Vzťahy tvoria základ našich životov a výrazne ovplyvňujú naše prežívanie a vnímanie seba. Sú ako záhrada, ktorá potrebuje neustálu starostlivosť a výživu, inak chradne a postupne zaniká. Napriek tomu, že dnešná doba často vyzdvihuje individualizmus a nezávislosť, je dôležité si uvedomiť, že naše základné vzťahové potreby, ako je pocit prijatia, porozumenia, bezpečia, podpory a blízkosti, môžeme napĺňať iba prostredníctvom kvalitných prepojení s inými ľuďmi. Prehnané zameranie na seba ľahko prerastie do narcizmu, ktorý vedie k sebeckému správaniu a oslabuje schopnosť budovať hlboké a trvácne vzťahy.
Tento trend sa prejavuje v tom, že mnohé vzťahy stroskotávajú, pretože ľudia nie sú ochotní na nich pracovať. Vyhýbajú sa nepríjemnostiam a uprednostňujú pohodlie pred riešením problémov. Popularita takzvaných self help motivátorov a influencerov, ktorí často propagujú egoistický prístup k životu, tento problém ešte prehlbuje. Neraz učia zameriavať sa výlučne na žitie v prítomnom momente, na to, aby sme sa cítili dobre alebo vyhľadávali len pozitivitu, no bez zdôraznenia potrebnej zodpovednosti za náš vplyv na druhých ľudí. Vedú k tomu, že vnímame dominantne len to, ako sa cítime my sami, bez ohľadu na dynamiku vzťahu. Tento jednostranný pohľad, ktorý ignoruje vzájomnosť a zodpovednosť, je pre budovanie a udržanie zdravých spojení zásadne škodlivý. A šíria ho ľudia, ktorí zarábajú na poskytovaní úľavy a ponúkaní rýchlych riešení, no nezriedka je ich správanie v súkromí úplným protipólom verejného obrazu.
Vzťahy sú zároveň našimi najväčšími zrkadlami, v ktorých sa môžeme najviac naučiť o sebe i o druhých. Nestačí pasívne prijímať múdre frázy alebo sledovať krátke videá. Dôležitá je aktívna práca na sebe a uvedomelé správanie v každodenných situáciách.
Preto je dôležité poznať tie nenápadné, no deštruktívne vzorce správania, ktoré sa vkrádajú do našich vzťahov a postupne podkopávajú ich základy. Tento článok je určený práve tým, ktorí sa neboja pozrieť do zrkadla a chcú rozpoznať a predísť najčastejším typom správania. Ide o nezdravé spôsoby zvládania konfliktov a vyhýbania sa skutočnej blízkosti, tiché zanedbávanie a stratu spojenia, až po rôzne formy nevšímavosti a obchádzania partnera, ktoré môžu postupne rozložiť každý vzťah. Predstavím jedenásť takýchto konkrétnych prejavov a na záver sa pozrieme na to, ako nám sebareflexia pomáha tieto problémy nielen rozpoznať, ale aj aktívne prekonávať. Hoci sa článok zameriava najmä na romantické vzťahy, uvedené princípy môžeme využiť aj vo vzťahoch s rodinou, priateľmi či kolegami.
Poznámka na úvod: V tomto článku často hovorím o „vzorcoch správania“. Čo si pod tým predstaviť? Vzorec správania je opakujúci sa, často nevedomý spôsob, akým človek reaguje, komunikuje alebo koná v určitých situáciách. Predstavte si ich ako program v počítači, ktorý sa spustí v konkrétnej situácii a má vopred určený priebeh a výsledok. Vo vzťahoch tieto opakujúce sa spôsoby interakcií tvoria základ dynamiky, pretože ovplyvňujú, ako riešime konflikty, ako prejavujeme city, ako reagujeme na partnera alebo čo robíme, keď sa necítime dobre. Mnohé z týchto vzorcov sme si osvojili v minulosti a často ich používame bez toho, aby sme sa nad nimi zamýšľali. Rozpoznanie vlastných aj partnerových vzorcov je prvým krokom k pochopeniu príčin problémov a k vedomej zmene toho, ako sa vo vzťahoch správame — či už pod tlakom, počas konfliktu alebo keď vzťah naberá vážnejší charakter a vyžaduje jasný záväzok. Uvedomenie si týchto „programov“ nám umožňuje zastaviť ich automatické spúšťanie a zmeniť ich priebeh, vďaka čomu nás už nebudú nekontrolovane ovládať. Inak povedané, ak budeme robiť stále to isté, nemôžeme očakávať odlišné výsledky. Práve schopnosť si tieto vzorce uvedomiť a aktívne zmeniť svoje správanie a prístup je základom pre lepšiu komunikáciu a zdravšie vzťahy.
Štyria jazdci apokalypsy vo vzájomnej komunikácii
Na začiatok si predstavíme štyri komunikačné vzorce správania, ktoré vo svojom rozsiahlom a dlhoročnom výskume identifikoval odborník na medziľudské vzťahy, Dr. John Gottman. Ide o prejavy, ktoré sú významným ukazovateľom toho, či náš vzťah dokáže dlhodobo prosperovať, alebo sa pod vplyvom zlej komunikácie postupne rozpadne. Toto správanie narúša vzájomnú dôveru, upriamuje pozornosť na nedostatok rešpektu voči partnerovi a oslabuje pocit bezpečia v našom vzťahu. Ak sa opakuje, základy nášho vzťahu sa postupne rozkladajú, až sa nakoniec celý vzťah zosype. Často pri tom vzniká takzvaná reciprocita negatívneho afektu, známa aj ako negatívny cyklus, keď na negativitu jedného partnera druhý reaguje ešte silnejšie, čo vedie k eskalácii nedorozumení a konfliktov. Drobné nezhody sa tak môžu nakopiť do toxickej formy, ktorá aj dobrý vzťah zničí len kvôli zlyhaniu vzájomnej komunikácie a nevhodným reakciám.
1. Kritika
Kritiku ako takú asi bližšie predstavovať nemusím, je vo vzťahoch bežná. V kontexte vzťahov je však dôležité rozlíšiť ju od konštruktívnej sťažnosti a uvedomiť si, že často máme sklon kritizovať osobnou formou. Na Slovensku máme tendenciu byť v komunikácii veľmi priami, niekedy až nadmieru kritickí, napríklad: „Ty si úplne neschopný, ani smeti nevynášaš, zasr*** darebák!“. Namiesto konkrétneho správania útočíme na osobnosť partnera alebo partnerky („Ty si taký/taká...“, „Si taký lenivý/á...“), čím je kritika vnímaná ako osobný útok. Takáto kritika často vychádza z našich vlastných domnienok, predsudkov alebo presvedčení. Vzťah ničí aj obviňovanie a domýšľanie si bez pýtania sa otázok, keď si myslíme, že o partnerovi všetko vieme a poznáme ho. Tým sa však stávame tvrdohlavými a neotvorenými. Tieto postoje a následná osobná kritika automaticky v partnerovi vyvolávajú obrannú reakciu, stiahnutie sa alebo odvetný útok.
