Vôbec nestíham. Tento diel mať byť vonku pred 10 dňami. Nuž, nič sa nedá robiť – času nerozkážeš. Dúfam, že sa vám bude páčiť.
Flat-Earth Scholar, alebo ako si vybrať model vesmíru?
Prednedávnom som sa v článku na Denniku n dočítal, že existuje chatbot natrénovaný tak, aby ľudí presvedčil, že zem je plochá. Má povýšený tón, aký počujeme u ľudí skalopevne presvedčených o tom, že prekukli trapnučké pokusy ostatných oklamať ich. V jeho odpovediach možno niekedy zacítiť aj závan blahoskonnosti. Akoby bol otrávený z toho, že musí znovu a znovu porážať nepriateľa, ktorý je síce neschopný, ale tiež neodbytný – obhajovateľov guľatosti Zeme a heliocentrizmu.
Jeho meno je Flat-Earth Scholar.
Pri tom pokece som si uvedomil to, že je nekonečne veľa modelov vesmíru a Zeme, Slnka a mesiaca v ňom, ktoré úspešne vysvetlia našu všednú, každodennú skúsenosť. Vysvetlím.
Flat-Earth Scholara (FES) som sa opýtal, ako je možné, že na rôznych častiach zeme vychádza Slnko v odlišnom čase. Myslel som, že ho touto otázkou položím na lopatky. Jeho odpoveď ma preto prekvapila.
Podľa FES-u sa Slnko, ktoré je v skutočnosti oveľa menšie a bližšie k Zemi, ako si bežne myslíme, točí v kruhoch nad zemským povrchom. FES ďalej dodal, že svetlo sa nešíri donekonečna, ale so vzdialenosťou významne rýchlo klesá jeho intenzita. Ako príklad použil pouličnú lampu, z ktorej vystreľuje v nekonečnej tme kužel svetla. Stačí byť iba niekoľko desiatok metrov od nej a ste v absolútnej tme. Slnko je ako lampa, ktorá sa nepretžite pohybuje. Ten pohyb vnímame ako západ a východ.
Ak to zhrnieme, FES prišiel s týmito predpokladmi, ktoré neplatia v “oficiálnom” modely:
1. Slnko je menšie ako si myslíme
2. Slnko je k Zemi bližšie ako si myslíme
3. Svetlo Slnka ubúda so vzdialenosťou viac ako si myslíme
Tu je obrázok, ktorý mi k tomu generoval:
Ako spoznávame model slnečnej sútavy?
Uvediem modelový príklad, ktorý má zachytiť všeobecný postup voľby modelu slnečnej sútavy (nie skutočnú históriu).
Všetci máme známe zmyslovú skúsenosť so zmenou polohy Slnka, Mesiaca, hviezd. Očami vnímame, že Zem má nejaký tvar, že vzduch sa pohybuje rôznyme smermi etc. Táto každodenná skúsenosť je zlučiteľná s mnohými modelmi slnečnej sústavy. Ako spoznať, ktorý je ten pravý? Tieto modely sú v nejakých ohľadoch podobné, v iných sa odlišujú. Spoznávanie pravého modelu je vecou vylučovania. Napríklad špecifický predpoklad o teórii svetla platí iba v niektorých, ale nie vo všetkých modeloch. Ak ho prijmem (na základe presvedčivých argumentov zahŕňajúcich testovateľné hypotézy), mnohé modely, ktoré doteraz prichádzali do úvahy, budú vylúčené. Ak prijmem ďalej predpoklad o (vymyslím si) veľkosti Slnka, tak sa zástup vhodných kandidátov zase o čosi zúži. Postupným rozširovaním predpladov (poznania) získa predstava o modeli slnečnej sústavy konkrétnejšie črty, pretože zostávajúci konkurenční kandidáti zdieľajú mnoho predpokladov a preto sú si čoraz podobnejší. Je to ako pomalé zaostrovanie ďalekohľadu – nejasný obraz s každým novým predpokladom získava ostrejšie črty.
Prečo výsledok vedecky založeného spôsobu identifikovania modelu slnečnej sústavy niektorí ľudia nerešpektujú?
Dôvodom je, že títo ľudia vychádzajú z predpokladu, že ich obhajcovia daného modelu slnečnej sústavy chcú oklamať s cieľom získať väčšiu moc a kontrolu. Viackrát som zachytil nasledujúce vysvetlenie. Údajným účelom modelu guľatej zeme je vytvorenie podmienok pre dobrovoľné zoskupenie ľudí na celej Zemi pod hlavičkou centralizovanej moci, ktorá ich bude chrániť pred “hrozbou z vonka”.
V týchto ľuďoch sa dostal k slovu inšinkt prežitia. Myslia si, že za predkladaným modelom slnečnej sústavy je skrytý zlý úmysel. A voči nemu sa chcú chrániť rovnako ako iní pred vápnom v studni.
Ďalší dôvod je, že niekedy preceňujeme vlastné argumenty a zabúdame, že vo vzťahu k predpokladom, ktoré má v hlave niekto iný, vôbec nemusia mať tú silu, akú očakávame. Tento dôvod súvisí s absenciou uznania – "tých druhých" jednoducho nepovažujeme za dôstojných partnerov.
Napríklad v článku Zem nie je plochá, naše myslenie je uviedli údajný dôkaz guľatosti Zeme od Eratosthena, ktorý si všimol, že veci na rôznych miestach Zeme nevhrajú rovnaké tiene. Tu je obrázok:
Najprv je treba povedať, že nejde o dôkaz, ale o abduktívne vysvetlenie. Cieľom vysvetlenia, na rozdiel od dôkazu, je dosiahnuť porozumenie. V tomto prípade bolo treba vysvetiť, ako je možné, že veci na rôznych miestach na povrchu zeme vrhajú rôzne tiene v tom istom čase, ak sa lúče slnka šíria paralelne. Erastenova odpoveď: zem nie je plochá, ale guľatá.
