Keď populizmus víťazí nad zdravým rozumom
Už mnoho rokov diskutujeme o tom, ako zrýchliť ekonomický rast v Európe. Ak chceme obnoviť ekonomiky krajín, ktoré sa stále nespamätali z hospodárskej krízy, potrebujeme štrukturálne reformy. Avšak na presadzovanie reforiem je nevyhnutne potrebné politické vodcovstvo, ktoré si niekedy vyžaduje odvahu ísť proti väčšinovej mienke a zakoreneným lobistickým záujmom. Dobrých reformných návrhov je v Európe viac než dosť - zoberme si napríklad odporúčania Európskej komisie. Tou skutočnou výzvou je, ako ich presadiť. Zodpovední lídri musia byť ochotní riskovať svoju popularitu v záujme budúcich generácií. Čo sa stane, keď politici naopak kladú na prvé miesto svoju vlastnú kariéru, sa v týchto dňoch ukazuje vo Veľkej Británii.
Rozhodnutie Spojeného kráľovstva odísť z Európskej únie je príkladom zničujúcich účinkov populizmu a demagógie. Británia je stále členom Európskej únie, no výsledok referenda sa už naplno prejavuje na hroziacom odchode investorov a prudkom prepade libry. Od júnového referenda stratila libra oproti euru 15% svojej hodnoty, pričom oproti ročnému maximu z novembra 2015 stratila takmer štvrtinu hodnoty. Británii po odchode z EÚ hrozí vylúčenie zo spoločného trhu, zavedenie ochranných ciel a strata práv pre poskytovanie bankových služieb naprieč Európou. Výsledok referenda viedol v Londýne k politickému zemetraseniu, denník Financial Times dokonca istý čas ironicky prirovnával vládnu štvrť Westminster k banánovej republike. Hovoríme pritom o krajine, ktorá je kolískou parlamentnej demokracie a dlhodobo je považovaná za jednu z politicky najstabilnejších na svete. Krajine, ktorá si zakladá na dlhej tradícii otvorenosti a tolerancie.
Graf 1: Kurz britskej libry voči euru, október 2015 - október 2016
Zdroj: Európska centrálna banka
Referendum je v demokracii legitímny nástroj rozhodovania, no nemalo by sa využívať ľahkovážne. V Británii referendum rozpoltilo krajinu. Referendová kampaň bola klamlivá, a je viac než otázne, či boli voliči dostatočne informovaní, o čom vlastne rozhodujú. Veľká väčšina poslancov britského parlamentu by bola za zotrvanie v Európskej únii. Niektorí voliči svojim hlasom chceli dať najavo protest proti globalizácii, iní vinili Európsku úniu z úpadku britského ťažkého priemyslu. Bulvárne médiá vlastnené finančnými sponzormi strany UKIP systematicky masírovali verejnú mienku. Najväčšiu vinu však nesie vládna Conservative Party. Jej politici vyše dve desaťročia robili z Bruselu strašiaka, aby sa mohli hrať na ochrancov národnej suverenity. Británia bola v skutočnosti jedným z najdôležitejších hráčov a vždy si dokázala presadiť svoje, či už to bol rozpočtový rabat, výnimka z členstva v Schengene a v eurozóne, alebo zásadný vplyv na reguláciu finančných služieb.
Hlavné je vyhrať voľby - nech to stojí, čo to stojí!
Za rozhodnutím voličov, ktorí v referende tesnou väčšinou rozhodli o odchode svojej krajiny z Európskej únie, boli predovšetkým obavy z nekontrolovanej imigrácie. Lenže keď sa pozrieme na tvrdé dáta, tak zistíme, že Británia žiaden problém s nekontrolovanou imigráciou nemala ani nemá. Obzvlášť nie s imigráciou z európskych krajín. Brexit je predovšetkým katastrofálnym zlyhaním britských politických elít na čele s bývalým premiérom Davidom Cameronom. Ten urobil dve zásadné chyby. Po prvé, Cameron bol ochotný zahrávať sa s budúcnosťou krajiny v referende, aby si zabezpečil svoje znovuzvolenie. Po druhé, namiesto toho, aby proti silnejúcim populistom bojoval, začal ich napodobňovať. V oboch prípadoch dostala stranícka politika prednosť pred národným záujmom.