Keď kritizujeme osobu a nie správanie, vkladáme do partnera akoby definitívnu nálepku alebo vyjadrujeme nemenný rozsudok o tom, aký „je". Tým zásadne podkopávame jeho sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty. Ak je kritika vo forme výčitky, rýchlo tým dosiahneme, že sa partner uzavrie a prestane sa cítiť v našej prítomnosti bezpečne. Kritika v takomto podaní vytvára hlboký pocit nedostatočnosti („nie som dosť dobrý/dobrá“) a vedie k postupnému odcudzovaniu. Tento deštruktívny vzorec sa ešte zhoršuje používaním zovšeobecnení („vy ženy/muži ste rovnakí“), slov ako „vždy“, „nikdy“ alebo bolestivým nálepkovaním („ty si lenivý/á“, „nič nevieš“, „nič nechápeš“ a podobne). Takáto opakovaná kritika postupne vytvára v partnerovi hlboký pocit neistoty a odporu, čo napokon môže viesť k tomu, že sa začne kritizujúcej osobe úplne vyhýbať. Napríklad ľudia, ktorí v mene „úprimnosti“ bez ohľadu na citlivosť partnera povedia čokoľvek, dokonca aj urážlivé či inak nevhodné veci, sa potom neraz čudujú, prečo ich partner prestáva byť otvorený alebo sa im vyhýba.
Čo s tým môžeme robiť?
Ak nám niečo vadí, mali by sme sa naučiť upriamiť pozornosť výhradne na konkrétne správanie a používať takzvané „ja výroky“. Namiesto „Ty si ma rozčúlil/a, si taký neporiadny/á!“ skúsme povedať: „Cítim sa frustrovaný/á, keď vidím neporiadok, pretože mám dojem, že všetko nechávaš len na mňa. Môžeme sa dohodnúť, že si po sebe budeme upratovať?“.
Cieľom je prezentovať problém tak, aby sa partner cítil čo najmenej napádaný a nepochopený. Pozornosť by mala byť upriamená na to, čo sa stalo alebo čo sa robí, nie na to, kto partner ako človek je.
Ľudia sú prirodzene citliví na kritiku a najmä na pocit nedostatočnosti. Nechcú cítiť, že nie sú v poriadku takí, akí sú. Preto je pri komunikácii o správaní, ktoré by sme chceli zmeniť alebo zlepšiť, kľúčové dať druhému najavo, že ho ako osobu rešpektujeme a jeho základná hodnota nie je spochybňovaná. Tým, že sa zameriavame na konkrétne správanie a jeho dopad a nie na hodnotenie celej osobnosti, nedávame im signál, že nie sú „dosť dobrí“. Tento prístup potom vytvára priestor a zvyšuje pravdepodobnosť, že sa dotyčný bude ochotnejší zamyslieť sa nad svojím konaním a jeho dopadom na druhú osobu alebo vzťah.
Pozitívny príklad: Martin a Lucia sa často hádali kvôli neporiadku v ich spoločnom byte. Lucia si všimla, že vždy keď Martina kritizovala, on sa cítil byť dotknutý a ešte viac jej robil napriek. Lucia sa rozhodla zmeniť svoj prístup, sadla si k Martinovi a pokojne mu povedala „Cítim sa preťažená, keď vidím všetok ten neporiadok a neumytý riad, môžeme sa dohodnúť a podeliť si to?“. Všimla si, že Martin na to reagoval oveľa lepšie ako predtým a začal byť v upratovaní oveľa iniciatívnejší.
Kritika je často len začiatkom. Ak sa vo vzťahu opakuje, môže prerásť do ešte závažnejšieho vzorca správania, ktorým je pohŕdanie. Práve pohŕdanie posúva konflikt na úplne novú úroveň a výrazne narúša vzájomnú úctu.
2. Pohŕdanie
Najničivejším jazdcom vzťahovej apokalypsy je pohŕdanie. Ide o správanie, ktoré je ešte ničivejšie než kritika, pretože sa často začína pasívnou agresivitou, ako je prevracanie očí, nevhodné podpichovanie či výsmech, a postupne prerastá do cynizmu, otvorených urážok a nepriateľského postoja. Tento typ správania predstavuje nekontrolovanú snahu o upevnenie vlastnej sily či prevahy, v ktorej sa jeden partner cíti dobre a silný len vtedy, keď zhadzuje druhého, často pre vlastný nedostatok vnútornej istoty. Inými slovami, jeden v našom vzťahu sa vníma ako nadradený a lepší, zatiaľ čo druhý je automaticky považovaný za menejcenného, hlúpeho, bezvýznamného a neschopného. Je to smrteľná kombinácia pre akékoľvek spojenie.
Pohŕdanie u partnera, ktorý ho zažíva, často vyvoláva hlbokú zášť a spúšťa silné pocity hanby a viny. U niektorých ľudí môže dokonca viesť k snahe za každú cenu vyhovieť druhému, aj na úkor seba a svojich potrieb. V takejto nezdravej dynamike sú ochotní vzdať sa svojho rešpektu k sebe a vlastných hraníc len preto, aby predišli negatívnym dôsledkom, napríklad opusteniu.
Čo s tým môžeme robiť?
Ak spozorujeme túto dynamiku už v začiatkoch, je nutné okamžite ju zastaviť a uvedomiť si, že takéto správanie úplne ničí vzájomnú úctu a dôveru, ktoré sú základnými piliermi nášho vzťahu. Pohŕdanie spôsobuje hlboké emočné rany a pocit zneváženia. Je prakticky nemožné budovať intímne spojenie s niekým, kto nami pohŕda, alebo s niekým, kým pohŕdame my sami. Preto je dôležité nastaviť jasné hranice a otvorene komunikovať o tom, ako takéto správanie ovplyvňuje náš vzťah. Ak sa objaví pohŕdanie, snažme sa zachovať pokoj, neeskalujme konflikt a hľadajme spôsoby, ako obnoviť rešpekt a porozumenie. Pohŕdanie je totiž jed, ktorý časom otrávi aj tie najzdravšie vzťahy.
Ako to nerobiť: (Prevrátenie očí) „Bože, ty ničomu nechápeš, ja sa na to môžem vykašlať.“
Lepší spôsob: „Mám pocit, že sa nevieme pochopiť. Skúsme si povedať, ako to vníma každý z nás.“
Pozitívny príklad: Keď sa Katka prestala uštipačne vyjadrovať o Petrovi pred priateľmi a namiesto toho ho pochválila za jeho snahu, Petrova sebadôvera stúpla a ich rozhovory sa stali úprimnejšími, pretože sa zrazu cítil oveľa uvoľnenejšie.
Pohŕdanie v partnerovi neraz vyvoláva hlboké zranenia, ktoré sa často prejavia obranným správaním. Keď sa cítime znevážení alebo napadnutí, prirodzene sa začíname brániť a chránime seba a vlastné hranice.
