Slovenský Che Guevara
Ľuboš Blaha v záujme dramatickej inscenácie vlastnej osoby v parlamente neustále opakuje tú istú obohratú pesničku. Kým my antisociálni neoliberáli sme presadili rovnú daň pre zbohatlíkov na úkor bežných ľudí, on bojuje za progresívnu daň, pretože tá je sociálna. Rovnú daň vraj majú len akési druhotriedne štáty Balkánu a bývalého Sovietskeho zväzu. Vyspelé štáty majú vysoko progresívne systémy, lebo tam vládne sociálna spravodlivosť. Takže ak chce byť Slovensko bohatou a sociálne spravodlivou krajinou, nesmie mať rovnú daň a musí voliť Smer. Lebo Smer zdvihol dane pre bohatých a konečne zrušil tento nepodarený balkánsky experiment. Je to naozaj pútavý príbeh. Má to len jeden háčik. Táto rozprávka nemá absolútne nič spoločné s realitou.
Mýty vs. realita
Je pravda, že kým slovenská rovná daň poznala iba jednu daňovú sadzbu 19%, daňové systémy bohatších štátov, vrátane Ameriky, Japonska, Írska, Francúzska a Nemecka, majú pre fyzické osoby progresívne systémy s viacerými sadzbami. Nemecko má napríklad systém s nezdaniteľným minimom a štyrmi sadzbami od 14% do 45%, Francúzsko má systém so šiestimi sadzbami od 0% do 45%. Na prvý pohľad teda vyzerajú tieto systémy viac progresívne, lebo majú viac sadzieb a vyššie sadzby. Tento pohľad je však klamlivý. Podstatné totiž nie je to, aké sú štatutárne daňové sadzby, ale aká je skutočná daňovo-odvodová záťaž z ceny práce zamestnancov. A tá závisí nielen od daňových sadzieb, ale od kombinácie daní a odvodov. Progresivitu daňových systémov musíme merať skutočnou záťažou miezd a nie tabuľkovými sadzbami. Vďaka nezdaniteľnému minimu bola aj rovná daň progresívna. Poďme sa pozrieť, ako obstojí Slovensko s jeho 19%-nou daňovou sadzbou v porovnaní s niektorými bohatými štátmi západnej Európy.
Slovensko vs. Nemecko
Na nasledujúcom grafe môžeme na základe údajov OECD porovnať daňovo-odvodovú záťaž zamestnanca na Slovensku a v Nemecku. Ako sme tento graf zostavili? Keďže v Nemecku je vyššia cenová aj mzdová úroveň ako na Slovensku, nemôžeme ako spoločnú mierku použiť hrubé mzdy v absolútnom vyjadrení (500 EUR, 800 EUR, ...). Na os x preto nedáme absolútne mzdy, ale relatívne mzdy v pomere k priemernej mzde v danej krajine. To znamená, že ak je v grafe na osi x číslo 1, ide o mzdu vo výške jednej priemernej mzdy v danej krajine, v prípade čísla 2 ide o dvojnásobok priemernej mzdy v danej krajine, atď. Neporovnávame výšku miezd, ale progresivitu daňového systému. Nejde o žiaden trik, je to štandardná metóda OECD.
Z grafu vyplýva, že výška zdanenia priemernej mzdy je na Slovensku 39,6% a v Nemecku 49,7%. Výška zdanenia príjmu zodpovedajúcemu dvojnásobku priemernej mzdy je na Slovensku 41,9% a v Nemecku 50,2%. Priebeh kriviek na grafe nám názorne ukáže progresivitu daňovo-odvodového systému v danej krajine. A teraz kvízová otázka za milión pre pána poslanca Blahu: je nemecký systém solidárnejší ako ten náš? Ani náhodou.
Človek nemusí byť ekonomický génius, aby mu padlo do oka, že podstatný rozdiel medzi nemeckým a slovenským systémom nespočíva v progresivite, ale skôr vo výške zdanenia. Nemeckí daňoví poplatníci bez ohľadu na to, či patria k chudobnejším alebo bohatším, odvádzajú zo svojich miezd podstatne viac ako ich slovenskí kolegovia. Ba čo viac, slovenský systém by sme v istom zmysle dokonca mohli označiť za progresívnejší ako nemecký. Kým totiž miera zdanenia na Slovensku rastie s príjmom na celom grafe, v Nemecku rastie len do 1,5-násobku priemernej mzdy a potom klesá. Dôvodom sú odvody, či presnejšie odvodové stropy. Maximálne vymeriavacie základy odvodov sú totiž v Nemecku nižšie než dvojnásobok priemernej mzdy (na Slovensku je to 5-násobok priemernej mzdy). V Nemecku a podobne aj v Rakúsku sú vďaka silne progresívnemu systému a nízkym vymeriavacím základom najviac zdanené priemerné platy, čo s obľubou kritizujú aj tamojšie médiá.
