Tento text nadväzuje na Anti-anti konšpirátor – Diel 0. Je tiež prvou časťou článku, ktorý bol na jeden blog pridlhý. Druhá časť časť sa objaví o 2 týždne.
Kritické myslenie, vzdelanie a konšpirácie
I
Konšpiračné teórie sú vraj odpoveďou na viaceré motivácie – epistemické (mať porozumenie svetu), existenčné (mať pocit kontroly), sociálne (potreba niekam patriť). Prekvapenie zo zistenia, že konšpiračné vysvetlenia týmto motiváciám vlastne „neslúžia“, naznačuje hlboké neporozumenie konšpirujúcim ľuďom. Prihlásenie sa ku konšpiračnej teórii pre nikoho neurobí svet bezpečným miestom, v ktorom sa spoľahlivo orientuje a cíti prijatý.
Zamyslime sa: predpokladajme, že pociťujete epistemickú, existenčnú a sociálnu neistotu. Vo svete sa teda nevyznáte, nemáte pocit kontroly ani spolupatričnosti. A teraz predpokladajme, že ako odpoveď na túto situáciu dostanete na tácke túto konšpiračnú hypotézu: Mocní globalisti majú záujem na vymazaní väčšiny populácie a ten zvyšok, vrátane vás, si plánujú zotročiť.
Cítite sa teraz ako konšpirátor bezpečnejšie (existenčná motivácia)? Máte pocit, že konečne niekam patríte (sociálna motivácia)? Ste pripravený na očakávaný úder globalistov (epistemická motivácia)?
II
Alebo inak. Prižmúrte na chvíľku všetky kritické oči a predstavte si, že cestujete loďkou po oceáne. Na vaše veľké prekvapenie zrazu dorazíte k kraju sveta. Voda padá do nekonečne tmavej priepasti a pred vaším zrakom sa majestátne týči čierny priestor posiaty nekonečným množstvom hviezd. Teraz sa obráťte späť a pozrite sa smerom, odkiaľ ste priplávali. Čo cítite pri pomyslení na spoločnosť a jej učebnice, médiá a autority, ktoré presviedčajú občanov o guľatosti Zeme?
Tá otázka sa tisne na pery sama. A je obklopená pocitom úzkosti: O čo im ide?
Viera v konšpiračnú teóriu je výrazom neistoty a odcudzenia. Určite nie je ich odstránením.
III
Podaktorí by na to povedali – my by sme takej blbosti nikdy neverili! Ale mnohí konšpirátori sa prekvapene a tiež aj trochu odsudzujúco pýtajú: Ako je možné, že vy ešte stále veríte – mainstreamu? Ako je možné, že ste si vybrali Smitha namiesto Morphea? Prečo zbabelo prijímate bezpečný svet, ktorý upokojuje údajne „naše“ motivácie? Namiesto toho, aby ste čelili chladnej a znepokojujúcej pravde, že ste klamaní a zneužívaní?
IV
Myšlienka Matrixu bola postavená na silnom psychologickom odpore voči spochybneniu „oficiálneho“ vysvetlenia spoločenskej skutočnosti. Ak by tento psychologický fenomén nebol skutočný, pútavosť kultovej sci-fi trilógie by sa zložila ako domček z karát. Vzhľadom na tento fakt je možné uvažovať o nasledujúcom odporúčaní:
Bolo by dobré, aspoň z času na čas, spochybňovať všeobecne prijímaný naratív. Aspoň cvične. A mohlo by byť rovnako užitočné, aspoň z času na čas, pokúšať sa potvrdiť nejaký konkrétny konšpiračný naratív.
V súvislosti s vysvetľovaním spoločenského diania a jeho mechanizmov môžeme spochybnenie zjednodušene chápať ako zámerné hľadanie nedostatkov v inak celistvo pôsobiacom obraze spoločenskej skutočnosti s cieľom testovať jeho pevnosť. A potvrdenie je zase pokus zaplátať diery v chatrnom zobrazení spoločenskej skutočnosti a tým ho posilniť, urobiť prijateľnejším.
Obe cvičenia, spochybnenie prijímaného naratívu a potvrdzovanie konšpiračného naratívu, sú dobrou protiváhou k vyššie uvedenému „matrixovskému“ odporu. K ničomu nezaväzujú, ale pomáhajú udržiavať myseľ otvorenú.
Príklad z diskusie v USA: myšlienku o Deep State by sme nemali zamietnuť automaticky a s pohŕdavým výsmechom. Namiesto toho by sme sa mohli pýtať: Ako sa dá pojem Deep State chápať? Ako by sa mohol v štátnom aparáte nachádzať bez toho, aby bol doslova očividný? Je možné, že ide o časť zložitej administratívnej štruktúry, ktorá si zachováva moc, vlastnú agendu a nezávislosť od voličov?
