Je piatok neskoro večer, 29.júla 2022, železničnou stanicou Vinohrady sa prelieva horúci vzduch suchých tropických dní a partička troch nadšencov a obdivovateľov prírody si to namierila na druhý koniec republiky, osviežiť sa a spoznať odľahlé no nádherné končiare tejto našej malej-milej krajiny.
Náš cieľ bol jasný hádam už od jari: Národný park Poloniny a spoznávanie lokálnych zaujímavostí, naháňanie zážitkov, okúsenie miestnej gastronómie, kultúrnych pamiatok a v neposlednom rade aj pozorovanie nočnej oblohy.
Pohýname sa čosi po jedenástej večer, nabalení jak skauti a pred nami noc vo vlaku v lôžkovom kupé. Cestu mi hneď na začiatok pri nástupe do vlaku spríjemní nečakané stretnutie s mojou sesternicou Nati, s ktorou preberieme za necelú hodinku hádam celý život a možno ešte niečo naviac :)
Súprava vlakov staršia, než sám autor článku, nás v noci riadne vytrasie a výborne nám pomasíruje chrbtice pred rannou cyklotúrou na e-bikoch zapožičaných v Snine (https://www.poloniny.bike) smerom od Stakčínu do Topole. Ráno, keď sa prebúdzame, jeden vyspatý lepšie než druhý, si vymieňame dojmy z prerušovaného spánku, dosť zlomení, no predsa - i keď s ťažkým srdcom - odpúšťame štátnemu podniku ŽSSK, presadáme v Humennom na osobák do Sniny, kde po rannej prechádzke prichádzame k Sninským rybníkom (požičovňa bicyklov). Nasadáme na naše tátoše a vyrážame k prvému záujmovému bodu nášho itineráru: nádrž Starina a jej okolie.
Výhľad na nádrž z altánku hneď pri štátnej ceste vzdialeného niekoľko výškových metrov na kopci je báječný a po pár „svojkách“ a návrate k odbočke na Jalovú si to už šinieme Karpatskou magistrálou po ľavom brehu nádrže, ktorá zásobuje pitnou vodou celú východnú metropolu - Košice. Po ceste sa pristavíme pri bývalej obci Veľká Poľana, kde vystúpime na kopec pozrieť si z diaľky viditeľné kríže zarasteného cintorínu. Ide o cintorín padlých vojakov v 1.svetovej vojne. Miesto priam dýcha nedopovedanými príbehmi a krutými osudmi, pamätné tabule nám približujú aspoň sčasti to, čo sa tu odohralo, keď tadiaľto prechádzal vojnový front. Smerujeme ďalej na Ruské rázcestie.
Cestou si užívame idylické pohľady na žltozelené polia a lúky, ktoré kontrastujú s letnou oblohou, a hlavu raz nevieme kam skôr vytočiť, no nutno je sústrediť sa na cestu, pretože nie je spevnená a i keď máme horské elektrobicykle s odpružením, dosť nás vyklepe. Do kopca vždy pridávame „nitro“ a šetríme silami, aby sme došli do cieľa vo vhodnom čase. Taktizujeme, a sledujeme vývoj počasia na ďalší deň skoro ako hokejové zápasy našich z textového záznamu v zahraničí so zlou wifinou. Váhame, či to risknúť a ponechať si bicykle aj na druhý deň (+ 30 euro), alebo či ich nevrátime ešte v ten večer (na víkend totiž hlásili prehánky). Radšej si nechávame časovú rezervu a rozhodneme sa nevyjsť do Ruského sedla cyklotrasou „Zelený bicykel“ a vydávame sa cyklotrasou č. 8880 smerom na Topoľu. Predsa len, nechceme riskovať, že bude pršať a požičovňa je zatiaľ, žiaľ, len v Snine, preto kalkulujeme... čo nás oberá o nejakú tú prázdninovú uvoľnenosť. Ďalšie dve-tri centrá s možnosťou vrátiť/odložiť e-bicykel pri dôležitých bodoch NP by boli veru užitočné...