Francúzsko
Poďme sa ďalej pozrieť, ako to vyzerá so zdaňovaním miezd vo Francúzsku. Opäť vidíme, že podstatný rozdiel medzi slovenským a francúzskym systémom spočíva skôr vo výške daní než v ich progresivite. Väčšia miera progresivity vo Francúzsku platí len pre úplne najnižšie platy okolo polovice priemernej mzdy, u vyšších miezd je progresivita oboch systémov porovnateľná. Zarážajúca je však samotná výška zdanenia miezd vo Francúzsku. Už z priemernej mzdy odvedie francúzsky zamestnanec viac ako polovicu ceny práce na dani z príjmu a odvodoch. A aj najnižšie mzdy sú vo Francúzsku zdanené viac ako na Slovensku.
A teraz do toho zapojíme deti
Doteraz sme si solidárnosť daňových systémov porovnávali len pre zamestnancov, ktorí sú slobodní a bezdetní. Väčšina daňových systémov však nejakým spôsobom odbremeňuje rodiny s deťmi. U nás plní túto funkciu napríklad daňový bonus, ktorý zaviedol Ivan Mikloš v roku 2004 spolu s rovnou daňou. Ako sa na progresivite rôznych daňových systémov prejaví zarátanie daňových zvýhodnení pre deti? Ak bola rovná daň dostatočne solidárna pre slobodných jednotlivcov, bude nespravodlivá aspoň k rodinám s deťmi? Našťastie, aj v tomto prípade budú nádeje Ľuboša Blahu sklamané.
Aj v tomto prípade graf názorne ukazuje, že rovná daň s jednou sadzbou je prinajmenšom rovnako solidárna ako západné progresívne systémy. Rozdiel je opäť len vo výške zdanenia a jednoduchosti systému. Náš štát si od rodín s deťmi pýta oveľa menej ako bohaté štáty, a to obzvlášť od rodín s nižšími príjmami. Ak teda chce Ľuboš Blaha na Slovensku zaviesť progresívny systém po vzore západoeurópskych štátov, potom nevolá po väčšej miere progresivity, ale po zvýšení daní pre všetkých, od najbohatších po najchudobnejších. A to aj o viac ako 10%.
Zrušenie rovnej dane je len marketing
V grafoch som na základe údajov OECD z roku 2012 porovnával západné systémy s rovnou 19%-nou daňou, ktorá však už na Slovensku neplatí. Vláda Roberta Fica s účinnosťou od roku 2013 rovnú daň zrušila tým, že zaviedla ďalšiu sadzbu pre fyzické osoby vo výške 25% pre mesačné zárobky nad približne 3 300 eur. Ako by sa prejavilo zavedenie vyššej sadzby dane pre nadštandardne zarábajúcich Slovákov na našich grafoch? Odpoveď znie: nijako.
Zavedenie vyššej sadzby dane sa totiž týka len asi jednej stotiny daňovníkov, ktorých príjem je o niečo vyšší ako 4-násobok priemernej mzdy. Tieto príjmy ležia ďaleko mimo zobrazovacej plochy našich grafov. Zavedenie progresívnej dane vládou Roberta Fica progresivitu daňového systému teda výrazne neovplyvnilo.
O tom, že vzťah Smeru k rovnej dani je trochu neúprimný, svedčí história. Pred zavedením rovnej 19%-nej dane na Slovensku fungoval progresívny systém s piatimi sadzbami pre fyzické osoby od 10% do 38%. Daň pre firmy bola 25%, pri nástupe prvej Dzurindovej vlády dokonca 40%. Robert Fico, ktorý zavedenie rovnej dane ostro kritizoval, však počas svojej prvej vlády rovnú daň nezrušil, pretože mu prinášala ovocie. Jeho druhá vláda po deviatich rokoch fungovania rovnú daň symbolicky zrušila, k starému systému s piatimi sadzbami sa však ani zďaleka nevrátila. To je dôkaz, že Miklošova politika bola správna, a aj Fico si to uvedomuje, aj keď to zrejme nikdy neprizná.
Všetko je to len o tom, o čom je aj takmer všetko ostatné, čo robí strana Smer-SD: o politickom marketingu. Smer musel sanovať rozpočet a pritom potreboval ľudí presvedčiť, že dvíha dane iba bohatým. Na odpútanie pozornosti zaviedol vyššiu sadzbu dane z príjmu. Jej reálny príspevok ku konsolidácii štátneho rozpočtu je skôr symbolický.
Ale aspoň sa má pán poslanec Blaha čím vystatovať.
