Do našich životov vstúpil nový vírus. Život je teraz taký zvláštny, že si už pomaly ani nepamätám, aké to bolo nemať žiadne zákazy a príkazy. Akosi si už zvykám. V Tv či v iných médiách nepočuť o ničom inom, len o koronavíruse. Tri týždne správy o tom, aké opatrenia sa zavádzajú s cieľom minimalizovať nákazu.
Akoby sa vrece roztrhlo aj s rôznymi videoblogmi , názormi aj odporúčaniami bežných ľudí na internete.
Jedna skupina ľudí sa k sebe správa úctivo, chce si pomáhať, píše o akejsi spoločenskej zodpovednosti nás všetkých. Vyzýva na dodržiavanie pravidiel, ktoré ochromili celú krajinu. Ako čas plynie, zrazu sa ku koronavírusu musí vyjadriť už naozaj každý. Veľa priateľov na FB zverejňuje statusy, zdieľa virálne fotky, či zverejňuje svoje vlastné, v rúškach, za sprievodu motivačných slov, ako sme všetci na jednej lodi, ako to všetci spolu zvládneme.
Iné skupiny sa zase hádajú v potravinách o mydlá, hádajú sa v električke kvôli rúškam, či sa dokonca udávajú ako nejaké gestapo.
Tento vírus nás totálne zmenil. A možno nie zmenil, možno akosi, prebudil. Občas mám pocit, že veľa ľudí už aj potrebovalo trochu adrenalínu, či nebezpečenstva do svojich stereotypných životov. Trošku takého vzrúša. No a dostali ho a teraz to tak ja vyzerá.
Keď sa však vzdialim od toho nekonečného hluku diskusií o tomto víruse a o našej celospoločenskej zodpovednosti za životy iných ľudí, tak sa mi až lepšie dýcha a skúšam rozmýšľať aj o veciach tak trochu s nadhľadom.
Podľa mňa ide celej spoločnosti o záchranu ľudských životov len teraz, na začiatku, a len tak z polovice. Tá druhá polovica toho, prečo toto všetko vlastne robíme som už spomenul vyššie - akoby nás chvíľu bavilo byť v akomsi platonickom nebezpečenstve. Lebo sa nudíme a pre veľa ľudí je takéto hranie sa na zodpovedného ochrancu len akousi formou zábavy.
Na Slovensku na koronavírus nezomrel zatiaľ žiaden človek, túto naozaj skvelú nulu sme však vyvážili ekonomikou, ktorá smeruje do sračiek. Bodaj by tá nula na výslednej tabuli svietila čo najdlhšie, lenže za akú cenu ? Za krach, za krízu, recesiu, nezamestnanosť a chudobu. Všetci sa teraz správame, akoby sme tie peniaze nepotrebovali, akoby sme nepotrebovali ani prácu, hlavne, že zachránime nejaké ľudské životy.
Všetci sme už videli tie grafy , ktoré ukazovali mieru nákazy podľa toho, aké prísne budú opatrenia. Čím voľnejšie opatrenia tým skôr cez nás vírus prejde ale bude mať najväčšie škody na životoch. Slovensko sa rozhodlo ísť tou najkonzervatívnejšou možnosťou, teda čo najprísnejšie opatrenia, ktoré budú mať na svedomí najmenej mŕtvych ale budú trvať najdlhšie zo všetkých verzií, teda pre ekonomiku je to najhorší scenár.
Lenže príliš dlho to takto nejde. Až ľudí prestane baviť hrať sa na záchrancov, príde doba, kedy si bude potrebné povedať, aké opatrenia sa uvoľnia aby sa ekonomika mohla nadýchnuť a to aj za cenu, že tieto opatrenia môžu viesť k vyššiemu riziku nákazy.
Otázka pre spoločnosť teda nebude či, ale KOĽKO mŕtvych ľudí budeme schopní morálne tolerovať a súčasne udržiavať ekonomiku nažive, teda zrušiť nejaké zákazy. Inak povedané nájsť rovnováhu medzi vírusom a ekonomikou, čo znamená zaviesť taký plán, aby sa nákaza nešírila príliš rýchlo a zároveň taký, aby v ňom ekonomika mohla fungovať. Momentálne tá rovnováha neexistuje.
Koľko ľudských životov teda vykúpi ekonomicko-spoločenský blahobyt ?
Dnes máme nula. Zajtra to môže byť jeden a pôjdeme sa z toho zblázniť. Avšak s každou ďalšou smrťou už aj naše emócie budú ustupovať, až raz sa s prepáčením, tej smrti nasýtime.
Koľko mŕtvych sme teraz ako spoločnosť ochotní obetovať za zdravú ekonomiku ? Odhliadnuc od emócii a od dennodenného mediálneho masírovania môžem povedať, že ak by za celú túto pandémiu zomrelo aj 1000 ľudí, ale ekonomika by ďalej fungovala bez väčších strát, tak si môžeme zatlieskať, že sme to zvládli.