Kopírujúc Uličku, potok, čo lemuje lesnú cestu, prichádzame v sobotu po obede do Topole, kde nás hneď pohostia vynikajúcim domácim ovčím syrom, ktorý pripravil náš hostiteľ Jaro, u ktorého strávime najbližšie dve noci. Pri poháriku tuhého sa Tomášovi podvečer jazyk rozviaže a pustí sa do smelého etymologického výkladu slovenských pomenovaní z oblasti pastierskeho života (fujara, žinčica, slanina, poľana), pri ktorom sa zastaví až pri spomienkach na intrák v Taliansku, kde sa o tej fujare bavil spolu s kamarátmi z Rumunska a Albánska... národy tiež veľmi bohaté na pastiersku tradíciu, kde sa kedysi po grúňoch pískalo (po rumunsky a fluiera) o dušu ako to len vietor vie (fryn era po albánsky „vietor vanie“). V pohodovej atmosfére sa jednohlasne zhodneme, že niet sa kam hnať, že bicykle odovzdáme až v sobotu večer, pretože o veľkom daždi zatiaľ nikde ani chýru, ani slychu. Po odpočinku odchádzame na pole (nie na koňoch, ako by si príbeh zrejme vyžadoval, ale na našich e-bikoch) vyskúšať si, ako sa viaže tradičná odroda raže „kribica“ na prípravu slamenej strechy. Okrem nových poznatkov a zručností viazania čerstvo zožatej raže sa nám dostane aj osviežujúceho letného lejaku, do nitky zmokneme, zavelíme na odchod a vraciame sa na základňu. Z toľkej radosti z návratu k tradičnému spôsobu života a video-nahrávania za jazdy na bicykli mi stihne aj mobil spadnúť, čo ma len utvrdí v tom, že tieto dva prvky jednoducho k sebe nejak nepasujú: pohoda a príroda vs stres a naháňanie sa za momentkami. Preto usudzujem, že mobil najbližšie dni obmedzím len na fotenie krás Polonín, a na správy budem odpovedať pri, resp. po návrate domov.
V piatok večer ešte stihneme prehliadku dreveného kostolíka (cerkvi Sv. Michala Archanjela) v Topoli s historickým a architektonickým výkladom v podaní miestneho gréckokatolíckeho kňaza. Na chvíľku sa ponoríme do tajomnej tmy dreveného chrámu prerušovanej len tlejúcim svetlom troch malých sviečok a vychutnáme si dve minútky ticha, počas ktorých sa časom prenesieme niekam o sto rokov dozadu. Za zorganizovanie návštevy patrí vďaka Jarovi a jeho manželke. Keďže hlásia prehánky, meníme plány za pochodu a na ďalší deň rušíme expedíciu do pralesa Rožok s odborným sprievodcom (čo je škoda).
Večer zaspávame spánkom spravodlivých a budíme sa čerství do nového dňa. Po nefalšovaných bio-, eko-a gazdovských raňajkách z potravín vypestovaných na 0-tom km vyrážame v nedeľu pred obedom naprieč Uličskou dolinou smerom do Uliča, kde nás čaká workshop prípravy tradičných tatarčaných pirohov z pohánkovej múky. Ešte predtým si pozrieme Mini park drevených kostolíkov na námestí hneď pri hlavnej ceste, a potom už hybaj za tetou Jarkou na kurz varenia pirôžkov.
Počiatočné rozpaky pani domácej zo záujmu troch bratislavských „šracov“ o kuchtenie sa rozplynú hneď po prvých vetách, keď sa pustíme do roboty (rukávy si nevyhŕňame, v tom teple by ich bola škoda nosiť len preto, aby sa dostali do príbehu). Tie naše rozpaky a obavy sa zase rozplynú pri prvom súste nami navarených pirohov. Dozvedáme sa, že teta Jarka nie tak dávno vyhrala s podobným receptom prestížnu slovenskú súťaž vo varení. Ako dojedáme, spustí sa lejak, a my už tušíme, že z plánovanej cesty bicyklami späť do požičovne v Snine, nebude nič. Ešte, že máme záložný plán v podobe odvozu e-bikov pomocou Jarovej dodávky. Znovu sa mi potvrdzuje, že dobrý pocit z turistického pobytu dotvárajú jednotliví ľudia a nie tak okolnosti. Lúčime sa s milou a zhovorčivou Rusnáčkou, a nadšení nasadáme do Jarovej dodávky. V Snine vrátime bicykle a Jaro nás ešte zoberie nakrátko na farmu, kde sa mrkneme na domáceho maznáka - zubra Matúša aj s jeho rodinkou. Statný to kus tura.
