Znudil nás aj futbal. Naša dedinská kopaná (nielen do lopty) bez roztlieskavačiek, to bezduché naháňanie tej beštiálne rýchlej lopty, ktorú aj tak väčšinou dobehneme až v čističke odpadových vôd pekne vyleštenú, alebo v tom menej príjemnejšom prípade (ale bližšie), zaseknutú medzi dvomi tabuľami susedových nových eurookien.
Pre istotu už radšej nespomínam tenis, aby sa do nás neobula sloboda zvierat, pre to množstvo chladnokrvne zabitých múch a dokonca aj čmeliakov. A to všetko len pre taký prízemný a ničneospravedlňujúci dôvod, ako je odpálenie tenisovej loptičky, v drvivej väčšine do susedovej hustej fazule, kde by ste nenašli ani pneumatiku z traktora.
Tak teda my, športuchtiví, tradične športy odsudzujúci športovci, rozhodli sme sa, že si nájdeme niečo originálnejšie.
Zvažovali sme najprv golf, no ten sme zavrhli pomerne rýchlo, keď sme si uvedomili všetky jeho úskalia. V prvom rade to bol fakt, že nikomu sa nechcelo kosiť trávnik kosou a kábel elektrickej kosačky sme nemali kde strčiť. Ďalším problémom bol miestny biotop a prejavy jeho činnosti. Každodenné ušľapávanie krtincov predsa nikoho baviť nebude. A čo bol však najväčší problém? Pri štýle nášho odpaľovania loptičiek sme potrebovali zbrojný preukaz a paintballový skafander.
Biliard padol po dvoch monokloch, štyroch zlatých zuboch a prvej impotencii, spôsobenej gestikulovaním (pri vysvetľovaní, kde sú jamky) s tágom v ruke.
Nakoniec však všetko dobre dopadlo a my sme si konečne našli hru, ktorá nás napĺňa. Bowling.
Plní nadšenia sme okamžite nabehli v štýle: hurasystém na dráhu, odkiaľ nás okamžite vyhnala miestna teta, že vraj máme nevhodnú obuv. Na nohách nové adidasy s piatimi prúžkami, pumy bez chvosta a jeden z nás dokonca botasky z novej čínskej edície: Nebo. A vraj nevhodé! Boli sme teda zvedaví, čo za vhodnú obuv nám to dajú. Dali nám nejaké biedne kanaríkovské topánky.Keby tú podrážku videla moja babka, tak by na ňu okamžite nalepila pásku na koberce, aby sa jej nešmýkali. Ako slušne vychovaní ľudia sme sa rozhodli prezuť sa a neprovokovať.
Určili sme si poradie a hurá na vec. Veď čo môže byť jednoduhšie, ako roztrieskať všetky kolky na franforce. Prvý hráč sa vrhol na guľu a takmer mu vyskočili platničky, keď zistil, že guľa má 12kg. Rozohnal sa, hodil, no mal smolu. Hnusná a neempatická lopta zvalila iba 4 kolky. Radosť mu však kazil aj fakt, že to boli kolky na dráhe č.3 ( my sme hrali na č.1). S výsmechom nastúpil na dráhu druhý hráč. Tú 12 kilovú guľu šmaril o dráhu takou silou, že pokiaľ vôbec došla do polovice dráhy, 3 kolky sa už váľali na dráhe od jej otrasov. Za zmienku stojí aj fakt, že hráč č.3 váľal kolky tlakovou vlnou. Pri sile jeho vrhu by som teda tou kolkou nechcel byť.
Po prvom kole sme boli mierne frustrovaní a tak sme sa boli opýtať, či nám za nejaký poplatok nemôžu dať dráhu, stredom ktorej vedie "žľab", do ktorého by sme hádzali guľu, ktorá by zvalila všetkých 10 neúprimných drevených figurín. Keďže taká je vraj k dispozícii len papalášom, a my sme obleky nemali, tak sme aspoň poprosili tetu vedúcu, nech tímu vedľa, ktorý bol trápnejší ako stierače na ponorke a nás frustroval hlavne tým, že v kuse provokatívne váľal komplet celú sériu, prilepí kolky tým supertmelom samolepom k dráhe.
Bowling je gentlemanská hra
O tom nás presvedčila situácia na dráhe č.2. Hrali tam dve slečny a jeden chlapec. Práve prebiehalo posledné kolo. Dievča vyhrávalo, no v prípade, že by chlapec dal všetky, prehralo by.Rozbehol sa a vrhol guľu. 3 sekundy trval vnútorný boj o to, či z neho bude gentleman alebo hnusný zver, ktorý nikdy nečítal lexikon spoločenského styku. Guľa nakoniec zvalila len 7 a tak sa stal kultivovaným človekom i tajným hrdinom a idolom ženských sŕdc večera.
Odhliadnúc od pomliaždenín pri vyberaní gúľ, zlomenín pri ich vrhu, otrasov mozgu tých, ktorých naša guľa zasiahne nečakane pri poháriku v neďalekom bare, či iných zranení spojených s touto činnosťou, ostávame bowlingu verní, pokiaľ bude existovať aspoň jediná funkčná dráha, čo pri našom štýle hry určite nebude trvať dlho...