Ľudovým hlasovaním o zotrvaní Británie v Európskej únii sledoval Cameron tri ciele. Jednak sa snažil uspokojiť euroskeptické krídlo svojej Conservative Party a tým zabezpečiť svoje znovuzvolenie na jej čele pred parlamentnými voľbami v roku 2015. Podobnú taktiku si odskúšal o niečo skôr, keď pred voľbami na post lídra Conservative Party v roku 2005 sľúbil vyviesť konzervatívcov z Európskej ľudovej strany, čo následne aj urobil. Ďalším cieľom referenda bolo uspokojiť narastajúce proti-imigračné nálady v krajine a tým zobrať vietor z plachiet populistickej United Kingdom Indepence Party (UKIP), na ktorej čele stál europoslanec Nigel Farage. Nemenej dôležitým cieľom referenda bolo referendum vyhrať a tým definitívne vyriešiť otázku členstva Veľkej Británie v Európskej únii. Výsledok tejto stratégie poznáme. Cameron vyhral voľby, no prehral referendum. A s ním prišiel aj o premiérsky post.
Druhým zásadným zlyhaním premiéra bolo, že pristúpil na falošnú hru populistov a snažil sa obmedziť prisťahovalectvo z Európy. Cameron britským voličom pred referendom sľúbil, že od európskych partnerov získa ústupky v otázkach voľného pohybu osôb. Keď na túto požiadavku európske štáty nepristúpili, voliči Camerona vytrestali. Tým, že odobril agendu populistov, urobil ich silnejšími. Agendu britskej politiky dnes nediktujú umiernení politici, ale populisti a tvrdí nacionalisti.
Väčšina cudzincov v Británii nie je z Európy
Ak sa dnes nový britský kabinet snaží obmedzovať prisťahovalectvo z Európy aj za cenu straty prístupu k spoločnému trhu EÚ, robí to len preto, aby uspokojil xenofóbne nálady voličov. Nie je za tým žiadna reálna ekonomická potreba. Realita je totiž taká, že Británia žiaden problém s nekontrolovanou imigráciou z európskeho kontinentu nemá. Je síce pravda, že v posledných rokoch došlo k citeľnému nárastu imigrácie z EÚ, predovšetkým z nových členských štátov. Avšak v porovnaní s typickými prisťahovaleckými štátmi ako Kanada či Austrália je podiel prisťahovalcov na celkovom obyvateľstve v Británii stále nízky. Británia nie je na tom s podielom prisťahovalcov 12,3% o nič horšie než iné západoeurópske štáty. Údajný problém s bezbrehou imigráciou je len falošnou politickou hrou, ktorú rozohrali miestni demagógovia s cieľom vyviesť Spojené kráľovstvo z Európskej únie. Nemožnosť uzavrieť hranice pred imigrantmi z krajín EÚ bol ich hlavným argumentom v referendovej kampani.
Graf 2: Podiel osôb narodených v cudzine na celkovej populácii
Zdroj: OECD
Väčšina osôb žijúcich v Británii narodených v cudzine ani nepochádza z Európy, ale z bývalých britských kolónií. Žijú tu 2 milióny ľudí z Indie, Pakistanu, Bangladéšu, Južnej Afriky, Nigérie a Jamajky. Ďalej tu žije približne pol milióna Írov a 135-tisíc Austrálčanov. Čo sa týka prisťahovalcov z Európy, najväčšiu skupinu tvoria Poliaci. Je ich viac ako 700-tisíc, čo pri celkovej ľudnatosti Veľkej Británie znamená len niečo vyše 1% celkovej populácie. Štatistiky ďalej ukazujú, že z každoročného prílevu nových prisťahovalcov tvoria Európania menej ako polovicu.
Natíska sa otázka, aký má zmysel obviňovať Európsku úniu zo straty suverenity nad imigračnou politikou, ak väčšina imigrantov do Británie neprichádza z Európy, ale z iných štátov. Británia síce naozaj nemôže ovplyvniť počet ľudí prichádzajúcich z EÚ, keďže platí voľný pohyb osôb. Lenže ako vieme, v čase rozširovania v roku 2004 mali staré členské štáty možnosť zaviesť 7-ročné prechodné obdobie, ktoré by obmedzilo príchod pracujúcich z pristupujúcich štátov. Británia bola jednou z troch krajín, ktoré sa suverénne rozhodli, že takéto prechodné obdobie nezavedú. Obviňovanie EÚ zo straty suverenity teda veľký zmysel nemá.