3. Obranné správanie
Defenzívnosť, alebo naše obranné správanie, si môžeme predstaviť ako štít, ktorý držíme pred sebou, aby sa k nám nič nedostalo a my sme ostali chránení. Vo vzťahoch sa prejavuje mnohými spôsobmi. Ideme do defenzívy, keď odmietame prevziať zodpovednosť za svoj podiel na probléme („Ja za to nemôžem, to všetko tvoja vina!“), vyhovárame sa, ospravedlňujeme sa bez skutočnej zmeny správania, hľadáme vinníka, alebo sa vidíme len ako tí „dobrí“, aby sme nemuseli vidieť dôsledky našich činov. Často racionalizujeme, vymýšľame si vlastné interpretácie a zdokonaľujeme výhovorky. Môžeme sa brániť aj stiahnutím sa, odmietnutím komunikovať, vyhýbaním sa konfliktom a „útekom“ z náročných situácií.
Keď sa bránime, často sa emocionálne zablokujeme a naša pozornosť sa prílišne upriami len na negatívne aspekty partnera alebo situácie, pričom vytesníme všetko pozitívne, čo by narúšalo náš pocit, že uvažujeme správne a máme pravdu. V takomto stave niekedy nevedome vytvárame dynamiku, v ktorej sa druhý partner cíti vinný alebo zodpovedný za „našu" reakciu a snaží sa nám to „odčiniť". Tým vlastne prevezmeme nepriamu kontrolu nad situáciou a vyhneme sa vlastnej zodpovednosti. Dôsledky tohto obranného mechanizmu však pociťujú obaja partneri, bez ohľadu na to, kto je práve v defenzíve.
Čo s tým môžeme robiť?
Obranné správanie nás síce chráni, no zároveň bráni konštruktívnemu riešeniu problémov. Pred problémami často utekáme, vyhýbame sa im alebo riešime len ich symptómy, nie skutočné jadro. Ak sa vo vzťahu objaví obranné správanie, či už u nás alebo u partnera, prioritou je zvýšenie pocitu bezpečia pre oboch. Práve pocit bezpečia a komfortu pomáha upokojiť náš nervový systém, ktorý je počas defenzívy v strehu, a to umožní znova otvoriť cestu k porozumeniu a dialógu.
Prečo sa druhá osoba tak bráni? Keď je partner v obrannej polohe, cíti sa ohrozený a nedokáže vnímať druhú osobu. Jeho pozornosť je zameraná len na vlastnú ochranu a prevenciu vnímaného útoku.
Čo sa skrýva za štítom a brnením? Pod obranným správaním sa často ukrývajú naše zraniteľnosti a nenaplnené potreby.
Ako to riešiť?
Pracujme na zvýšení pocitu bezpečia vo vzťahu. To umožní „zložiť štít“ a obnoviť úprimný a otvorený dialóg.
Zamerajme sa na konkrétne nežiadúce správanie, nie na osobnosť partnera.
Používajme „ja“ výroky namiesto „ty“ výčitiek. Napríklad: Namiesto „Ty nikdy nepočúvaš!“ povedz: „Cítim sa nepochopený/á, keď ma prerušuješ.“
Vyhýbajme sa zovšeobecneniam ako „vždy“ alebo „nikdy“, tie len zvýšia napätie a nepochopenia.
Pozitívny príklad: Tibor zvykol Zuzanu obviňovať za každý problém, ktorý medzi nimi vznikol. Začal však pracovať s firemným koučom a začal si priznávať aj svoje chyby, vďaka čomu bol schopný prvýkrát v živote vidieť svoj podiel na problémoch vo vzťahu a dokonca sa Zuzane aj ospravedlnil, keď niečo pokazil alebo zareagoval prehnane. Zuzana sa začala cítiť oveľa bezpečnejšie, čo spôsobilo, že ustali aj ich intenzívne hádky.
Obranné správanie však často nestačí na to, aby sme sa ochránili pred ďalším zranením. Ak sa v našom vzťahu cyklus kritiky, pohŕdania a obrany opakuje, mnohí partneri volia radikálnejší ústup, ktorým je odmlčanie sa, známe aj ako stonewalling.
4. Odmlčanie sa
Všetci asi poznáme, aké je to, keď niekto „hrá mŕtveho chrobáka“. V tomto type vzťahového správania ide o niečo podobné. Osoba, ktorá sa odmlčí, sa počas konfliktu bez vysvetlenia emocionálne alebo fyzicky stiahne a prestane reagovať. Vytvorí akúsi „kamennú stenu“ (stonewalling), ktorou druhého zablokuje od prístupu k sebe. Táto stena sa niekedy postaví okamžite, inokedy sa vybuduje postupne, nenápadným vzďaľovaním sa. Môže ísť o drobné náznaky, ako je mlčanie, odvracanie pohľadu, odchod z miestnosti počas snahy o rozhovor, „zdutie sa“, alebo úplné ignorovanie druhej strany a jej pokusov o komunikáciu. V rozhovoroch napríklad odpovedá stručne, prestane sa pýtať otázky, alebo mlčí úplne. Prejavovať sa môže aj tým, že dotyčná osoba neodpovedá na správy, alebo sa časové intervaly medzi odpoveďami výrazne zväčšujú. Všimnete si, že komunikácia sa mení, druhý človek hovorí menej, akoby sa stiahol. Nie vždy však ide o zámernú príučku; často je príčinou emočné zahltenie, pocit nepochopenia či zranenia, alebo jednoduchá potreba času na spracovanie situácie a upokojenie sa. Ak však odmlčanie nie je sprevádzané náležitou komunikáciou o nenaplnených potrebách a očakávaniach, pre prijímajúcu stranu je to extrémne frustrujúce, zmätočné a zraňujúce. Pre toho, kto to zažíva, to môže pôsobiť ako trest, aj keď zdroj mlčania priamo nepovie, čo sa deje; je to akoby ste mali sami odhaliť dôvod a vyriešiť to. Táto nejasnosť a absencia priamej komunikácie zanecháva partnera, ktorý čelí tomuto správaniu, v neistote, vedie k dohadom a pocitu bezmocnosti, čo vážne narúša vzťahovú dôveru a pocit bezpečia.
Čo s tým môžeme robiť?
Odmlčanie bez náležitej komunikácie je v našom vzťahu hrubým faulom, pretože prerušuje možnosť konštruktívnej diskusie o probléme a jeho riešení. Práve táto absencia možnosti pracovať na problémoch spoločne z neho robí mimoriadne deštruktívny vzorec pre akýkoľvek vzťah. Partner, ktorý sa snaží komunikovať, sa cíti ignorovaný, opustený a bezmocný. Takéto správanie vo vzťahu vytvára pocit emocionálnej izolácie a dojem, že tomu, kto sa odmlčí, na druhom nezáleží. Preto je dôležité komunikovať otvorene to, čo si myslíme, cítime, vyžadujeme a očakávame. Rovnako je potrebné povedať, keď potrebujeme priestor a čas na spracovanie, a dohodnúť sa, kedy a za akých okolností bude rozhovor pokračovať. Inými slovami, to, čo dávame najavo svojím správaním, môžeme vyjadriť aj slovne v dialógu s partnerom. Tým vytvoríme priestor na zlepšenie vzťahu, pretože obaja budeme mať možnosť počúvať, byť počutí a zároveň sa navzájom pochopiť. Takto odsunieme preč „kamennú stenu“ odmlčania a obnovíme tok komunikácie.
