Keď voda o pár dní opadla, na naše veľké prekvapenie sme zistili, že odkryla starý spád, v ktorom sa na naše ešte väčšie prekvapenie, usadili ryby. Krásnu idylku vtedy robili, ako jediné živé veci na potoku, len babky, ktoré si prali bombarďáky, čistili koberce, alebo zopár malých Rómov, ktorí sa mohli konečne umyť ( dnes už majú sprchy – eurofondy forever ). No čo nám ako malým 12-ročním chýbalo k šťastiu? Vykašlali sme sa na ten nefunkčný luk, ktorým sme naháňali vtáčiky, na obaly od kindervajec, do ktorých sme nasypali kypriaci prášok a hádzali ponad tetky v čiernom, ktoré išli z pohrebu. Vzali sme dedov starý, socialistický, vreckový nožík s pílkou do ruky a fuk ho na vŕbu. Vyrobili sme si udice a utekali skúsiť šťastie.
Z hrôzou sme zistili, že o to miesto majú záujem aj ďalší – a to skutoční rybári. S hanbou sme hádzali do vody babkine nitky na háčkovanie, zakončené ohnutým špendlíkom. No šťastie vtedy prialo nám. Zatiaľ čo profesionálne ( a hlavne ticho!!! ) sa tváriaci rybári len nemo čumeli na masy vody, my sme s krikom vyťahovali jednu rybu za druhou. Po tej tretej sme sa radšej z bezpečnostných dôvodov ( mobil ostal doma ) pobrali preč. Nenávistné a závistlivé pohľady tých starších nám nejako nedovolili vyžívať sa v našom úspechu.
Vracali sme sa potom až večer, a to aj napriek štípancov komárov a nebezpečenstvu prisadnutia ropúch sme sa tešili, keď sa vo vode blysla ryba a o to viac, keď sme ju ťahali z vody. Adrenalín v krvi taktiež dvíhal aj susedov pitbul, ktorý mal očividne slabú reťaz, no jediný, kto o tom nevedel bol sused, ktorému sa lenilo urobiť kompletný plot. Párkrát sa stalo, že pre úzky kameň sa niekto z nás ( stále kamarát ) ocitol po krk vo vode. Ale bola zábava...
Krásne časy trvali asi 2 roky. Potom sa hore potokmi prehnalo stádo ( ľudí ) s podberákmi ( po našom: sákmi) vyrobenými z pletiva ( a prečo susedovi zmizol plot? ) a v potoku už neostalo takmer nič.
A dnes? Potok vyzerá úplne inač. Pôvodný biotop vystriedali staré práčky, motory zo škodoviek, televízory, či batérie aut. Ryby zmizli, my sme vyrástli... A čo teraz?
