Perníková chalúpka

Medovníkovo- zrubová chata



Na myse Canaveral žila raz jedna ježibaba, ktorej normálne civilné

povolanie bolo: Upratovačka štartovacích plôch raketoplánov

Kennedyho vesmírneho strediska . Medzi jej záľuby patrilo pletenie,

- bola majsterkou sveta v disciplíne 100 metrov hladko-obratko,

- a jej druhou záľubou bola poľovačka.

Kde bolo, tam bolo bola raz jedna Anička Schizofrenička, to- kde

bolo, tam bolo, bolo na Floride. Jeden pekný deň povedala svojej

mamičke, že by rada išla do lesa na jahody. Mamička, ktorá už aj

tak chcela nejaké to ovocie zamraziť na zimu, súhlasila. Dala dcérke

košík, igelitovú tašku, mapu a kompas a s úsmevom ju vyprevadila

z domu. Anička ktorá bola schizofrenička, rozprávala sa cestou

s fiktívnym Jankom. A keďže dvom cesta rýchlejšie ubehne, o chvíľu

bola pod lesom.

Podliezla závoru Štátnych lesov Slovenskej republiky a vydala sa hore

peknou asfaltovou cestou. A tu pozerá- jedna jahoda, druhá jahoda...

až nazbierala plný košík a o 20 minút aj „igelitku“. No zrazu sa

nad lesom akosi zotmelo a na oblohu vyšla prirodzená družica

Zeme – Mesiac a začal odrážať slnečné svetlo na zemský povrch.

Chcela už utekať domov, no lenže bola zrazu veľmi hladná. Všetky

jahody z košíka už pojedla a tie v igelitovej taške boli všetky zaparené

a začínali meniť svoju molekulovú štruktúru. Rozmýšľala či ich nezobrať

domov na kompót, ale z tých by bol jedine kompost. V bruchu jej

bolo počuť, ako sa prehltnutý vzduch tlačí von a cítila hlad. No čo ju

napadlo, to by nikto nečakal. Uvidela vysoký spráchnivený smrek,

prežratý lykožrútom smrekovým.

Asi 5 minút chodila okolo neho a hľadala výťah a keďže nijaký nenašla,

tak sa začala šplhať. Vetvička za vetvičkou, konárik za konárikom.

Kým vyšla hore bola celá doráňaná ale stihla sa ešte obzrieť a v diaľke

uvidela silné neónové svetlo. Od radosti vyskočila, no zabudla, že je

na vysokom strome a tak už len padala a padala, ako pytliakmi

postrelený bocian. No ani tento pád ju nezastavil a ona utekala smerom,

odkiaľ prichádzali fotóny. Asi o 22.15 stredoeurópskeho letného

času zastala pred pekným domom. Na stenách sa leskli nové drevené

eurookná a cestu od domu k bránke lemovali solárne lampy. Pred

garážou bol zaparkovaný vytunningovaný Wartburg so xenónovými

svetlami a autorádiom.

Z kuchyne omamne rozvoniavala vôňa práve prihoreného kurčaťa.

Anička zaklopala na dvere, chytila kľučku dverí, no tá jej zostala v rukách.

Na jej prekvapenie to však nebola žiadna meď, PVC, ba dokonca ani titán

miešaný s bukovým drevom. Bol to pravý domáci medovník pripravený

podľa prastarého rodinného receptu, ktorý si táto rodina odovzdávala z

pokolenia na pokolenie.

Dvere jej prišla otvoriť staršia pani. Keď videla, že dievčatko je hladné

a objedá medovníky, pozvala ju na večeru. Anička vošla dnu a sadla si za stôl.

Dom bol plný trofejí, keďže pani bol členkou poľovníckeho zväzu už niekoľko

desaťročí. No keď pani začala nosiť na stôl všelijaké jedlá Aničke kdesi vypadla

protéza, nemohla ju nájsť a bolo po večeri.