Niekto by už povedal, že čo som to za neľudské prasa, že by som obetoval 1000 ľudí za zdravý chod ekonomiky.
Títo by to boli určite a ja ich v dnešnej situácii chápem.
Jednoducho život ľudí je viac ako ekonomika. Absolútne súhlasím. Ale proste, má to hranicu a tú sme už našli a ani o tom nevieme.
Ak teda som neľudské prasa a 1000 usmrtených ľudí vírusom by som vymenil za zdravú ekonomiku, tak všetci sme neľudské prasatá, ale zabudlo sme na to. Akurát sa v tomto vypätom čase správame tak trošku pokrytecky a tak trošku nás to baví.
Prečo si to myslím ? No lebo takto to u nás fungovalo už aj doteraz. Aj bez korony. Ale s obyčajnou chrípkou. 800 až 1500 ľudí ročne zomrie na Slovensku kvôli tomu, že dostali chrípku.
Zdroj : úmrtnosť na chrípku na Slovensku
Screenshot zo štúdie:
Pomáhal im niekto ? Nosil niekto rúška ? Upozorňoval niekto na to aby sme sa počas chrípkovej sezóny nestretávali so staršími ľuďmi ? Mali sme zakázané osobné stretnutia ? Zdieľali sme motivačné odkazy ? Natáčali sme videá a trhali sa v obchodoch o mydlo ?
Nie. Kvôli chrípke nikto nič nerobí. Ak by sme tieto všetky opatrenia prijímali každý rok, tak vieme zachrániť stovky ľudí, za niekoľko rokov aj tisíce ľudí. Prečo to teda nerobíme ? Veď nám ide o zdravie občanov a ekonomika je druhoradá, poďme teda zaviesť tieto opatrenia aj počas najbližšej chrípkovej sezóny a poďme zachraňovať životy. AK TO NAOZAJ CHCEME.
No. Na jednej strane sme si na chrípku zvykli. Tiež je to kvapôčková infekcia, tiež sa šíri vzduchom, kašľaním, z človeka na človeka, tiež ohrozuje starších ľudí , tiež spôsobuje zápal pľúc a tiež sa na to umiera... Akurát, na druhej strane, chrípka je tu dlho, čiže sa stala takou "starou známou" a tiež, ľudia nezomierajú v takých počtoch aby nás to zrazu zaujímalo, aby sme zrazu ako spoločnosť vyzývali k zodpovednosti. Ak zomrie kvôli chrípke na Slovensku 1000 ľudí tak to proste neriešime, nestojí nám to za tú námahu teraz všetko zatvárať a obmedzovať sa. Vytvorili sme si v spoločnosti nepísané pravidlo, že 1000 mŕtvych ľudí ročne na chrípku budeme všetci tolerovať, aby sa to nedotklo ekonomiky. Tu niekde vidím teda hranicu aj pri korone. Samozrejme , emócie a davová psychóza dnes zohráva veľkú rolu a množstvo ľudí by sa hádalo, že aj 10 je veľa a treba robiť všetko preto, aby to tak nebolo. Úplne tomu chápem a je to naozaj ťažké rozoberať tu takúto morálnu dilemu.
Vôbec tu nechcem rozoberať dopady koronavírusu a tejto pandémie. Vôbec jej nákazu nezľahčujem, je mi ľúto každého človeka, ktorý tejto chorobe podľahol a ešte aj podľahne. Pokojne môže byť mŕtvych kvôli koronavírusu oveľa viac ako 1000. Preto je fajn, že všetci vyzývajú k zodpovednosti. Nákaza sa môže zvrtnúť a nikto nevie ako to celé dopadne. Chcel som ale rozpísať svoju myšlienku toho, či sa náhodou v týchto chvíľach nesprávame trošku pokrytecky a či nepodliehame panike. Či keď toto všetko skončí si niekto spomenie na stovky starých ľudí, ktorí každý rok podľahnú chrípke, alebo či to zas nebudeme riešiť a povieme si, že 1000 mŕtvych ľudí ročne nám nestojí za zmenu vnímania zodpovednosti.Veď teraz si tak pekne namýšľame, že nám to ide.
Bojíme sa priznať sami pred sebou, že morálna hranica počtu mŕtvych ľudí tu je a existuje. Aby sme nevyzerali neľudsky.
(v tomto blogu neponúkam riešenia, ani sa z ničoho nevysmievam, čisto zo sociologického hľadiska je pre mňa zaujímavý fakt, že chrípku a 1000 mŕtvych si nikto ani nevšimne, a dnes, za dnešnej situácie sme schopní na seba volať policajtov.)
