Prestavte si, že kráčate vyprahnutou púšťou. Slnko nemilosrdne praží, všade okolo je len samý piesok. Začínate cítiť únavu a smäd. Máte so sebou fľašu vody, z ktorej sa trochu napijete. Je to také osviežujúce, že na smäd na krátku chvíľu zabudnete. Kráčate ďalej, veď musí existovať nejaká cesta z púšte, nemôžete teraz zastaviť. Onedlho sa smäd prihlási znova. A znova. Voda je náhle taká vzácna, že čo i len obyčajné kvapky prinášajú nesmiernu úľavu. Kráčate ďalej, ale všade navôkol je stále samá púšť. Narastá vo vás frustrácia a panika. Stres preniká aj do mysle, ktorá sa snaží hľadať východisko. Čakáte na dážď, ktorý neprichádza.
Keď som hľadal inšpiráciu na ďalší článok, zamýšľal som sa nad tým, prečo sa niektorým ľudom zvyknú v živote opakovať vzťahové situácie, v ktorých nastávajú síce drobné obmeny, no v konečnom dôsledku to vyzerá, akoby podvedome vyhľadávali rovnaký typ ľudí v rozličných podobách.
Uvedomujem si, že ide o pomerne rozsiahlu tému, o ktorej bolo napísaných nespočetne veľa kníh a odborných článkov. Zameriam sa preto iba na stručné priblíženie niekoľkých blokov spôsobujúcich to, že niektorí z nás ostávajú v akejsi slučke, v ktorej sa opakuje to, že sa zameriavajú na nadviazanie alebo márne snahy a prehĺbenie vzťahu s niekým, kto nie je pre dotyčného vhodný alebo dostupný.
Tento text je venovaný všetkým tým, ktorí majú záujem najmä o nadviazanie hlbších romantických vzťahov s druhými ľuďmi a chceli by zvýšiť svoje povedomie o tom, čo ich v tomto smere môže limitovať.
Únik do inej reality: projekcie, falošné scenáre a iné fatamorgány
Metaforou z úvodu som sa pokúsil priblížiť, aké môže byť po pocitovej stránke náročné, ak sa snažíme nadviazať akýkoľvek typ romantického alebo hlbšieho vzťahu s niekým, kto o vzťah s nami nemá záujem či z akýchkoľvek dôvodov nie je vzťahu vyžadujúcemu si určitú emočnú hĺbku otvorený. Uvedené sa vzťahuje aj na situáciu, keď ostávame vo vzťahoch, v ktorých absentuje otvorená komunikácia, autenticita, intimita (emočná, v romantických vzťahoch aj sexuálna), záujem, úprimnosť, bezpečie, reciprocita, vzájomný záväzok a iné zložky, ktoré tvoria základ zdravých citových väzieb s druhými ľuďmi.
Teraz sa poďme spoločne pozrieť na to, prečo na pomyselnej púšti nenaplnených potrieb ostávame a nevieme z nej nájsť cestu preč.
Je to stále náročnejšie. S vypätím posledných síl ale kráčate ďalej. Všade samý piesok, už ani neviete, koľko ste toho prešli. Zdá sa, že chodíte stále v jednom začarovanom kruhu. V diaľke náhle uvidíte zeleň a obrysy mesta. Presne na toto ste čakali. Buď je to cesta von, alebo aspoň miesto, na ktorom sa poriadne osviežite. Bez rozmyslu sa za tým, čo vidíte rozbehnete. Miesto, za ktorým ste s vypätím síl utekali je ale prázdne, ilúzia sa rozplynula.
Aby sme vedeli, kde sa nachádzame a aké máme v určitej situácii možnosti, musíme byť schopní vidieť realitu takú, aká skutočne je, nie akú by sme ju chceli mať. Pokiaľ by bola pravda toho, čo zažívame nepríjemná, bolestivá alebo presahujúca našu kapacitu vysporiadať sa s konkrétnou situáciou, do hry nastupujú psychologické mechanizmy, ktoré nám ju pomôžu lepšie zvládať, a to tak, že sa niečomu lepšie prispôsobíme (adaptujeme sa), alebo potlačíme to, čo je skutočné. Ide o akési pomôcky nášho vedomia, ktoré môžu realitu situácie prekrývať (pokiaľ si z rôznych dôvodov nemôžeme alebo nechceme niečo pripustiť), alebo od nej odvrátiť pozornosť inam.