Pozitívny príklad: Po každom konflikte alebo nedorozumení sa Miro zvykol zduť, odmlčať a aktívne sa svojej partnerke vyhýbal. Potom sa zrazu rozhodol, že sa prestane „hnevať“ a pred partnerkou Jankou sa tváril, akoby sa nič nestalo a normálne komunikoval. Začal ale na svojom správaní pracovať a Janke povedal, že sa ho dotklo, čo mu povedala pri večeri, potrebuje to chvíľu spracovať a večer sa porozprávajú. Z rozhovoru vyplynulo, že obaja sa k druhému správali nevhodne a dajú si na to väčší pozor.
Ak sa v našom vzťahu opakovane objavuje odmlčanie, emocionálna priepasť sa medzi partnermi zväčšuje a prehlbuje. Práve v tomto priestore sa často začína prejavovať ďalší problém, ktorým je prílišná orientácia na seba a zanedbávanie spoločného „my“. Keď komunikácia viazne a partneri sa uzatvárajú do seba, ľahko skĺzneme do vzorca, kedy sa každý stará len o svoje potreby.
Problémom prvých štyroch „jazdcov vzťahovej apokalypsy“ a mnohých ďalších negatívnych vzorcov správania nie je len ich jednorazový výskyt, ale predovšetkým to, že sa navzájom spúšťajú a posilňujú. Vytvárajú opakujúce sa, toxické cykly, z ktorých je ťažké sa vymotať. Napríklad, kritika často vedie k obrannému správaniu kritizovaného partnera. Keď sa partner bráni alebo odmieta prijať zodpovednosť, u druhého to môže vyvolať pocit nepochopenia alebo zneváženia, čo ľahko prejde do pohŕdania v podobe pocitu nadradenosti a straty rešpektu. Ten, kto čelí pohŕdaniu, sa často cíti tak zranený alebo emocionálne zahltený, že sa odmlčí (stonewalling), čím úplne preruší komunikáciu a stiahne sa. Toto stiahnutie sa zase môže v druhom partnerovi vyvolať frustráciu alebo pocit opustenia, čo vedie k ďalšej kritike alebo eskalácii konfliktu. Takto sa bludný kruh uzatvára. Tieto cykly postupne narúšajú dôveru, pocit bezpečia a intímne spojenie, až napokon vzťah pod ich náporom chradne a rozpadá sa. Je kľúčové rozpoznať nielen jednotlivé vzorce, ale aj to, ako sa prepájajú a živia, aby sme mohli tieto deštruktívne dynamiky účinne prelomiť; teda vystúpiť zo zabehnutých vzorcov a pretransformovať ich na niečo lepšie.
Keď je vzťah viac o nás
Keď je náš vzťah zameraný príliš na „ja“, riskujeme stratu „my“. Nezdravý individualizmus a sebecká orientácia môžu časom premeniť vzťah na jednostranný a nevyvážený, kde sa napĺňajú potreby len jedného partnera. Ak padneme do takýchto vzorcov, stávame sa prioritou len sami pre seba a neberieme ohľad na to, čo je dôležité pre spoločné „my“. Sústreďujeme sa výlučne na „ja“, často bez uvedomenia si dopadov na partnera, čo u neho môže viesť k pocitu zanedbania a frustrácie.
Vzťah si môžeme predstaviť nielen ako spojenie dvoch individualít, ale aj ako tretiu, živú entitu, ktorá vzniká z ich interakcie. Keď sa jeden z partnerov príliš stiahne do svojej samostatnej „bubliny" a sústredí sa len na seba, naruší sa tým tok energie, čo v praxi nie je nič iné než vzájomné napĺňanie potrieb. Tým netrpí len druhý partner, ale rovnako aj samotný vzťah ako taký, ktorý bez tejto vzájomnej výživy chradne a oslabuje.
Schopnosť udržať si vlastnú autonómiu a samostatnosť (takzvaná diferenciácia) je pritom základom každého fungujúceho vzťahu. Bez nej môže vzťah skĺzavať k závislosti, strate vlastných hraníc, alebo naopak, k prílišnej individualite a nezávislosti bez schopnosti skutočného spojenia.
Psychologické pozadia sebeckého správania vo vzťahoch
Je prirodzené, že každý z nás vníma svet zo svojej perspektívy a do určitej miery myslí na vlastné potreby. Sebectvo má svoju škálu a v rozumnej miere je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Problém nastáva, keď sa jeho miera stane pre vzťah deštruktívnou.
Ľudia, ktorí vnímajú vzťahy len ako prostriedok na naplnenie svojich potrieb, často zostávajú emocionálne „zaseknutí“ v ranom dospievaní, keď je prirodzené vnímať svet prevažne zo svojho pohľadu. Táto bežná vývojová etapa, z ktorej väčšina ľudí vyrastie a časom sa prirodzene naučí vnímať aj okolie a dopad svojho správania na iných, však môže v dospelosti viesť k nedostatku empatie, neschopnosti kompromisu, nezodpovednosti vo vzťahu a niekedy až k nedostatku základnej slušnosti či infantilným prejavom voči partnerovi.
Niektorí z nás z tohto obdobia vyrastú, iní si však tieto vzorce prenášajú aj do dospelých vzťahov. Sebectvo sa môže zintenzívniť najmä v situáciách, keď vzťah vyžaduje viac úsilia alebo keď sme pod tlakom vonkajších okolností ako sú pracovné, zdravotné či rodinné problémy. Tieto faktory môžu oslabiť našu schopnosť venovať sa partnerovi rovnocenne a s porozumením. Problém sa ešte prehlbuje, ak je zdrojom pocitu ohrozenia či neistoty priamo partner, napríklad ak je nestály, nepredvídateľný alebo jeho správanie je zraňujúce.
Ilúzia vzájomnosti a účelovosť
Niekedy ľudia vstupujú do vzťahov s jasnou deklaráciou, že chcú zdravý a vzájomný vzťah so záväzkom. Ich správanie však často naznačuje niečo iné. Zdá sa, že v skutočnosti hľadajú skôr niekoho, kto bude pre nich neustále dostupný pre koreguláciu (schopnosť pomôcť im regulovať emócie), alebo kto bude akousi kulisou v ich živote, vždy poruke, keď ho budú potrebovať. Očakávajú, že sa s druhým človekom budú môcť podeliť o to, čo sa im deje, ako sa cítia a čo prežívajú. Problémom je, že nechcú prispôsobiť svoj život ani robiť kompromisy, aby bol druhý človek skutočne začlenený do ich každodennosti. Týmto prístupom si takpovediac nechávajú nohu vo dverách, úplne druhého k sebe nepustia. To im dáva vo vzťahu prevahu a väčšiu kontrolu, keďže sa im druhý musí už z princípu viac prispôsobovať.
