Dvadsiate prvé storočie mi kladie polená pod nohy. Pravda, nie som v tom sám. Keď čítam napríklad rozhovory s prominentnými hercami, zväčša sa dozvedám, že títo umelci sa ocitli na doskách, ktoré znamenajú svet iba preto, že sa sami považovali za technických analfabetov, netrúfali si na štúdium prírodných vied, nuž sa prihlásili na štúdium herectva a vec bola vyriešená. Na prvý pohľad by sa mohlo teda zdať, že všetci, ktorí sa dostali medzi herecké celebrity, musia byť nevyhnutne matematickými debilmi, čo však neprekáža publicistom, aby sa ich ako renomovaných znalcov spoločnosti nevypytovali na všetky problémy sveta a oni o nich zasvätene rozprávajú, ba neraz ich aj verbálne riešia.
Nuž, neprirovnávam sa k Horníčkovi či Donutilovi, ale niečo máme spoločné: Deň čo deň sa stretávame s nevyriešiteľnými rébusmi, ktoré nám komplikujú život. Mne teda určite.
Začalo sa to školou. Už v prvej triede nedokázala moja učiteľka po mne prečítať čo len slovko. V tom čase sa trestalo i fyzicky, nuž som neraz prišiel domov s červenými dlaňami po úderoch pravítka. Dnes by ma namiesto fyzických trestov čakalo psychologické vyšetrenie grafomotoriky s diagnózou, ktorú treba liečiť. Keďže sa tak nestalo, ak by medzičasom nejestvovali písacie stroje a neskôr počítače, ocitol by som sa na okraji spoločnosti ako analfabet. To isté sa dialo s matematikou. Na maturitnej skúške mi potajme prisunula pani profesorka najjednoduchšiu otázku z geometrie Pytagorovu vetu v domnienke, že poučka o trojuholníku mi nemôže robiť problémy. Mýlila sa. Až na vysokej škole sa zo mňa stal plnohodnotný občan našej socialistickej vlasti, pretože som si vybral oblasť, v ktorej ma nikto neotravoval podobnými nezmyslami. Mýlne som sa domnieval, že som za vodou.
A prišla vojenčina. Keď som dostal do rúk samopal, aby som urobil rozborku a zborku, ak by som sa do toho pustil, Varšavská zmluva by mala o jeden smrtonosný predmet menej.
Nuž, aby som doplnil informáciu o svojej nedokonalosti, musím dodať, že moderný svet mi pripravuje ďalšie a ďalšie prekvapenia, pri ktorých zisťujem, že som sa nenarodil v dobrom čase. Ak ste videli rozprávky Pat a Mat, tak pre autorov scénara som jedným z nich. V prípade, že som sa v živote pokúsil niečo opraviť, stala sa táto okolnosť predmetom spoločenskej zábavy. Spomínam si napríklad na príhodu, keď sa nám zlomila doska na WC. Kúpil so novú s jednoznačnou výzvou, že ju v priebehu jednej minúty vymením. Súčasťou dosky boli dva kohútiky, ktorými treba zakrútiť a doska je namontovaná. Nič jednoduchšie na tomto pretechnizovanom svete nemôže predsa byť. Prasknutú dosku som demontoval „cobydub“, čakal ma už len slávnostný okamih, ktorým som mal ohúriť mojich blízkych. Nedarilo sa. Dobrú polhodinu som sa snažil nastrčiť dosku tak,aby diery pasovali a bolo by treba už len zakrútiť dvomi kohútikmi a vec je vybavená. Atmosféra v obmedzenom záchodovom priestore pripomínala fínsku saunu. Po úmornom snažení sa mi to nejako podarilo. Problém však bol, že keď ste si na novú dosku sadli, zadný kryt vás riadne tresol do chrbta. Ukázalo sa, kde sa stala chyba. Nikto na svete ma neupozornil, že jestvujú rôzne veľkosti záchoda a keďže som kúpil menšiu dosku než bola misa, nemalo to ako pasovať. Neskôr som sa chválil rodine, že za daných okolností som to technicky zvládol nad očakávanie, pretože , ako sa u nás hovorilo, ezermešter by tam tie kohútiky nenapasoval ani keby čo bolo.
Niektoré moje pokusy mohli skončiť dramatickejšie. Spomínam si, ako som sa pokúšal vyvŕtať dve diery do okenného rámu, aby som mohol upevniť na vonkajší rám darovaný teplomer. Postavil som sa v izbe na stoličku a pri otvorenom okne som sa snažil majstrovať. Keďže sa mi nedarilo, okrem toho, že sa pri podobných činnostiach výdatne potím, triasli sa mi kolená. Nečudo, že som zo stoličky spadol, našťastie dovnútra a nie von z okna. Bolože to doma zábavy pri opisovaní mojej zručnosti! Vtedy som si povedal, že s touto činnosťou končím a keď bude treba, nájdem si človeka, ktorý to namiesto mňa zvládne.
