Po nastúpení do auta som ešte naivne veril, že to minulé bolo len taká nešťastná zhoda náhod. Stodvadsiatka mesto, mimo ešte niečo navyše a o diaľnici až neskôr. V mysli sa mi neustále pri predbiehaní vynárali len dve možné varianty konca tejto cesty. Obidva však predčasné. Tá prvá myšlienka bola o tom, že ak nabúrame, tak asi nebudem mať príležitosť ani vynadať šoférovi, prípadne ho zabiť. Ak prežijem. A ak prežije on. Tá druhá možnosť bola s tým spojená. V mysli sa mi vynáralo krásne čierne SUV ohádzané kvetmi a s nápisom Pohrebníctvo.
Po čase, keďže som pochopil, že tieto morbídne myšlienky nikam nevedú, rozhodol som sa autosugestívne upokojiť. Po dosiahnutí nirvány som už so stoickým pokojom mohol sledovať okolie.
Prvý zaujímavý moment sa naskytol pri prejazde dedinou nadzvukovou rýchlosťou. Že bola nadzvuková, vydedukoval som z toho, že samovražedná tetka ktorá sa pustila krížom cez cestu len nemo otvárala ústa a nič nebolo počuť. ( len tak mimochodom...počuli ste, že zvuk sa šíri rýchlejšie ako svetlo? Neveríte? Zapnite si televízor a vyskúšajte, či budete najprv počuť a až tak vidieť obraz ) Tieto samovražedné babičky nemám veľmi v láske. A to hlavne pre ich nerozumnosť. Vy idete na Felícii a predstavte si, že jednu z nich zrazíte a zabijete. Babička príde na druhý svet a tam sa jej opýtajú, ako zomrela. A ona im povie, že ju zrazilo auto. Na tom nie je nič čudné, pretože to sa stáva často. No keď sa jej však opýtajú, čo ju zrazilo, určite sa tam prepadne od hanby.
Druhý zážitok bol vcelku poučný. Dozvedel som sa, že Felícia v pohode vytiahne 170 km/h. ( podľa google vraj konštrukčná = 145 km/h )
A tretí, najzaujímavejší zážitok.
Taký pohľad ste ešte určite nevideli. Fičíte si 170-kou po diaľnici a obiehate okoloidúce audiny a BMWčka. Fakt by som vám odporúčal vidieť pohľad vodiča toho audi, keď ho pri jeho 160-tke obieha Felícia.
S pozdravom „nabudúce radšej pešo...“