A teraz už konkrétnejšie.
Pri pokusoch o budovanie vzťahov s nedostupnými ľuďmi sú najčastejšie prítomné také mechanizmy, ktoré vytvárajú alebo udržiavajú istú formu ilúzie týkajúcej sa nás, druhej osoby či situácie ako takej. Patrí medzi ne napríklad projekcia (keď si do druhých premietame to, čo sa nachádza v nás) alebo idealizácia (zvýraznenie pozitívnych vlastností, prehliadanie alebo minimalizácia tých negatívnych). Nebudem teraz podrobne opisovať to, ako môžu byť ilúzie vytvárané alebo udržiavané, ponúkam ale niekoľko otázok, ktoré ak si úprimne zodpoviete, dopracujete sa k pravde o tom, do akej miery na vás a vzťahu s vami záleží druhému človeku:
Aké zastávate miesto v živote toho človeka? Musíte o jej/jeho pozornosť bojovať, alebo vám ju poskytuje z vlastnej iniciatívy?
Chce s vami tráviť voľný čas? Ako často sa stretávate?
Ak ste spolu, je s vami preto, že s vami byť skutočne chce, alebo preto, že padli jej/jeho iné plány?
Cítite sa byť prioritou, alebo len jednou z možností?
Zaujíma sa o to, čo si myslíte, čo cítite a čo prežívate? Snaží sa vás pochopiť? Ak áno, do akej miery?
Vie, aké máte vo vzťahu potreby a čo je pre vás dôležité?
Komunikácia je vzájomná alebo skôr jednostranná? Kto ju väčšinou iniciuje?
Cítite sa dostatočne bezpečne, aby ste komunikovali priamo a úprimne?
Sú vaše osobné hranice rešpektované?
Ak zabudneme na slová, čo hovoria konkrétne činy tohto človeka? Vyjadrujú záujem, alebo skôr nezáujem o vás? Čo sa stane, ak dôjde k nejakej nezhode alebo konfliktu?
Ste obaja v rovnakej realite ohľadom toho, v akom vzťahu sa nachádzate?
A teraz to najdôležitejšie – čo by sa stalo, ak by ste sa začali správať k druhej osobe tak, ako ona k vám?
Uvedomenia, ku ktorým na základe týchto alebo podobných otázok dospejete, vám načrtnú realitu vzťahu (alebo jeho absencie), uvidíte viac toho, čo sa skutočne deje. Zároveň sa ale môže rozplynúť všetko to, čo by ste veľmi chceli, aby bolo reálne.
Vzťahy je možné budovať len vtedy, ak stoja na reálnych základoch, inak sa spolu s ilúziami rozpadnú. Po ich rozpade (alebo našom odchode z nich) sa môžu objaviť pocity samoty a prázdnoty. Zďaleka to ale nebude také bolestivé, ako keby sme v jednostranných alebo nefunkčných vzťahoch ostali. V nich by sme totiž museli potláčať a opakovane opúšťať sami seba.
Keď je púšť domovom
V ušiach mi šumí vietor, šepká príbehy staré ako samotná púšť. Nekonečné piesky oceánu sú mojím kráľovstvom, mojím domovom. Okrem nich nič iné nechcem, nič iné nepoznám.
Každý vzťahový vzorec, v ktorom sa vedome alebo nevedome nachádzame, má svoj počiatok v prvých vzťahoch, ktoré sme zažili. Ide predovšetkým o rodičov, súrodencov, opatrovateľov, vychovávateľov, prípadne iných ľudí, ktorí sa nachádzali v prostredí, v ktorom sme vyrastali, a ktoré pre nás predstavovalo domov.
Toto prostredie nám, metaforicky povedané, rozdá karty, s ktorými potom v živote hráme. Ide o určité šablóny, pomocou ktorých sa naučíme, čo znamená mať s niekým vzťah, a teda ako budú vyzerať interakcie smerom od druhých k nám a od nás k nim. Z týchto šablón pramenia naše (zväčša podvedomé) presvedčenia, ktoré spôsobujú to, že sa môžeme dostávať do podobných vzťahov, aké sme už v minulosti (napr. po pocitovej stránke) zažili. Tie môžu byť pre nás známe a v určitom ohľade aj komfortné, ale môžu nás obmedzovať po tej stránke, že sa ocitneme vo vzorcoch, ktoré opakujeme, a teda prežívame podobné situácie s podobnými ľuďmi. Naše opakujúce sa správanie prinesie rovnaké, teda nežiaduce výsledky.