Príklad zo slovenského diskurzu: myšlienku o unesenom štáte by sme nemali zamietnuť automaticky len preto, lebo má konšpiračné vyznenie. Namiesto toho by sme sa mohli pýtať: Akoby sme si vedeli unesený štátu predstaviť? Nie je náhodou možné niektoré spoločenské udalosti vysvetliť oveľa presvedčivejšie, ak by sme predpokladali, že ktosi štátu "uniesol" a využíva ho pre vlastné ciele a súkromné potreby?
Ak sa však téza o unesenom štáte stane súčasťou všeobecne prijímaného naratívu, mali by sme pristúpiť k cvičeniu spochybňovania.
Napokon, bolo by naivné veriť, že „oficiálny“ naratív je nezávislý od mocenských záujmov a že nemá vplyv na mocenské usporiadanie. Hľadieť na takýto naratív vždy aj ako na nástroj spoločenského ovplyvňovania je preto súčasťou každého uceleného hodnotenia spoločenskej skutočnosti.
Uvedené odporúčania sú možno prehnané. Ale ešte nebezpečnejšie pôsobí okamžitá pripravenosť bičovať akékoľvek konšpiračné vysvetlenie. Napokon, história nás učí, že konšpirácie sú skutočným historickým fenoménom. Ten, kto je pripravený odsúdiť každú konšpiračnú teóriu, riskuje, že sa niekedy stane užitočným nástrojom zlovôľných síl. Napriek dobrým úmyslom.
V
Predpoklad, že konšpiračná teória je prostriedok, ktorý má potenciálne upokojujúci charakter a je intelektuálne postačujúci na vysvetlenie diania vo svete, rýchlo vedie k predstave skupiny ľudí, ktorí majú od dospelých a vzdelaných členov spoločnosti asi tak ďaleko ako od zvierat alebo malých detí. Títo ľudia musia byť údajne v nejakom zmysle iní a obmedzení. Preto sa veľa pozornosti venuje ich psychológii a spoločenským podmienkam ich vzniku. Kladenie absolútneho dôrazu na inštrumentalisticko-vedecký prístup pri riešení „problému“ konšpiračných ľudí je však v skutočnosti hlavnou prekážkou uplatnenia oveľa efektívnejšieho, osobnejšieho a pritom priamočiarejšieho prístupu. Ťažké na prijatí tohto prístupu je, že vyžaduje ubrať z pocitu vlastnej povýšenosti. Vyžaduje povalenie múrov lemujúcich hranice „správnej strany“ a vystavenie sa neznámemu a novému. V súčasnom spoločenskom stave, keď je skoro každý zalezený v nejakej bubline, je takmer nemožné otvoriť sa pravde a nebyť pritom stratený.
Čosi na tom procese búrania múrov unimobuniek našich kolektívnych svetonázorov pripomína pôrod, počas ktorého dieťa opúšťa teplý a známy pocit maternice len preto, aby prešlo do cudzieho sveta, kde sa pred vetrom a nákazami musí brániť vlastnou kožou a imunitou.
Čo sa od nás vlastne očakáva, je nájsť v konšpirátorovi čosi, čo sami v sebe vidíme bez akýchkoľvek pochybností – človeka.
VI
Konšpiračné teórie ako také majú samy osebe pramálo spoločné s intelektom a so vzdelaním. Viera v konšpiračnú teóriu nie je znakom hlúposti. Pokiaľ by sme chceli odhadovať inteligenciu a vzdelanie ľudí presvedčených o konšpiračných teóriách bez toho, aby sme s nimi hovorili, museli by sme sa pozerať na vlastnosti samej konšpiračnej teórie. Je sofistikovaná? Vychádza zo známych charakteristík ľudskej povahy? Predpokladá nejaké exotické entity, alebo len konanie zlovôľnych ľudských aktérov? Má byť odpoveďou na „oficiálny“ a skutočne problematický naratív, alebo vychádza z prostého predpokladu, že mocným sa jednoducho veriť nedá?
Alebo bol hádam Emile Zola hlúpy, keď videl konšpiráciu za obvinením Dreyfusa, napriek tomu, že ju odmietala francúzska armáda a oficiálne inštitúcie? Či patrilo k znaku inteligencie Georgea Washingtona to, že nevidel konšpiráciu vlastného generála Benedicta Arnolda s Britmi, hoci jeho vojakom bola zrejmá?
VII
TBC
...