Večer v Topoli sa u Jara ešte priučíme na záver dňa pečeniu chleba, od mletia ražných zŕn až po vypekanie v hlinenej peci. Máme tú česť vlastnoručne miesiť cesto a nahadzovať vykysnuté bochníky lopatou do pece. No čo vám poviem, splnený sen každého pandémiou poznačeného a vyučeného domáceho pekára. Tak, aj tento zážitok máme za nami a pred nami je posledný deň, na ktorý sme si naplánovali výstup, resp. túru na Kremenec, najvýchodnejší vrch Slovenska, v samom pravom hornom rohu krajiny na dva kroky od Poľska a jeden od Ukrajiny.
Keďže grafikon spojov nám ponúka dosť skromné možnosti, v pondelok ráno sa presúvame do Novej Sedlice, ako inak, s Jarovou pomocou. New Sedlation – ako ju stihol vtipne premenovať jeden kamarát, ktorý sa ocitol nezávisle od nás večer predtým tiež u Jara – je posledná obec pred nástupom na turistické chodníky. Za ňou už spevnenej cesty niet.
Východokarpatskou magistrálou sa teda vydávame červenou značkou smerom na Kremenec. Cesta je príjemná a aj keď nie je strmá, rýchlo pochopíme, že zadarmo to nebude. Šliapeme čo to dá a onedlho sa ocitáme v hlbokom jedľovo-bukovom pralesa Stužica. Po nejakých troch hodinkách prichádzame na Trojstyk pod Krzemiencem alebo po našom hraničný trojmedzník (najvýchodnejší bod Slovenska) medzi Slovenskom, Poľskom a Ukrajinou.
Zatiaľ, čo nám mobilní operátori aspoň zodvadsať krát pošlú uvítaciu správu, že sme prekročili hranicu Poľska a Ukrajiny, a zase Poľska, a zase Ukrajiny, využívame príležitosť a vyfotíme sa z každej svetovej strany okolo značky tzrojmedzníka. Miro pritom opráši svoje poznatky z poľštiny, keď sa porozpráva s jednými Poliakmi a požiada ich, aby nám spravili fotku. Ruky síce máme dlhé, no záber z väčšej vzdialenosti je oproti „svojke“ nenahraditeľný (old style, baby!). Obedný stôl zdieľame s partiou e-bajkerov, ktorí si zaumienili vyjsť na Kremenec na hi-tech horských bicykloch. Pustíme sa s nimi do reči, vyťahujem mapu a spýtame sa odkiaľ a kam idú. Už pri prvom opise je mi zrejmé, že si to asi moc s tými 30 kg hebedami neužívajú, čo mi potvrdzuje ich šťavnatý slovník pri opise ich zážitkov smerom do kopca, a tiež pri pohľade na mapu na úsek štreky, ktorá ich ešte len čaká, a až kam sa majú dostať. Ani Marcel Merčiak by ten ich cieľ nebol lepšie okomentoval.
Najedení a s odľahčenými batohmi sa vraciame západnou cestou po modrej značke kopírujúc hrebeň rozdeľujúci Slovensko a Poľsko. Mýňame kopec zvaní „Hrubki“ 1186 m.n.m., ktorý si zo školáckej recesie tiež odfotíme. Cestou po pravej strane sa nám dva krát vynoria nádherné výhľady na poľskú stranu.
