S blížiacim sa 8. marcom sa každoročne zopár kultúrnych domov sfarbí do červena a Fico so svojim potulným cirkusom (Kaliňák, Kažimír, Maďarič...) a vtipmi tretej cenovej oslavuje MDŽ. Pointou večera je, ako inak, obdiv a úcta k ženám. Úroveň dole, percentá hore. Ale kašlať na dobrý vkus. Nakoniec, je to jednoduchý „chalaň" z malého mesta a ženy si našu úctu zaslúžia. Zatiaľ dobre.
Potom ale skončí MDŽ a slovenský premiér (podpriemer) je späť. Skutočný a nefalšovaný. Vystrašená žena, bývalá agentka a blondínka v kauze, v ktorej ide o prachy vojenskej spravodajskej služby, povie, čo vie o možnej šikane. Fico vyhlási, že vyzradením podrobností o svojom pracovnom zaradení porušila „všetky zákony, ktoré existujú" (áno, právnik) a odporučí prípad vrátiť na špeciálnu prokuratúru. O pár dní neskôr hovorí o tom, že si štát musí urobiť poriadok v spravodajských službách: „...a nemôže sa opakovať, že z toho bude holubník, typu pani blondínky a niekoho iného."
Maličkosť? Iste. Pár slov, ktoré majú za úlohu zastrašiť a zosmiešniť. Ako keď na tlačovej konferencii pred rozhodnutím súdu označil za klamárku Hedvigu Malinovú. Inú blondínku. Alebo keď urazil Radičovú a o novinárke Tódovej povedal, že je trápna. Nie, nie. So ženami to Fico vie.
Možno sa bývalá agentka blondínka mýli. Možno klame. A možno má pravdu. Je dôležité to zistiť. Tých pár slov však odhaľuje o blondínovi Ficovi viac ako nástenkový tender alebo emisie. Odhaľujú, že jeho obdiv a úcta k ženám končí tam, kde sa začínajú jeho záujmy a cynizmus. A jediný občan, ktorý ho na Slovensku zaujíma je on sám.
