Ale vzájomné porozumenie a zdravie nie je jediným cenným darom, ktorý vlastným pričinením zmienené neharmonické spolužitia strácajú, pretože okrem neho strácajú partneri tiež oporné zázemie vo vlastnej domácnosti, ktorá prestáva byť oázou pokoja a stáva sa bojiskom, na ktorom nakoniec obaja prichádzajú o to najcennejšie - o vybrúsený briliant života, ktorým je ich vlastná duchovná hodnota, hrdosť a česť. Bez neho po určitom čase strácajú obidvaja zúčastnení úctu nielen jeden voči druhému, ale nakoniec aj sami pred sebou, a to často s ťažkými dlholetými či dokonca celoživotnými následkami. Čo je teda najčastejšou príčinou vzniku tohoto stavu?
Pokrokovejší znalci a liečitelia partnerských vzťahov nadobudli cenný poznatok o tom, že hlavným dôvodom prípadného úpadku vzťahov je neschopnosť zúčastnených vytýčiť si na životnej ceste ušľachtilý spoločný cieľ. Skúsenosť naznačuje, že tento zásadný poznatok je založený na poznaní skutočnosti, no sám o sebe trvácnosť vzťahov ešte nezaručuje. Poznáme totiž partnerov, ktorí sa síce spojili s túžbou dosiahnuť ušľachtilý spoločný cieľ, no predsa žili v neporozumení a museli sa rozísť, pretože každý si zvolil inú cestu, smerujúcu k tomuto cieľu a počas svojho napredovania nedokázal uznať a rešpektovať jedinečnú cestu a povahový prejav toho druhého.
V porovnaní s tým však poznáme vzťahy, v ktorých to všetko prebiehalo opačne, no predsa úspešne. Partneri si síce záväzne nevytýčili spoločný životný cieľ, no každý z nich bol vo vzťahu rešpektovaný ako slobodná a zodpovedná osobnosť a každý prežíval vnútornú slobodu, ktorú si vzájomne venovali ako najvzácnejší dar lásky. To nakoniec spôsobilo nielen udržanie, ale i povznesenie ich vzťahu, prinášajúc veľký prínos pre celé bytie.
Spoločný cieľ, ktorý je určite veľmi významnou súčasťou každého partnerského života sa u nich sformoval až dodatočne, neskôr, ako neodmysliteľná samozrejmosť ich spoločného láskyplného života. Nie však umelo, ale prirodzene, ako následok správnej vývojovej postupnosti, vyplývajúcej z rešpektovania vzájomnej slobody a práv, ktoré tu ostali spolu s láskou zachované.
Ako teda môžeme vidieť, vzájomný rešpekt je dôležitým predpokladom harmonického udržania a rozvíjania každého partnerského vzťahu, pretože tvorí východiskový bod cesty za spoločným životným cieľom vysokého druhu. Uprednostniť pred dominanciou toleranciu, ktorá s rešpektovaním druhého vždy úzko súvisí, nie je však vždy ľahké, a to obzvlášť v prípadoch, v ktorých hlbšie vzájomné pochopenie oboch zúčastnených zatiaľ ešte chýba. Práve to však vtláča do duší zúčastnených pečať rýdzej ľudskej trpezlivosti a dôvery, ktoré sú stavebnými kameňmi rýdzej lásky.
Kto dokáže splniť dôležitý predpoklad rešpektovania vnútornej slobody svojho partnera, je zároveň na najlepšej ceste k pokornému rešpektovaniu Prazákonov Stvorenia, vysoko prevyšujúcich úroveň medziľudských vzťahov. Práve v rešpektovaní týchto Zákonov nadobúda pojem „rešpekt“ svoje najvyššie uplatnenie v živote človeka.
Vernosť
V súčasnosti mnoho medziľudských vzťahov stroskotáva na nezachovávaní vernosti, hoci práve ona je ďalším z pilierov každého harmonického spolužitia. Žiaľ, stáva sa tak aj v posvätnom vzťahu muža a ženy a nemalou zásluhou sa na tom podieľa aj to, že vlastná podstata pojmu vernosť nebola dosiaľ všeobecne správne pochopená.
Vernosť totiž vo svojom pravom a všeobsiahlom význame neznamená len poctivé partnerské spolužitie bez vyhľadávania iných partnerov, ale vyjadruje najmä osobnú a samostatnú túžbu každého z obidvoch zúčastnených na prvom mieste verne slúžiť Božej Vôli v súlade s Prazákonmi života. To platí samozrejme aj celkom nezávisle od vzájomného spolužitia, ktoré môže z mnohých dôvodov trvať len obmedzenú dobu pozemského života. Je nutné si to uvedomiť a správne pochopiť, pretože kde práve táto vznešená túžba spojila životnú cestu muža a ženy, aby sa mohla ľahšie naplniť a potom sa z určitých dôvodov vytratila, tam už došlo k nevernosti v pravom slova zmysle bez ohľadu na to, či sa to v ich vzťahu viditeľne prejavilo, alebo neprejavilo. Už samotná vnútorná pohnútka, akt vôle, je činom, nesúcim so sebou zodpovednosť. Z neho vyplývajúce následky sú vždy presne zaznamenané Zákonmi Stvorenia.