Prejavy tohto sebeckého nastavenia sa potom zreteľnejšie ukazujú, keď zrazu druhý partner sám potrebuje počúvanie či podporu. Vtedy je ten, kto ovláda vzťah, náhle nedostupný, alebo sa dokonca zdráha pomôcť. Akoby vo vzťahu existovala nepísaná zmluva, že druhý má skôr slúžiť a menej vyžadovať. V dôsledku toho je partner odsúvaný na okraj, stáva sa len akýmsi doplnkom vzťahu, nie jeho plnohodnotnou súčasťou, pretože správanie toho dominantnejšieho vysiela jasný signál: tento vzťah sa musí prispôsobiť hlavne jemu.
Takýto účelový pohľad na partnera a vnímanie ho len ako prostriedku na naplnenie vlastných potrieb vedie k tomu, že niektorí ľudia do vzťahov vstupujú účelovo. Zaujímajú sa o partnera len dovtedy, kým je všetko bezproblémové a ich potreby sú napĺňané. Akonáhle sa od nich vyžaduje väčšia snaha, majú pocit, že už dostali všetko, čo mohli, a druhého jednoducho odstrihnú a odhodia. Zákonite to vedie k strate skutočného záujmu o druhého človeka ako samostatnú bytosť s vlastnými pocitmi, potrebami a túžbami. Postupne sa vytráca spoločné prežívanie a partneri sa od seba vzďaľujú. Ak sa vo vzťahu sústreďujeme výlučne na seba, prirodzene začíname strácať záujem o vnútorný svet partnera a spoločné zážitky. Táto orientácia na vlastné „ja“ a z nej vyplývajúce nevnímanie partnera ako rovnocennej bytosti sa často prejaví aj v neschopnosti či neochote čeliť náročným témam a byť vo vzťahu skutočne zraniteľný.
V bodoch 5 až 7 tohto textu upozorňujem na prejavy príliš sebeckého správania, ktoré robí vzťah nevyváženým, oslabuje vzájomné spojenie a u partnera vyvoláva pocity odlúčenia a izolácie.
5. Nedostatok záujmu a spojenia
Romantické vzťahy zvyknú začať pomerne vzájomne, keď to ide ľahko, bezstarostne, ľudia sa vzájomne idealizujú, spoznávajú a snažia sa byť otvorení, chápaví a prispôsobiví. V tejto počiatočnej fáze, popri skutočnom spoznávaní, neraz dochádza k idealizácii partnera a vytváraniu predstáv o ňom, ktoré nemusia zodpovedať skutočnej osobe s jej reálnymi chybami, zraniteľnosťami, ale aj silnými stránkami. Zo začiatku je prirodzené, že sa o partnera intenzívne zaujímame. Chceme vedieť, ako rozmýšľa, čo má rád, aké má záujmy, ako trávi svoj voľný čas, pýtame sa, aký mal deň, ako sa mal a podobne. V našich vzťahoch sa ale môže stať, že tento záujem buď z jednej strany, alebo obojstranne postupne opadne. Partneri si prestanú zdieľať, čo sa deje v ich životoch alebo vnútorných svetoch, stávajú sa len spolubývajúcimi alebo vzdialenými známymi. Prestávajú žiť spolu, žijú len vedľa seba, zdieľajú domácnosť, no nie svoje životy. Vzťahy postupne ničíme aj tak, že si prestaneme nachádzať na toho druhého čas, začneme mať iné priority, pretože máme partnera „istého“, prestaneme sa so záujmom pýtať osobnejšie otázky, rozprávame len o sebe a partnera nevypočujeme. Emocionálne spojenie sa často buduje vďaka drobným, často nevedomým signálom, ako je úsmev, krátky komentár alebo žiadosť o pozornosť, na ktoré reagujeme tým, že sa k partnerovi priblížime, prejavíme záujem a otvorenosť, čím posilňujeme vzájomnú blízkosť a dôveru.
Čo s tým môžeme robiť?
Chýbajúci záujem a aktívna snaha o utužovanie vzájomného spojenia v našom vzťahu postupne prehlbuje emocionálnu vzdialenosť. Cítime sa osamelí, nepochopení a časom sa to pretaví aj do fyzickej vzdialenosti. Začneme si pripadať ako vedľajšie postavy v živote toho druhého, vytráca sa intímne spojenie a blízkosť. Tento vzťahový vzorec sa dá našťastie prelomiť. Začnite zľahka, aj drobnými vecami.
Skúste sa na partnera usmiať, pochváliť ho, mať otvorenejšiu reč tela. Nájdite si čas na skutočný rozhovor. Nestačí sa len pýtať na to, čo partner robil, ale prejaviť úprimný záujem o jeho pocity, myšlienky a vnútorný svet. Pýtajte sa na to, čo prežíva, čo ho teší, čo ho trápi, aké drobnosti mu robia radosť alebo čo ho v daný deň potešilo. Je dôležité vedieť sa pýtať aj na negatívne skúsenosti, a to bez snahy okamžite radiť či opravovať. Namiesto snahy situáciu hneď riešiť by sme mali druhému vytvoriť bezpečný priestor pre zdieľanie pocitov, myšlienok, toho, čo ho ťaží, čo má na srdci, alebo čo sa mu prihodilo, a dopriať mu priestor na prosté vyrozprávanie sa. Len takýmto aktívnym počúvaním a prejavením úprimnej starostlivosti môžeme skutočne utužovať vzájomné spojenie. Zaujímajte sa o to, ako sa partner cíti vo vzťahu s vami, čo ho trápi, čo mu chýba alebo ako vníma rôzne situácie.
Na podporu vzájomného spojenia si skúste každý deň vyhradiť aspoň pár minút na úprimný rozhovor bez rozptyľovania, napríklad pri káve alebo prechádzke. Spoločne si môžete vytvoriť zoznam aktivít, ktoré by ste chceli vyskúšať spolu. Viac sa rozprávajte, pýtajte sa a hlavne počúvajte jeden druhého. Aj napriek zložitosti života dajte partnerovi najavo, že je pre vás dôležitý a že váš vzťah je jednou z vašich priorít.
Nájdite si čas na spoločné aktivity a robte veci tak, ako keď ste randili na začiatku a skutočne ste sa snažili. Udržať si živé spojenie a vzájomný záujem si vyžaduje aktívnu snahu a vedomé rozhodnutie, aj keď príde rutina, nemáme náladu, sme unavení, vyčerpaní alebo sa nám jednoducho nechce.
Pozitívny príklad: Po rokoch manželstva si Marek a Eva uvedomili, že sa prestali rozprávať o svojich snoch. Keď začali každý večer pri pohári vínka zdieľať, čo ich teší a zas sa rozprávať tak, ako na začiatku, ich vzťah znova ožil.
Strata záujmu o partnera a spoločné aktivity často súvisí aj s rastúcim sebectvom a nevšímavosťou k potrebám partnera. Keď sa prestaneme zaujímať o to, čo prežíva náš partner, ľahko sa môže stať, že začneme uprednostňovať vlastné potreby na úkor vzťahu. Začneme sa správať viac narcisticky.
