuščenka (prepáč, ak som ti skomolil meno, aj mne už pár krát povedali: Tomáš Igorko) som mal teda trošku ďaleko.
Hrať sme chodili na zamrznutý potok. Odhrnuli sme si sneh a upravili plochu tak, aby spĺňala normy EU. Vtedy na našu plochu nakorčuľoval národný, hviezdny, hokejový výber Senegalu (rozumej: osady) s klincami vytunningovanými hokejkami. Statočne sme sa bránili, ale súper mal početnú prevahu (to preto, aby nás neobvinili z diskriminácie menšín) a v zálohe mal veľmi dobrých útočníkov. Tri dogy a jedného pitbulla. Tak sme sa radšej nenápadne stiahli. Jednak, že očkovanie proti besnote dosť bolí (vraj, besný som ešte nebol) a po druhé - hľadisko -breh už začínali obsadzovať skalní (rozumej: so skalami v rukách) fanúšikovia Senegalu a tak sme prišli aj o priestory na náš profesionálny rast.
Večer sa v správach objavila informácia o globálnom otepľovaní. Zamyslel som sa. Má vôbec zmysel učiť sa to hrať, keď o pár rokov bude túto hru hrať len pár snobov za polárnym kruhom? Vybrať si teda takéto neperspektívne povolanie? Veď len povedzte, to by vyzeralo tak isto, akoby sa niekto rozhodol, že ide študovať za faraóna.
Večná škoda, že povolanie si vyberáme vtedy, keď je pre nás najdôležitejšie to, čo bude na obed. A tak si teraz bijem hlavu o stenu. Dnes by som už určite hral na majstrovstvách a zhodou okolností by som včera stál pri Bartečkovom výpade od bránky na modrej čiare (ja viem, že by som bol brankár – ale bol by som fakt až taký dobrý), spracoval prihrávku, obabral Mezina (ktorého vzorom by som mimochodom bol) a rozvlnil by som sieť (nie ochrannú) a teraz by sme spoločne spievali we are the champions... Fakt škoda, ale nevešajme hlavy. Keď už tak citujem ten Queen, tak Show must go on. Pre koho, ako a kde, to uvidíme v utorok.
