Zrazu šofér dostane neodolateľnú chuť viesť konverzáciu paralelne s naplno pusteným rádiom z ktorého sa derie nejaká poľská cover verzia piesne Umbrella od Rihany. V rovnakom rytme, v akom prelietavame všetky jamy, spieva poľská speváčka pieseň Parazoľaoľaoľa a a a ....
Počujem mumlanie šoféra, ktorý práve položil otázku. Nepodarilo sa mi ale identifikovať ani jedno slovo, tak ho teda prosím, aby otázku zopakoval. Na to, aby som niečo rozumel, bolo ale potrebné znížiť decibely rádia. Ale každý správny šofér predsa počas jazdy nemanipuluje s vecami, ktoré nie sú potrebne na vedenie motorového vozidla. Preto sa radšej otočí o 180 stupňov a otázku zopakuje... V hrôze mu radšej odpovedám krátkou formou a tak ešte dokáže strhnúť volant a dostať sa naspať na cestu...
To, čoho som sa desil najviac, prichádza....
Predbieha pomalšie ( 100 km/h) idúce auto. Oproti sa nám rúti kamión so stavebným materiálom. Už vidím tunel so svetlom na konci ( ešte, že je povinné svietenie, ináč by bol ten tunel bez svetla – podľa mňa deprimujúcejší ). V zlomku sa mi premieta celý môj život, a ja teraz ľutujem, že som si nepredplatil zádušnú omšu. Predsa, ako hovorí náš profesor: „ Thinkpositive“ zisťujem, že ak by sa ten manéver nepodaril, cement z návesu kamióna by nám automaticky spravil pôsobivú mohylu, čím by sme ušetrili naším rodinám čas a peniaze.
Obiehame ďalšie auto, situácia sa opakuje, svoj život vidím opäť. Zisťujem, že buď ma šofér nemá rád, alebo je samovražedný atentátnik. V tomto prípade by som radšej bral tu prvú možnosť... stále by tam bola šanca, že on chce aspoň trošku žiť.
Keď takýmto štýlom predbiehame aj tretie auto, rezignujem. Veď komu by sa chcelo v priebehu dvadsiatich minút sledovať retrospektívne svoj život už tretíkrát... Kašlem ja na to, veď človek musí na niečo umrieť. Síce som si nikdy nepredstavoval svoju smrť v plechovke, ale stále som na tom lepšie ako tuniak. Ten sa o miesto svojho posledného odpočinku musí deliť s ďalšími neznámymi svojho druhu.
Po 50 minútach jazdy vystupujem a utekám kade ľahšie. Už viem, že večer bude na programe nútená diéta, lebo nechcem skúšať, čo všetko môj žalúdok zvládne. V závere som šťastný, že felícia v bežných podmienkach nevytiahne viac ako 160....