6. Sebectvo a nevšímavosť k pocitom a potrebám druhého
V zdravom a vyváženom vzťahu ide o rovnováhu medzi prijímaním a dávaním, o vzájomnú výmenu. K tomu patrí schopnosť kompromisu, vnímanie a rešpektovanie pocitov a potrieb partnera a branie na ne ohľad pri našom rozhodovaní a konaní. Ak je však náš vzťah zameraný predovšetkým na napĺňanie vlastných potrieb alebo ak neberieme dostatočne do úvahy, ako naše správanie ovplyvňuje komfort, pocity a celkovú pohodu partnera, vzniká nerovnováha.
Keď má niekto vo vzťahu perspektívu zameranú výlučne na seba, len ako na zdroj, z ktorého môže dostávať a brať, oberá sa o tú kľúčovú druhú perspektívu, ktorá je základom vzťahovosti. Kvôli tomuto zameraniu na vlastný vnútorný svet si totiž nevšíma svoje vlastné činy, ako nimi prispieva k spoločnej dynamike a aké pocity a reakcie vyvoláva u druhej strany. Niektorí ľudia to môžu posunúť až do extrému a pri prvých problémoch sa radšej zbavia vzťahu či partnera a začnú hľadať nový zdroj príjemných pocitov a uspokojenia, napríklad vo forme pozornosti zvonku. Sebectvo totiž v konečnom dôsledku vedie k emocionálnej izolácii a pocitom, že druhý nás opustil, aj keď je stále s nami.
Je dôležité si uvedomiť, že sebectvo nie je to isté ako sebaláska. Zdravá sebaláska znamená rešpektovať a starať sa o seba, ale aj o partnera, pričom berieme do úvahy potreby oboch. Sebectvo je jednostranné, ignoruje pocity a potreby partnera a sústreďuje sa len na vlastné blaho. Kým sebaláska posilňuje náš vzťah a podporuje vzájomnú starostlivosť, sebectvo vedie k izolácii a narušeniu dôvery. Prílišné sebectvo často súvisí s nedostatkom empatie a schopnosti vcítiť sa do pocitov partnera. Ak je človek ochotný, dá sa na tom pracovať, rozvíjať emocionálnu inteligenciu a viac sa otvárať ostatným, čo je vlastne opakom sebastredného správania. Sebeckí partneri často skrývajú hlboký strach alebo hanbu, ktoré ich nútia mať nad druhými kontrolu a tak sa brániť vnímanému zraneniu alebo vlastnej zraniteľnosti.
Perspektíva sebeckého partnera
Sebectvo vo vzťahu sa prejavuje hlboko zakoreneným pohľadom zameraným výlučne na seba, čo podlamuje samotný princíp vzťahovosti a vzájomnej závislosti. Pre takého partnera sú vlastné potreby a pocity vždy na prvom mieste. Môže si myslieť: „Vzťah, najmä ten hlbší, ma oberá o energiu, vyžaduje príliš veľa kompromisov a ohrozuje moju nezávislosť. Chcem žiť svoj život bez toho, aby som musel/a neustále zohľadňovať potreby a pocity niekoho iného.“ V náročných situáciách sa táto optika ešte viac prehlbuje. Pre viac sebecky nastaveného partnera sú jeho vlastné pocity a potreby nezriedka jediné, ktoré sú relevantné a ktoré musí zohľadňovať. „Ako sa cíti on/ona, je jeho/jej vec, a ak som ja urobil/a to, čo je pre mňa dobré, tak je to v poriadku.“
Táto minimálna alebo nulová sebareflexia ohľadom dopadu vlastného konania na partnera je z pohľadu iných ľudí častokrát zarážajúca. Takýto človek skutočne nemusí vidieť, prečo by to bolo pre druhého zraňujúce alebo neúctivé, pretože sa riadi len vlastnými vnútornými potrebami a vyhýbaním sa nepohodliu. Hoci sa to navonok môže javiť ako zrelé, sebavedomé a sebestačné správanie, v skutočnosti ide len o zameranie na vlastný komfort a blaho, nie o etiku a zodpovednosť vo vzťahu.
Čo s tým môžeme robiť?
Ak sú naše pocity a potreby v našom vzťahu dlhodobo ignorované, takýto vzťah sa stáva jednostranným. Je pochopiteľné, že sa budeme cítiť zanedbávaní, využívaní a môžeme nadobudnúť dojem, že nás partner neváži. Ak partner preferuje sebecký prístup, nie je možné cítiť sa v takomto vzťahu bezpečne. Vzájomná dôvera sa rozpadá a mizne predstava tímovosti. Vo vzťahu sa potom každý stará len sám o seba a vzniká boj o moc. Preto, ak takéto sebectvo spozorujeme, či už u seba alebo u partnera, je to kritický moment – je čas zamyslieť sa nad zmenou týchto vzorcov správania a nad budúcnosťou vzťahu. Je potrebné usilovať sa o väčšiu vzájomnosť, vyváženosť a tímový prístup, ktorý umožní, aby sa v našom vzťahu cítili obaja spokojní a naplnení.
Pozitívny príklad: Keď Dávidovi Alena povedala, že sa jej nepýta žiadne otázky, stúpil si do svedomia, začal sa jej viac pýtať na to, ako sa cíti a aktívne sa zaujímať o všetko, čo s ňou súvisí. Alena ocenila, že konečne má aj ona viac pozornosti, začala vnímať vzťah ako vyváženejší.
Ak sa vo vzťahu objaví nerovnováha medzi dávaním a prijímaním, partneri často hľadajú pochopenie alebo podporu mimo vzťahu. Nedostatok vzájomnej empatie a záujmu môže viesť k tomu, že svoje pocity a problémy začneme zdieľať skôr s inými než s partnerom.
7. Diskusie o vzťahu s inými ľuďmi, nie s partnerom
Je dôležité mať podpornú sieť aj mimo vzťahu, teda svoju rodinu, priateľov a známych, s ktorými sa môžeme porozprávať a tráviť spoločný čas. Partner vo vzťahu nikdy nenaplní všetky naše potreby, a preto je nezmyselné očakávať to od neho alebo od nej. Problém však nastáva vtedy, keď diskutujeme o veciach týkajúcich sa nášho intímneho vzťahu s ľuďmi mimo neho a nie priamo s partnerom.
Ak sa o citlivých témach alebo konfliktoch radíme prioritne s priateľmi alebo inými ľuďmi namiesto s partnerom, s ktorým ich prežívame, zapájame sa do nezdravého vzorca nazývaného triangulácia. Partner sa tak môže cítiť vylúčený z diskusie o veciach, ktoré sa ho priamo týkajú. Môže sa o spoločných problémoch dozvedieť nepriamo alebo mu môžu byť oznámené rozhodnutia prijaté bez jeho účasti či možnosti diskusie. Tento spôsob riešenia citlivých vzťahových otázok mimo partnera je hrubo neuctivý a podkopáva základy dôvery a rešpektu. Naznačuje, že dotyčná osoba nepovažuje partnera za plnohodnotného člena tímu, s ktorým by sa mali riešiť spoločné výzvy, alebo nedôveruje jeho schopnosti zvládať náročné témy priamo.