Dochádzame na Čierťaž, odkiaľ sa vydávame po zelenej značke smerom dolu do doliny. Počasie je fantastické a v kútiku duše dúfame, že vydrží až do noci kvôli nočnej oblohe. Je to náš posledný deň, preto si chceme dopriať aj trochu oddychu a relaxu. Mysľou sme už vo wellness, no čaká nás ešte zopár kilometrov zostupu. Monotónnosť a únava kladenia nôh jednej pred druhú sa prikrádajú, a Maťo pri posledných kilometroch, podobne ako tí páni tam hore na bicykloch, sem tam utrúsi nejaké tie šťavnaté citoslovce, a ja s Mirom sa len tak chichotáme.
Naše nadšenie po príchode do penziónu rýchlo spľasne, keď sa dozvieme, že posledný vstup do sauny bol...“teraz“ (bolo okolo 19:30). A keďže kuchyňa varí tiež len do ôsmej/pol deviatej, naša voľba je jasná, ide sa na večeru. Idem sa zadláviť báječnými pečenými pirohami plnenými zemiakovou a bryndzovou nátierkou. Pri poháriku digestíva sa zarozprávame o plánoch na jeseň a ani si neuvedomíme, že sa zotmelo. Pri odchode z reštaurácie penziónu si ani nevšimnem, čo mám nad hlavou, keď ma Miro upozorní, aby som sa pozrel hore. Pozrel som sa hore, viseli tam bledé hviezdy, niečo z toho vo mne hniezdi... Nado mnou sa zrazu rozprestrela čiernočierna obloha posiata bielymi svetielkami. Jeden súvislý a tiahly pás lemujúci oblohu od severu na juh mi naznačuje, že sa pozerám priamo do stredu našej galaxie. O takejto Mliečnej ceste sa mi ešte ani nesnívalo, a aj keď som ju videl vo filmoch, tomu, čo som videl v New Sedlation sa nič nevyrovná. Hromžím pri myšlienke, že som si zabudol pribaliť karimatku na docielenie môjho tajného plánu prehovoriť kamarátov prebdieť noc na lúke „pod širákom“, len v spacáku a pod celtou (proti rose). A tak vytŕčame krky dohora, pozorujeme oblohu aj s laserovým ukazovadlom, až nás to prestane baviť a ľahneme si na chvíľu na drzo na cestu. Jediné, čo narúša tento magický moment je svetlo reflektorov okoloidúcich áut, po ktorom si naše oči zase musia chvíľu zvykať na totálnu tmu (miestna samospráva totiž šetrí na nočnom osvetlení, no má to zato neskutočne príjemný sekundárny efekt). Za parádny a pútavý výklad o vesmírnej oblohe patrí srdečná vďaka nášmu oddanému a zanietenému geografovi Mirovi. Šťastní to študenti, ktorých vedie na škole takýmto prístupom. Maťo toľké kvantum nových informácií očividne hltal plnými dúškami, no akýkoľvek šum (a hlas tretieho počúvajúceho) ho pri toľkom sústredení priam uvádzal do šialenstva :D
Zaspávame niečo po polnoci, zase raz spokojní a príjemne uťahaní. Nasledujúce ráno odchádzame, síce s prázdnejšími batohmi, no plní zážitkov. A to je presne to, prečo sme tam šli, a prečo sme merali tú vzdialenosť, aj keď sme vedeli, že za ešte kratší čas by sme boli už dávno doma aj z Chorvátska: jednoducho preto, aby sme vám o tom povedali tento krátky a možno neskromne duchaplný príbeh :)
Za všetky dobré nápady na zážitky patrí vďaka Evke K., autorke portálu www.objavtepoloniny.sk a strojkyni výbornej myšlienky dať „pod jednu strechu“ mnohých remeselníkov z oblasti. Ak by ste sa chceli niekedy vybrať do Polonín, táto stránka by mala byť vašim odrazovým mostíkom.
Za ochotu, pohostinnosť a priblíženie života v Poloninách by som sa chcel v mene celej partie srdečne poďakovať Jarovi z Topole.