Môže sa to prejavovať napríklad nasledovnými spôsobmi:
Snažíme sa mať vzťah s ľuďmi, ktorí sú (pre nás) nedostupní, napríklad emočne alebo z dôvodu, že sa už nachádzajú v inom vzťahu, alebo im životné okolnosti či skúsenosti neumožňujú, aby sa dokázali citovo otvoriť druhému človeku.
Ocitáme sa v jednostranných, platonických alebo otvorených vzťahoch.
Vo vzťahoch sa ocitáme v role záchrancu alebo toho, kto druhému pomáha. Druhý človek pre nás predstavuje akýsi projekt, pretože si môžeme myslieť, že ak mu venujeme dostatok pozornosti a energie, tak sa môže zmeniť na ideálneho partnera. Alebo to robíme preto, že sa cítime užitoční a potrební. Uvedená vzťahová dynamika funguje ale len dovtedy, pokým nás druhá osoba “potrebuje”, prípadne nás nenahradí.
Vyhľadávame vzťahy, v ktorých sa striedajú fázy citovej dostupnosti a následného odstupu alebo úplnej nedostupnosti (tzv. push and pull dynamika).
Na druhého človeka sa upneme, pretože sa staneme závislými na občasných a nepredvídateľných prejavoch pozornosti a záujmu (intermittent reinforcement).
Nedostupného človeka sa usilujeme zaujať, získať, presvedčiť o našej hodnote a dúfame, že si vyberie nás, čím by sme vyliečili to, čo nás v minulosti traumatizovalo (prítomné napr. v obdobách vzťahov typu friendzone alebo situationship). Dostupných ľudí naopak môžeme spochybňovať a vnímať, že vzťah s nimi je menej hodnotný, pretože o nich nemusíme bojovať, ako sme zvyknutí.
Orientujeme sa viac na intenzívne pocity príťažlivosti a zamilovanosti (napr. motýliky v bruchu alebo silná úzkosť), ktoré ale neznamenajú, že je ten vzťah pre nás správny a s druhým človekom sme kompatibilní.
Snažíme sa dostať sa bližšie k človeku, ktorý je nedostupný tak, že zintenzívňujeme pokusy o získanie pozornosti, komunikáciu alebo nadviazanie vzťahu, čo ale toho druhého začne odpudzovať a človeku, čo príliš tlačí “na pílu” sa začne vyhýbať (runner-chaser dynamika).
Dostávame sa do vzťahov chaotických alebo plných problémov, pretože chaos je pre nás niečím známym a pokoj znamená nudu, prípadne odrazu nevieme, čo robiť.
Ľudí si dosadíme do roly ideálneho partnera, osudovej lásky, toho pravého/pravej, aj napriek tomu, že žiadny konkrétny vzťah s nimi nemáme.
Odmietame si pripustiť realitu toho, kým je druhý človek tu a teraz. Sme viac v idealizovaných predstavách.
Nevidíme vlastnú citovú nedostupnosť, ktorá sa prejavuje tým, že sme netrpezliví, úzkostliví, plní strachov, projekcií a obáv, a následne svojím vlastným správaním spôsobujeme to, že druhí ľudia voči nám cítia nedôveru a odpor.
Ostávame citovo naviazaní na vzťahy, ktoré dávno skončili, ale stále živíme nádej, že sa niekto zmení, niečo si uvedomí, alebo sa k nám vráti.
Uvedené príklady vzťahových dynamík (a správania sa vo vzťahoch) majú jednu vec spoločnú. Nikdy by sme sa v nich neocitli, pokiaľ by sme mali dostatočne vysokú sebahodnotu a sebalásku a vedeli by sme, ako má vyzerať zdravý a vzájomný vzťah s citovo dostupným človekom. Inak povedané, k týmto dynamikám (vzorcom) dochádza len vtedy, keď sú ľudia citovo nedostupní, či už voči sebe, alebo druhému človeku. V niektorých prípadoch nám orientácia na druhého človeka totiž môže poskytnúť únik od seba samých. Ak ostávame v podobných vzorcoch, snažíme sa vyhnúť citovej prázdnote, ktorá je výsledkom nenaplnených vzťahových potrieb.