Ľudia, ktorí konajú takto nezrelo, často hľadajú potvrdenie vlastných názorov a interpretácií od okolia a nie sú ochotní čeliť priamo problémom vo vzťahu. Možno si u iných len potvrdzujú svoj uhol pohľadu a vykonštruovaný príbeh o situácii, aby potom s touto nadobudnutou podporou od okolia mohli „dať príučku" svojmu partnerovi namiesto úprimnej snahy o riešenie. Tým sa narúša možnosť skutočného vyjasnenia a predovšetkým, oberá to ľudí o možnosť spoluvytvárať dynamiku vo vlastnom vzťahu, keďže jedna strana je vylúčená z diskusie a spracovávania problémov. Tento prístup podkopáva intimitu, dôveru, rešpekt a základný princíp partnerstva a tímovosti. Vzťah je spoločný projekt a konflikty by sa mali v prvom rade riešiť dialógom medzi partnermi.
Čo s tým môžeme robiť?
Vzájomná komunikácia v našom vzťahu by mala byť úprimná a priama. Mali by sme sa vyhýbať používaniu signálov, náznakov alebo sprostredkovaných rozhovorov cez tretie osoby. Bude to nekomfortné, budeme musieť čeliť svojim strachom a obavám, ale bez toho pevný vzťah nevybudujeme. Konfliktov sa nemusíme báť, môžu totiž náš vzťah posilniť a prehĺbiť, ak k nim pristupujeme otvorene a naučíme sa viesť dialóg bezpečne a s rešpektom, pričom najprv počúvame a snažíme sa pochopiť, až potom vyjadriť svoj názor. Priebežne zdieľajme svoje obavy, strachy, potreby, túžby a očakávania priamo s partnerom. Ak máme otázky, pýtajme sa priamo jeho/jej. Pamätajme, že ak komunikácia nie je možná, správanie nám často poskytne odpoveď.
Pozitívny príklad: Andrea prestala rozoberať vzťahové problémy s priateľkami a kolegyňami a namiesto toho sa začala úprimne rozprávať s Jozefom. Bola prekvapená, že sa všetko, čo ju ťažilo, sa vyriešilo v priebehu pár rozhovorov a že Jozef je vlastne oveľa aktívnejší a schopnejší, než si myslela, takže chybne predpokladala, že je taký istý, ako muži z jej minulosti, ktorí by ju ani nevypočuli.
Ak sa dôležité rozhovory odohrávajú mimo partnerského vzťahu, medzi partnermi narastá ticho a emocionálna vzdialenosť. Neschopnosť riešiť problémy priamo s partnerom alebo vyhýbanie sa konfliktom často vedie k stiahnutiu sa a postupnému odpájaniu. Každý vzťah zanikne najprv na emocionálnej úrovni, až potom dochádza k odlúčeniu fyzickému.
Keď sa vyhýbame hĺbke, dialógu a zatvárame sa do seba
Začnem pomerne krutou pravdou. Je úplne jednoduché udržať povrchný vzťah, v ktorom trávime spoločný čas, zdieľame priestor, no vzájomne sa ani poriadne nepoznáme alebo máme o partnerovi vlastné predstavy bez toho, aby sme sa pokúšali bližšie ho spoznať. Sme spolu, no každý vo svojej odlišnej realite, a spája nás len to, že sa v nejakom priestore nachádzajú naše telá.
Ak nám však záleží na hlbších a autentickejších spojeniach, nevyhnutne sa dostaneme do bodu, kedy partner uvidí aj naše nedokonalosti a zraniteľnosti. Sú to všetky tie veci, na ktoré nie sme veľmi hrdí a radšej ich pred svetom neukazujeme, pretože inak by sme sa vystavili možnosti súdenia či odmietnutia. No ak chceme vybudovať pevný a trvalejší vzťah, je absolútnou nevyhnutnosťou dávať najavo aj svoje slabé miesta, strachy a zraniteľnosti. V opačnom prípade vzťah nebude stáť na pevnom základe a nemusí vydržať prvé vážnejšie problémy, ktorým bude nutné čeliť spoločne.
Paradoxne, pre niektorých ľudí môže byť oveľa jednoduchšie spojiť sa s partnerom na fyzickej či sexuálnej úrovni, zatiaľ čo emocionálna blízkosť a hĺbka pre nich predstavujú veľkú výzvu. Naopak pre iných je ľahšie otvoriť sa emočnej hĺbke, ale fyzická intimita je náročnejšia. Najväčší problém však často nastáva, keď sa objavia silnejšie emócie, či už vlastné alebo partnerove. V takej chvíli títo ľudia nevedia, ako reagovať, cítia sa zahltení alebo ohrození, a jedinou známou reakciou je stiahnutie sa, zablokovanie alebo fyzické či emocionálne vzdialenie sa.
Keď sme v hlbšom vzťahu, musíme sa naučiť mať vzťah aj s citlivými miestami a zraniteľnosťami partnera. To znamená naučiť sa riešiť konflikty, viesť vážne rozhovory a namiesto skrývania sa a útekov sa snažiť udržať spojenie, aj keď prídu krízy a búrky. Ak si však neuvedomíme určité vzorce správania, môžeme náš vzťah nechcene sabotovať a oslabovať.
8. Neochota čeliť konfliktom a ťažkým rozhovorom
Väčšina ľudí má tendenciu vnímať konflikt ako niečo negatívne, niečo, čo je lepšie nemať, a keď nastane, považuje ho za problém. V našich vzťahoch sa však konfliktom nevyhneme, pretože sú prirodzeným dôsledkom rozdielov medzi nami: máme odlišné názory, preferencie, záujmy či potreby. Ľudia, ktorí zažili konflikty plné agresivity, nadávok, dramatických scén, verbálneho násilia, alebo v ktorých boli následne ignorovaní či inak trestaní, majú prirodzenú tendenciu sa im vyhýbať. Spúšťajú v nich totiž nepríjemné pocity ako úzkosť, strach či paniku. Preto sa často snažia udržiavať „pokoj“ tým, že konflikty neriešia. Pod týmto správaním sa však skrývajú nekomfortné emócie, ktoré nie každý chce cítiť, a preto je jednoduchšie ich potlačiť a predstierať, že je všetko v poriadku. Zametanie konfliktov pod koberec však spôsobuje len to, že sa problémy hromadia a časom narastajú. No a pod kobercom to časom začne všetko hniť. Neriešené ťažkosti nevymiznú, naopak, môžu viesť k väčšiemu napätiu a odcudzeniu.
Tento postoj sa prejavuje napríklad tým, že vinu riešime únikom, vyhýbame sa nepríjemným rozhovorom alebo sa emocionálne uzatvárame, pretože nechceme čeliť vlastným či partnerovým emóciám. Práve preto, že ľudia nevedia spracovávať svoje emócie alebo zostať prítomní pri partnerovi v náročných chvíľach, keď sa cítia zahltení alebo zažívajú nepríjemné pocity, často volia únik či stiahnutie sa. Niekedy sa jeden z partnerov dokonca snaží udržiavať druhého v neistote, aby mal vo vzťahu „navrch“ alebo si udržal kontrolu – ide o formu manipulácie, ktorá postupne rozkladá dôveru a pocit bezpečia. Často pritom ide o emocionálnu lenivosť alebo neochotu cítiť vlastné aj cudzie emócie, čo vedie k povrchnosti a stagnácii vo vzťahu.