Prisťahovalci neškodia
Kľúčová pointa je však niekde úplne inde. Veľká Británia by mala byť za prisťahovalcov z Európy vďačná. Väčšina ekonómov sa zhodne, že imigrácia ekonomike prospieva. Množstvo ekonomických štúdií dospieva k názoru, že zvýšený tok prisťahovalcov je spojený s vyšším ekonomickým rastom. Americký ekonóm George Borjas, ktorý je odborníkom na ekonómiu migrácie, vo svojej štúdii The Economic Benefits of Immigration (Ekonomické prínosy imigrácie) píše, že imigrácia síce prináša isté krátkodobé náklady, ale jej dlhodobé následky sú pre ekonomiku pozitívne. Imigrácia zvyšuje zásobu pracovnej sily a vedie k vyššej akumulácii kapitálu, čo v konečnom dôsledku zvyšuje životnú úroveň domáceho obyvateľstva. Čím vyššia je vzdelanostná a kvalifikačná úroveň imigrantov, tým vyšší je aj úžitok pre prijímajúcu krajinu. Tento efekt sa nazýva imigračný prebytok.
K podobným záverom prichádzajú aj štúdie University of Oxford a University College London, ktoré sa zaoberajú konkrétnymi dopadmi imigrácie na ekonomiku Veľkej Británie. Podľa týchto štúdií platia európski prisťahovalci do britského štátneho rozpočtu viac na daniach než z neho čerpajú vo forme verejných služieb a sociálnych benefitov. Sú teda čistými prispievateľmi k financovaniu verejných služieb, čím odbremeňujú domáce obyvateľstvo. Nie je pravda, ako naznačil bývalý premiér Cameron, že imigranti prichádzajú z Európy do Británie zneužívať sociálny systém. Európski imigranti sú podľa štúdií navyše produktívnejší ako imigranti z bývalých kolónií, pretože majú lepšiu kvalifikáciu. Práce je dosť pre všetkých, nezamestnanosť v Británii je na úrovni 4,8%.
Znepokojenie nad migráciou by bolo na mieste skôr v krajinách, z ktorých prisťahovalci pochádzajú. Teda v štátoch ako Lotyšsko, Poľsko, Maďarsko alebo Slovensko. Nedávno zverejnená štúdia Medzinárodného menového fondu vyčísľuje ekonomické straty spôsobené emigráciou v týchto štátoch. Priemerná strata hrubého domáceho produktu činí 7%. Za posledných 25 rokov odišlo zo štátov strednej a východnej Európy za lepšími podmienkami na západe približne 20 miliónov ľudí. Emigranti zvyknú byť mladší a majú lepšie vzdelanie ako národný priemer. Náklady na vzdelanie týchto ľudí nesú ich domovské štáty, zatiaľčo úžitok z ich práce majú západoeurópske ekonomiky.
Napriek jednoznačným dôkazom, že imigrácia má pre Britániu prevažne pozitívne efekty, sa zdá, že nový britský kabinet je odhodlaný zamedziť tok prisťahovalcov z Európy aj za cenu straty prístupu na spoločný trh Európskej únie. Tým, že sa takto britská vláda správa, ohrozuje prosperitu Veľkej Británie, pretože európsky trh má takmer polovičný podiel na britských exportoch. Bez členstva v Európskej únii by sa Londýn nikdy nemohol stať finančným centrom celej Európy. Toto všetko Británii hrozí len preto, že sa britskí politici nechali zlákať na cestu populizmu. Prisťahovalci nie sú ohrozením ekonomickej prosperity, populisti a demagógovia žiaľbohu áno.
Kto tu bude robiť?
Aj nás na Slovensku čaká diskusia o imigrácii. Naša pôrodnosť je patrí k najnižším, počet čerstvých absolventov na trhu práce každým rokom klesá. Mladí ľudia odchádzajú za lepšími zárobkami do zahraničia, naše obyvateľstvo starne a firmám pomaly dochádzajú kvalifikovaní pracovníci. Chýbajú nám nielen technici a informatici, ale aj lekári a zdravotné sestry. Ak si chceme aj v budúcnosti udržať nejaký ekonomický rast, budeme musieť hľadať pracovnú silu pre našu ekonomiku. Na cudzincov zatiaľ nie sme zvyknutí. Ako sa k tejto otázke postavíme?