To, čo sa v súčasnosti považuje vo vzťahu muža a ženy za vernosť, by bolo lepšie nazvať spoluprežívaním vďačnosti Bohu, pretože je to práve tento vrúcny cit vďaky, ktorý je jedným z najkrajších citov ich celého spolužitia. V okamihoch pozemského odchodu - smrti jedného zo zúčastnených býva potom tento cit tým najkrajším a najtrvácnejším darom, ktorý si môžu za vzájomne prejavovanú úctu, trpezlivosť a obetavosť darovať na cestu odlúčenia.
Široká škála dnes známych mravne podradných sprievodných javov vzniká tak len ako následok prvotnej príčiny, straty vernej túžby vedenia života k radosti Tvorcovi. Účinná pomoc v tomto stave je preto podmienená poctivou snahou o opätovné prinavrátenie tejto túžby, avšak bez kŕčovitého úsilia, ktorému vždy chýba sila slobodného vzletu.
Vlastné vedomie o poctivom zachovávaní vernosti je pilierom harmonického partnerského spolužitia muža a ženy najmä preto, že obidvom prináša pravý zmysel života a ten ich aj v zložitých obdobiach posilňuje.
Odpustenie
Podobne ako pojem vernosť, ani pojem obojstranné odpustenie nebol dosiaľ, na škodu mnohým, všeobecne správne pochopený. Vznešenosť aktu odpustenia bola totiž ochudobnená o ten najvzácnejší klenot - spravodlivú prísnosť a vychovávajúcu lásku, bez ktorej je odpustenie najčastejšie len prejavom slabosti.
Vo vzťahu muža a ženy totiž odpustenie nevyjadruje úslužnú ochotu nechať sa aj naďalej ponižovať, citovo vydierať či iným spôsobom nezmyselne znehodnocovať, ale má obsahovať v sebe silu odolať pocitom sebaľútosti či výčitkám, často aj za cenu prirodzeného ochranného vzoprenia sa, ktoré môže dokonca vyústiť až do úplnej odluky, ak je táto nevyhnutná. Aj v tomto konaní sa môže plnohodnotne prejavovať odpustenie, pretože ono je v skutočnosti stavom neovplyvnenej vnútornej bdelosti ducha, ktorá nikdy nezohľadňuje to, čo sa druhému páči a je mu príjemné, ale najmä cituplne usiluje o to, čo druhému z dlhodobého hľadiska prospieva.
Ale aj v tomto prípade je vždy nesmierne dôležité chápať každý jednotlivý vzťah úplne individuálne s jeho jedinečnými, nezameniteľnými potrebami, ktoré sa môžu od iných prípadov vo svojej podstate zásadne líšiť, a to aj napriek zdanlivej vonkajšej podobnosti.
Veľkú vinu na seba v tomto smere priťahujú tí ľudia, ktorí sa snažia vo svojej zmäkčilosti neprestajne šíriť princíp odpustenia s tým, že nútia zúčastnených zotrvávať v stave utláčania, ktorý minimálne v jednom z nich ubíja zdravú hrdosť a sebadôveru. Žiaľ, dochádza k tomu najmä v radoch kresťanských cirkví, ktoré v duchu Kristovej Lásky šíria o odpustení iba svoje bludné predstavy, čím sa nepreviňujú len voči ľuďom, ale i voči samotnému Kristovi. Jeho učenie totiž s touto zmäkčilosťou nemalo nikdy nič spoločné, čo môžu veľmi ľahko pochopiť všetci znalci Nového zákona, ak však nie sú už príliš zaťažení strnulou dogmatikou vierouky.
Prejavy vľúdnej podoby odpustenia tak, ako ich poznáme v súčasnosti, majú v medziľudských i partnerských vzťahoch samozrejme tiež svoje veľké opodstatnenie, pretože bez nich by aktu pravého odpustenia chýbala nevyhnutná protiváha - stav spravodlivosti, a to práve v podmienení ochoty nápravy vzniknutého stavu. Tento prejav pravého citového pochopenia však nesmie byť poškodzujúcou stranou považovaný za samozrejmosť a žiadny z partnerov by sa naň nemal ľahkovážne spoliehať v domnienke, že mu musí byť prejavený. V skutočnosti môže a má byť uplatnený iba vtedy, keď je na strane previneného úprimná a čestná snaha svoje previnenie napraviť a už nikdy ho nezopakovať.
Odpustenie má v partnerských vzťahoch svoje nezastupiteľné miesto, pretože vždy je potrebné dokázať zo srdca odpustiť. Veľkosť ducha však spočíva v poznaní nutného vyrovnania vo všetkom, čo člověk votkal do vlákien Stvorenia. Odpustenie druhým človekom teda neznamená vyrovnanie všetkých previnení z pohľadu prísne meriacich spravodlivých Zákonov Božích. Každý by preto mal prinášať do vzájomného spolužitia partnerov len to najčistejšie a nejsvetlejšie. Iba tak môže byť naplnený vysoký zmysel vzťahu muža a ženy.