Tak vyšla na poschodie, pozrela sa cez tónované strešné okno. Uvidela,

ako ich sused, starý pytliak chytil dvoch

zajacov poľných – latinský názov: Lepus europaeus – a teraz ich strká

do vreca z mikrovlákien. Chcela chudáčikom zajačikom pomôcť a tak

sa po špičkách vykradla po dubových schodoch, ale zakopla o stojan

na dáždniky zo slonoviny.

A vtedy si pani myslela, že chce ujsť, chytila ju a povedala jej, že je striga.

Zavrela ju do klietky a nudným monológom jej oznámila, že si ju vykŕmi a

keďže sa blížil deň vďakyvzdania, ponúkne ju miesto moriaka. Anička sa

mala ako v perinke. Veď bola ubytovaná v štvorhviezdičkovej klietke

s kúpeľňou, posteľou s baldachýnom, výkonným počítačom s internetom

a TV tunerom. Samozrejme čo sa týka stravy, mala zadarmo All inclusive.

O pár dni prišla skontrolovať Aničku ako sa má a hlavne – zistiť, koľko váži.

Postavila ju na najnovšiu digitálnu váhu, určenú len pre zvláštne príležitosti a

na displeji sa zobrazilo číslo: 78 kg. Ježibaba rýchlo zobrala kúsok

recyklovaného papiera, uhlík z kozuba,

zel-ovockú kalkulačku a premenila hodnotu na libry. Vyšlo jej 171,96 libier.

No to je predsa dosť málo. Taký moriak musí mať najmenej 200. A tak si povedala,

že ju bude ešte pár dní kŕmiť a tak ju upečie. Vtedy Aničke došlo, že sa odtiaľ musí

nejako dostať, lebo by už nikdy nevidela svojho fiktívneho kamaráta Janíčka, ktorý

na ňu určite čaká v lese.

Večer, ako vždy sledovala televíziu a zrazu ju upútala reklama na špeciálne

mikročipové karty , s ktorými môžete schudnúť už po troch dňoch desať kíl.

Rýchlo zobrala mobilný telefón, objednala si ich a do 24-och hodín jej ich

kuriér expresnej zásielkovej služby doručil. Keď sa po šiestich dňoch prišla

ježibaba pozrieť na svoje domáce zvieratko – Aničku, zistila, že Anička je

zo dňa na deň chudšia. No dlhšie už čakať nemohla. Pred chvíľou jej totiž

spoluježibaba poslala mail, že o tri dni sa odchádza na lov na Veľké Americké

prérie za bizónmi. Aj keď deň vďakyvzdania mal byť až o týždeň, táto

neočakávaná správa spôsobila, že ježibaba musela tento sviatok oslavovať skôr.

Zavrela Aničku späť. Prišla do kuchyne, zapla a predhriala si mikrovlnu rúru na

200,00 °C to znamená 392,00 °Fahrenheita, nabrúsila motorovú pílu. Vrátila sa

po svoju Aničku a zaviedla ju do kuchyne. Postavila ju pred mikrovlnnú rúru a

povedala jej aby do nej vošla. No Anička jej na to: „ Ale babka moja, veď ja

som technický antitalent a neviem ako sa vchádza do mikrovlnky. Prosím vás,

ukážte mi to!“ Ježibaba, nič netušiac, vpratala svoje sadlo do tohto výdobytku doby.

Anička nečakala a pribuchla dvierka. Ježibaba kričala, prosila... ale nič z toho.

Nepriestrelné sklo rúry nepovolilo, a keď sa ozvalo cinknutie, v rúre nebola ježibaba,

ale hamburger.

Anička, vyslobodená zo zajatia, sa rozbehla sťa atlét na paraolympiáde bez navigátora,

keď si spomenula, že nemá jahody. No tie neboli ďaleko. Zbierala, zbierala a zbierala...

Vonku bolo strašne horúco, keď tu zazrela babku. Prišla k nej a opýtala sa jej:“ A čo vy

tu babka, v tom chlpatom kožuchu?“ Ale vtedy nemala so sebou okuliare s dioptriami č. +4.

A touto otázkou sa ten príbeh končí. Tá babka v chlpatom kožuchu bol medveď.