Čo mi ale vadí je to ticho. Nikto nič nevysvetlí, nikto nič nepovie. Len ho odvolajú.
Stredovek... ututlať.
Nevpustiť, uzamknúť. Žiadne právo na informácie. Iný svet.
Vznešené obrady a tajuplné rituály. Na čo tá hra vo vznešenom oblečení? Na čo tá hra na vznešené slová? Keď príde na lámanie chleba, skrývajú sa za apoštolské vizitácie. Namiesto toho, aby to pomenovali jasne - prišiel revízor.
Človek, ktorý sa nerozpráva stráca. Spoločnosť, ktorá nepripustí otvorenú diskusiu krpatie. Spoločenstvo, ktoré sa uzatvára... niečo skrýva. Čo potrebujú skrývať? A Prečo?
Neexistuje dôvera bez otvorenosti. Dôvera bez nej je len slepé nasledovanie. Strach. Žijeme v dobe, kedy sa už nechceme báť. Kedy chceme dôverovať. Nedokáže si to katolícka cirkev uvedomiť?
Nie som veriaci človek. Bol som však vychovaný v presvedčení, že ľudí viery si treba vážiť. Že sú múdri a kážu a konajú dobro. Že sú spravodliví. Dávno viem, že to neplatí. Že aj v cirkvi, tak ako všade, sú spravodliví, ale aj nespravodliví. Ale je ich väčšina? Veľmi dúfam, že nie. Snáď je za všetkým len jedna ľudská slabosť. Možno len záujmy jedného. Práve preto by sa mala katolícka cirkev ozvať. Inak zostane len pachuť zlyhania. Len ticho.
Ticho ako v kostole.