Ibaže dvadsiate prvé storočie kladie predo mňa nové a nové výzvy. Po rekonštrukcii starého panelákového bytu máme napríklad moderné podhľadové osvetlenie. Kedysi som za príklad mojej schopnosti úspešne sa popasovať z výdobytkami modernej techniky považoval jednoduchú výmenu žiarovky. To sa skončilo. Ak by som sa mal dnes spoliehať na svoje schopnosti, žijem v tme. Modernejšie osvetľovacie prostriedky, ktoré mám doma, neviem ani demontovať ani nasadiť.
To všetko sú len maličkosti, ktoré mne a môjmu zručnému priateľovi otravujú život. Prirodzene, že som si musel nájsť v mojom okolí človeka, ktorý mi umožní aspoň ako tak sa vysporiadať s výdobytkami doby.
Čím som starší, tým viac sa stretávam s nezdarom. Už ste si na staré kolená niekedy kupovali nábytok? Vo vystavovaných priestoroch vyzerá tak elegantne! A najmä kompaktne. Nalákajú vás na tú krásu a potom vám donesú domov krabice. To je atentát na moje sebavedomie. Ani len netuším, ako by som z toho zberu mohol vytvoriť niečo zmysluplné. Raz sme kúpili v Ikei kuchynskú stenu. Spolu s krabicami som domov doviezol dvoch majstrov, ktorí si zapýtali desať percent z nákupnej ceny tohto výrobku za montáž. Trápili sa s tými krabicami tri dni. Zvýšil som si sebavedomie, keď si s tým neporadili ani„odborníci“ ako by som si s tým mal poradiť ja? A to mali k dispozícii návod!
Nuž áno, barličkou pre takých ako som ja by mal byť návod. Vzhľadom k mojej nedostatočnej predstavivosti, keď by sa mal zmeniť predmet návodu z dvojrozmernosti na trojrozmerný, nedokážem si ani len predstaviť, ako to všetko poskladať. Návody sú jednoducho pre obyčajného smrteľníka nepochopiteľné. Od svojich osemnástich rokov mám vodičský preukaz, vlastnil som už zo desať osobných automobilov, pri poslednej kúpe som obdržal návod o rozsahu Tolstého knihy Vojna a mier. Už dva roky na ňom jazdím a vzhľadom k mojim schopnostiam dešifrovať technické výdobytky doby sa domnievam, že okrem základných funkcií potrebných na to, aby som sa pohol z miesta nie som schopný využívať všetky možnosti, ktoré mi automobilka za neúmernú cenu poskytla. Netuším, prečo výrobcovia nezjednodušujú život sebe i nám a nezjednotia sa pri obsluhovaní výrobkov, slúžiacich tej istej funkcii.
Poviem vám príklad: Podzemné parkoviská. Mám z nich hrôzu. Najskôr sa tam musím dostať. Ešte ten výber parkovacieho lístka býva bezproblémový. No dostať sa von! Po šťastnej chvíli, keď si nájdem svojho tátoša naštartujem, hľadám východ v spleti uličiek a zle označených šípiek, ukazujúcich smer, ktorý vás má doviezť k východu. A tam sa začína problém. Mám ten lístok iba nastaviť, alebo ho do pripraveného otvoru vložiť? A to nehovorím o zaplatení. Napriek tomu, že hovorím slušne po nemecky, som sa v Klagenfurte nevedel vysomáriť z toho, čo odo mňa ten automat chce. Ak by som sa to nedozvedel od domorodca“, musel by som sa vrátiť do rodnej vlasti vlakom.
Jedným slovom doba prináša nepripraveným nové a nové výzvy. Už som dospel do štádia večnej neistoty i v prípadoch, ktoré sa netýkali mojich nedostatkov. Nikdy som si napríklad nemyslel, že neviem nielen písať ale ani čítať.
Už ste niekedy vyhľadávali list vlastníctva na katastri? Vyplniť všetky potrebné identifikačné znaky nie sú pre človeka môjho vzdelania problémom, až narazíte na poslednú kolónku. Objavia sa v nej štyri písmená, šifra, ktorú máte vpísať do obdĺžnika, aby ste sa dopracovali k požadovanému dokumentu.
Neštudoval som egyptské hieroglyfy, takže zakaždým, keď som podľa najlepšieho vedomia a svedomia zopakoval štyri písmenká, ktoré odo mňa počítač vyžadoval, chcel odo mňa inú kombináciu.
Každým dňom sa presviedčam, že nežijem v správnej dobe. Ja už s tým nejako dožijem. Čo však chudáci, ktorí prídu po nás!
