Nový článok

18. deň obdobia Jeseň, Nepočítaného roku

Vchádza Žena. Otvára zásuvku, jemne pritom dlaňou skúma veľkosť očka na zamatovo čiernej pančuške. Trhlina dokonalosti. Vyťahuje linku, dvere s tlmeným cvaknutím hlásiacim beznádej zapadnú. Žene zmatnejú oči, trhanými pohybmi sa líči. Kedysi sa tomu vravielo inštinkt. Až kým sa neprišlo na to, že aj človek je zvieratko. Milé, malé, občas veľké. Ten správny pohyb, ktorý treba vykonať, keď sa Vám dostane do vlhkej dierky. Ten správny súbor svalových sťahov, ktorými si pretlačíte jedlo z jedného otvoru do druhého. A až teraz, po jedinom plavnom skoku, deliaceho nás od súložiaceho šimpanza, sa to podarilo. Vryť civilizáciu do inštinktov. Pokrok do Počiatku.

18. deň obdobia Jeseň, Nepočítaného roku

Vchádza Muž. Otvára zásuvku, jemne si pritom dlaňou skúma veľkosť trhlinky na športovej čiernej podkolienke. Voní čerstvým potom. Hľadí na ženu, svoju majiteľku. Ona dostala do daru jeho, dom dostal do daru ju. Dar z lásky. Pomaly si ohmatá strnisko. Pre istotu vyťahuje britvu. Kto by predsa chcel vidieť divadlo s hercami bez kostýmu? Obuje si zlatavé sandálky a pomaly mu kývne. Už môžu. Predstavenie sa začína. V spálni prebehne všetko ticho a hladko, tak ako sa to medzi nami sluší a patrí. Opona padá.

Muž a Žena sú šťastný. Dali svetu Dar. Onedlho ho zabalia do mäkkej perinky. Tú zabalia do škatule. Tú previažu mašľou a pekne, ako to je správne, ju odošlú do darčekovej predajne Zem. Keď trochu zmocnie, isto si ho niekto vyberie. Ten správny. Ten unudený. Ten, ktorý ma byť obdarovaný.

Cyklus sa cyklí, had žerie svoj chvost. A tak to má byť. Všetci sme rovnakí, všetci oslavujeme. A Boh sa na nás zatiaľ škerí spoza zamatového závesu nášho väzenia.