Ale zástanci modelu plochej zeme odmietajú, že lúče Slnka dopadajú na Zem rovnomerne. Preto pre nich toto vysvetelnie nie je presvedčivé.
To, že Eratosthenovo vysvetlenie v denniku n označili (nesprávne) za dôkaz, ktorého presvedčivosť je v určtom zmysle nezlomná, ukazuje, že nemáme vážny záujem diskutovať s tými, ktorí majú iný názor. Že zase len prehovárame do vlastných radov, z ktorých sa nám naspäť vráti potlesk ľudí s vedeckým názorom na svet.
Nechápte ma zle. Samozrejme, že Zem je guľatá. Táto hypotéza je vo vede podložená nad rozumnú pochybnosť. Veda vďaka svojej metóde prináša oveľa viac ako domnienky. A plochozemci sa, samozrejme mýlia.
Ale to by nemalo byť prekážkou spoločenského dialógu. Môžeme to povedať takto: V kontexte vedy je téza o guľatosti Zeme presvedčivo zdôvodnené tvrdenie. No existuje aj iný kontext, totiž kontex spoločenského dialógu. Ten môže byť inkluzívny, alebo vylučujúci. Vzhľadom na to, ako posmešne a pohŕdavo pristupujeme k plochozemcom, je jasné, že voľba padľa na vylučujúci dialóg – podmienkou účasti je súhlas s konkrétnym názorom. A kto ho nemá, je príliš sprostý. Nech sa radšej prace od nás, rovnejších, medzi svojich, teda seberovných.
Spoločenský dialóg, samozrejme, nemá slúžiť ako konkurencia vede, aj keď nie je od nej úplne odtrhnutý. Spoločenský dialóg je argumentačný proces, ktorého základom je rozlíšenie a uznanie “protivníka” v jeho aktuálne priznaných presdčeniach. Lebo kto to neurobí a zároveň sa nezvdá zámeru presviedčať, musí odložiť rozum a zobrať palicu (argumetovanie palicou!), alebo odložiť rešpekt a postaviť oponenta o triedu nižšie. Oponent podom nie je hoden nášho úsilia.
Tá druhá možnosť je v útlocitnej elite tou preferovanou voľbou.
Pravdou však je, že väčšina z nás vie o vede len o málo viac než plochozemci. Na čom teda zakladáme vlastnú povýšenosť? Pravdepodobne na tom, že my vieme, komu veriť. To ma privádza k poslednému bodu.
Rozhodnutie sa pre konkrétny model slnečnej sústavy závisí vždy viac, alebo menej aj od dôvery. To rýchlo potvrdí každý, kto sa len trochu orientuje v teórii argumentácie. Drvivá väčšina argumentov by nefungovala bez elementárnej zložky dôvery. Ak mi vyštudovaný lekár povie, že na stav X si mám zobrať liek Y, poslúchnem ho, pretože dôverujem jeho expertíze. V niektorých prípadoch nanajvýš konzultujem svoje rozhodnutie s iným expertom. Ale určite si nenaštudujem chemické zloženie lieku a jeho interakciu s organizmom. Alebo ak sa v cudzom meste blížim k námestiu M po neznámej trase, robím tak s dôverou v človeka, ktorý mi tú cestu poradil. Ak by som behom rozhovoru s ním získal pevný dojem, že si zo mňa strieľa, neposlúchol by som ho aj keby sa čo ako dušoval, že mi neklame. Keď čítam o nejakej udalosti, utváram si svoju predstavu na základe dôvery v médium, ktoré o nej píše a nie na základe priameho pozorovania, lebo ho nemám.
V skratke, bez dôvery sa aj sám rozum stáva poloslepým a polohluchým. Výrazné konšpiračné myslenie v spoločnosti je príznakom straty dôvery v inštutúcie spoločnosti. A kde chýba dôvera v inštitúcie, vrátane vedeckých inštitúcií, pravda stráca svoju tvár. Cestičky, ktoré k nej vedú, sú totiž zdeformované, lebo ich vyšlapali polodivosi, ktorí neraz kričia “Nasledujte ma!”, hoci sú sami beznádejne stratení. Spoločnosť s hlbkou nedôverou v inštitúcie je nefukčná, chorá, necivilizovaná.
Otázkou na nás je: Čo sme urobili preto, aby sme dôveru “tých druhých” nestratili? Ako sme bojovali za jej zachovanie? Elity neraz zvyknú ukazovať prstom na populistov, podvodníkov, klamárov atď. Kričia pritom, že proti nekalým metódam sa predsa bojovať nedá! Ja im to neverím. Myslím si, že v skutočnosti halia vlastnú neschopnosť do hávu cnosti. Hovoria si: Ach, keby len boli všetci takí múdri, takí vzdelaní ako my, svet by bol lepším miestom! A naznačujú, že svet s nami, kovanými tupohlavcami, čo neviedia, čo od dobroty, ich nie je hoden. Strašným dôsledkom tejto stratégie vlastnej obhajoby“elít” je, že ňou nedôveru prehĺbujú a prispievajú tým k úpadku spoločnosti.
Potrebujeme skutočné elity, tých lepších medzi nami, ktoré nás vedia potiahnuť, inšpirovať a ukázať, čo je možné. Ktoré sa za nás nehanbia.
Kde však, do čerta, takýchto ľudí násť? Skôr ako sa dostanú k slovu, ich aj tak sami “zostrelíme”. Ako to už býva v extrémne polarizovanej spoločnosti, nestrpíme, keď budú zmýšľať inak ako my.