Takéto a iné prejavy môžu existovať na škále (od neškodných po negatívne ovplyvňujúce náš život), môžeme ich tiež zmeniť aj priamo vtedy, keď sa v nich nachádzame. Zmenu však musia chcieť obaja partneri, a tiež na nej aj aktívne pracovať.
Na púšti sme v bezpečí
V dunách sa cítim slobodne. Obklopuje ma síce prázdnota, no nehrozí mi žiadne nebezpečenstvo. Piesok pohltí všetky moje strachy a obavy. Nechcem odtiaľto odísť.
Poďme sa teraz na to pozrieť z inej stránky. Povrchnejšie vzťahy, ktorým chýba hĺbka, môžeme vyhľadávať, pretože na to máme dobré dôvody. Jedným z nich môže byť napríklad to, že sa v takých vzťahoch cítime lepšie, pretože do nich nemusíme veľa investovať. Máme väčší priestor pre seba, udržíme si pocit väčšej kontroly, najmä pokiaľ málo rozumieme emóciám ako takým, pretože nás nikto nenaučil, ako s nimi pracovať. Môžeme sa viac sústrediť na kariéru alebo svoje záujmy. Na tom samé o sebe nie je nič zlé, každý má iné potreby a preferencie. Aj povrchnejšie vzťahy môžu byť perfektne funkčné, pokiaľ majú ľudia spoločné ciele a vedia napĺňať svoje vzájomné potreby.
Iná situácia ale nastáva vtedy, keď by sme hlbšie vzťahy chceli, ale súčasne ich priamo alebo nepriamo sabotujeme, pretože to, čo najviac chceme, v istom zmysle vnímame ako niečo nepredvídateľné a neznáme. Ak je takáto sabotáž úspešná, tak nám ostanú len vzťahy, v ktorých budú chýbať hlavne nasledovné veci:
Úprimnosť a autenticita, pretože nebude potrebné, aby sme vzájomne vyjadrovali to, čo si myslíme a čo cítime.
Citové spojenie a záväzok, pretože sa nebudeme musieť emočne otvoriť a nebodaj sa viazať, a tak prísť o svoju slobodu.
Intimita a zraniteľnosť. V prípade ich absencie nebudeme cítiť diskomfort prameniaci z toho, že niekto nás chce skutočne vidieť, cítiť, vypočuť, pochopiť alebo podporiť.
Musím doplniť, že existuje veľa ľudí, ktorým bolo vo vzťahoch ublížené alebo zažili veľké sklamania. Bolestivé skúsenosti ich natoľko poznačili, že nie je pre nich ľahké sa druhému človeku otvoriť a budú si vyžadovať veľa času, trpezlivosti a uistenia. Súčasne ale platí, že rany, ktoré vznikli vo vzťahoch sa môžu v tých správnych vzťahoch zahojiť, vyliečiť. Ak sme boli zranení, tak potrebujeme nové skúsenosti a zážitky, ktoré budú iné ako tie, z ktorých zranenia pochádzajú. Také, ktoré prinesú to, čo nám chýba a čo potrebujeme, aby sme sa dokázali viac otvoriť prejavom lásky a náklonnosti od ľudí, ktorí to s nami myslia vážne a úprimne, svoje slová vedia podložiť skutkami. Vzťahy, ktoré liečia zranené srdcia a zaceľujú rany.
Z púšte do oázy
Možno tou púšťou som ja a iba snívam, že po nej kráčam.
Alchymisti sa v dávnych dobách pokúšali, okrem iného, docieliť aj to, aby premenili obyčajné kovy na zlato. To sa im síce nepodarilo, ale výsledkom niektorých ich pokusov a omylov boli základy modernej chémie, práce s kovmi, alebo napríklad aj medicíny.
Ako to ale súvisí so vzťahovými vzorcami, resp. ich zmenou?
Uvedomením si toho, že sa nachádzame v opakujúcej sa slučke, v ktorej sa odohrávajú podobné situácie, ktoré akoby zrkadlia niečo, čo sme už predtým niekoľkokrát zažili, získame nadhľad. Budeme vedieť predvídať, čo sa stane, alebo sa môže stať, ak budeme konať ako v minulosti. Tiež uvidíme, ako daný vzorec vlastným myslením, a následným konaním udržiavame. To, že sa nachádzame v istom vzorci spoznáme tak, že to, čo prežívame a cítime je obdobné ako to, čo už dôverne poznáme.
Ak nejaký vzorec identifikujeme a pochopíme, ako sa prejavuje, t. j. aké situácie sa opakujú, čo sa v nich deje, aký typ ľudí vyhľadávame, aký priebeh majú vzťahy s nimi, tak získame od vzorca odstup, a získame možnosť prevziať nad tým, čo prežívame väčšiu kontrolu. Podvedomé vzorce sa stanú vzorcami vedomými (vieme, čo sa deje, a tiež prečo sa to deje). Toto je tiež chvíľa, keď vzorec prestáva mať nad nami kontrolu a môžeme ho zastaviť a začať meniť.
Vzorce, ktoré nás akýmkoľvek spôsobom obmedzujú, môžeme ako moderní alchymisti premeniť (transmutovať) na také, ktoré nám umožnia získať to, čo je naším cieľom a žiaducim výsledkom. V praktickej rovine a s ohľadom na tému článku to znamená, že si uvedomíme, ako sa sami podieľame na tom, že vyhľadávame alebo udržiavame vzťahy s ľuďmi, po ktorých ostane pomyselné emočné sucho a prázdno, pretože naše vzťahové potreby ostanú nenaplnené. Ostaneme v púšti a budeme kráčať až do vysilenia.
Môžeme ísť do ešte väčšej hĺbky a preskúmať, v akom zmysle sme podobní tým, s ktorými sa nachádzame v podobných situáciách, a teda či nie sú títo ľudia náhodou len naším zrkadlom. Pravdou pokojne môže byť to, že aj my sme tí, ktorí nie sú otvorení a dostupní, či už sami voči sebe, alebo voči druhým.
V takom prípade budeme musieť zapracovať na vzťahu, aký máme k sebe samému, a to tak, že odstránime vzniknuté bariéry a začneme sa viac počúvať, vidieť a chápať. Začneme sa viac spoznávať a lepšie sa k sebe správať. Nebudeme sa báť vyjadriť to, čo skutočne cítime a čo si myslíme. Súčasne budeme brať oveľa väčší ohľad na svoje potreby a hranice, konkrétnymi krokmi prerušíme negatívne cykly (vzorce) a začneme na sebe pracovať takým spôsobom, že sa každým dňom viac priblížime k tomu, čo chceme dosiahnuť. O veľa ľudí prídeme, ale bude jednoduchšie nájsť tých správnych. Možno bude platiť to staré známe, že to čo hľadáme, zároveň hľadá nás. Prípadne vstúpime do nových vzorcov s ľuďmi, ktorých už v živote máme.
Taký vzťah sa budeme usilovať mať aj k sebe samým. Ak chceme mať vzťahy, ktoré nie sú povrchné, ale naopak hlboké, pretože je v nich prítomná intimita, citové (a tiež fyzické a mentálne) bezpečie, vzájomnosť, pocit bezpečia, otvorená komunikácia, podpora, ochota na vzťahu pracovať a iné nemenej dôležité zložky, tak je vhodné, aby sme sa naučili, ako taký vzťah vlastne vyzerá. Mali by sme sa zamerať na to, čo môžeme urobiť, aby sme boli takému vzťahu vôbec otvorení a vedeli spoznať ľudí, s ktorými ho je možné nadviazať.
Bude to vyžadovať snahu meniť zabehnuté vzorce správania sa. Záväzok, že budeme pracovať na sebe a vzťahoch, na ktorých nám záleží. Vytrvalosť a sebareflexiu v čase konfliktov. Schopnosť plávať v búrlivých oceánoch emócií. Odvahu vkročiť do neznáma, mimo opakujúcej sa slučky toho, čo dôverne poznáme. Odhodlanie písať nové kapitoly a iné príbehy.
Postupne sa pred našimi očami môže vyprahnutá púšť meniť na oázu plnú života.
A my s ňou.
PS: V článku úmyselne uvádzam viaceré zjednodušenia a metafory, v žiadnom prípade nejde o odborný text , aj keď pre niekoho bude možno ťažko čitateľný. Pokiaľ máte záujem pracovať na zmene, resp. zlepšení svojich vzťahov, neváhajte sa vzdelávať, literatúry je na trhu pomerne dosť (v angličtine napr. tento rok vyšla skvelá knižka Secure Love od Julie Menanno, ktorá využíva princípy modernej vzťahovej psychológie), alebo môžete skúsiť prácu s terapeutom, ktorý má v danej oblasti skúsenosti.