Vyhýbanie sa pravde v mene pokoja môže krátkodobo uľaviť, no dlhodobo vytvára napätie, nedorozumenia a emocionálnu vzdialenosť. Lži, polopravdy či zahmlievanie pocitov síce môžu zabrániť konfliktu, ale zároveň bránia skutočnej intimite a rastu vo vzťahu. A napätie sa len bude stupňovať ako v tlakovom hrnci, až to časom vybuchne.
Namiesto komfortného no ničivého vyhýbania sa, ktoré podkopáva základy vzťahu, môžeme konflikty a nezhody vnímať ako prirodzenú a nevyhnutnú súčasť jeho dynamiky. Vzťahy prirodzene prechádzajú fázami zblíženia a vzdialenia. Aj momenty nepochopenia, nezhôd či zranení sú ich prirodzenou súčasťou, môžeme ich označiť ako akési „trhliny“. Následná úprimná snaha o porozumenie a nápravu je plátanie vzniknutých trhlín, ktoré vedie k zlepšeniu toho, ako spolu vychádzame. Tieto veci sú úplne normálne a nevyhnutné pre zdravý rast a prehlbovanie intimity. Práve schopnosť čeliť týmto náročným chvíľam spoločne, otvorene o nich komunikovať, učiť sa z nich a hľadať spoločné riešenia nielen rozvíja vzťahové zručnosti oboch partnerov, ale predovšetkým posilňuje ich vzájomné puto a buduje skutočnú odolnosť vzťahu voči súčasným a budúcim výzvam.
Čo s tým môžeme robiť?
Zmeňme svoj pohľad na konflikty a naučme sa viesť rozhovory bezpečne a s rešpektom. Zmena pohľadu spočíva v tom, že konflikt budeme vnímať nie ako útok na osobu partnera či dôkaz zlyhania vzťahu, ale ako konkrétnu záležitosť, potrebu alebo nezhodu, o ktorej je potrebné otvorene hovoriť. Tento prístup platí aj vtedy, ak danú vec za dôležitú považuje len jeden z partnerov. Otvorená komunikácia, aj keď je nepríjemná, je základom dôvery a skutočného porozumenia. Namiesto mlčania alebo predstierania, že je všetko v poriadku, otvorme úprimný rozhovor o tom, čo nás trápi. Nebojme sa konštruktívneho konfliktu, pretože často práve ten prinesie do nášho vzťahu väčšiu úprimnosť a hlbšie spojenie.
Komunikujme svoje potreby otvorene a úprimne. Ak potrebujeme čas na rozmyslenie, nebojme sa to povedať. Silné emócie ako zmätok alebo hnev najprv spracujme sami a až potom sa vo väčšom kľude pokúste nájsť spoločné riešenie. Naučme sa cítiť a spracovávať intenzívne pocity, pretože ich potláčanie môže viesť k vnútornému konfliktu. Začnime vnímať konflikty ako príležitosť na zlepšenie a posilnenie nášho vzťahu, nie ako hrozbu, ktorá ho môže zničiť. Takýto prístup nám pomôže rásť spolu a budovať pevnejšie puto.
Pozitívny príklad: Po rokoch vyhýbania sa hádkam sa Dominika rozhodla Adamovi úprimne povedať, čo ju trápi a čo jej nevyhovuje. Spočiatku to bolo náročné, bola plná stresu a dlho sa osmeľovala, rozhovor s Adamom ale obom veľmi pomohol a dusno, ktoré si so sebou niesli všade, kam prišli, sa začalo rozplývať.
9. Ticho, stiahnutie sa a emocionálne odpájanie
Vo vzťahu prídu chvíle, keď si navzájom nechtiac ublížime alebo nevieme, ako primerane reagovať. Niekedy sme emocionálne zahltení a unavení natoľko, že sa nedokážeme vyrovnať so silnými emóciami. V takej chvíli sa zo vzťahu akoby odpojíme – vytvoríme si voči partnerovi emocionálnu vzdialenosť, prestaneme zdieľať svoje myšlienky a pocity a uzavrieme sa do svojho vnútorného sveta. Týmto odstupom si umelo vytvárame pocit bezpečia, no zároveň druhého odtláčame. Často sa začneme sústreďovať len na negatíva partnera alebo situácie a vytesníme tie dobré zážitky. Partner sa totiž pre nás môže stať hlavným zdrojom alebo spúšťačom nepríjemných pocitov, ktoré ani nemusia súvisieť s tým, čo urobil, ale sú skôr odrazom našej minulosti a hlboko zakoreneného strachu zo zraniteľnosti.
Mlčanie a emocionálne odpájanie sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi: môžeme mlčať aj vtedy, keď niečo cítime alebo chceme povedať, odmietať viesť diskusiu, neodpovedať na správy, alebo odpovedať neúctivo či až s výrazným oneskorením. Takéto správanie je pre partnera veľmi zraňujúce, pretože vytvára bariéru a pocit samoty aj v spoločnom vzťahu. Postupne sa partneri vzďaľujú, až sa môžu cítiť ako cudzinci.
Táto emocionálna priepasť patrí medzi najvážnejšie hrozby pre intimitu a prežitie vzťahu, pretože znemožňuje riešenie problémov a prehlbuje pocit osamelosti, aj keď sú partneri fyzicky blízko. Často k tomu dochádza v momentoch, keď sa jeden z partnerov necíti emocionálne bezpečne. Jedinou známou ochranou je vtedy odstup a odpojenie sa bez ohľadu na to, či je druhý ochotný a schopný na vzťahu pracovať. Odstup sa prejavuje nielen mlčaním, ale aj odmietaním komunikácie, ignorovaním správ alebo obnovením kontaktu až po dlhšom čase. Takéto správanie necháva druhého visieť v neistote, vyvoláva zmätok a pocit opustenia. Niekedy úplne prestaneme komunikovať a namiesto toho unikáme do športu, práce alebo iných bezpečnejších aktivít, ktoré nám pomáhajú vyhnúť sa nepríjemným emóciám a konfrontácii. Tento únik však často iba prehlbuje bariéry medzi partnermi a zvyšuje pocit odlúčenia, čím sa vzťah oslabuje a narúša dôvera.
Emocionálne odpájanie nie je len o vonkajšom tichu, ale aj o potláčaní nevyslovených pocitov, myšlienok a potrieb. Je to aktívna forma emocionálneho opustenia, ktorá má devastujúci vplyv na pocit bezpečia a možnosť skutočného spojenia. Zároveň sa môže stať, že aj v zdravých vzťahoch, kde sa cítime bezpečne a uvoľnene, sa pri priblížení k vlastnej zraniteľnosti stiahneme, aby sme sa ochránili pred možným emocionálnym zranením. Tento obranný mechanizmus je prirodzenou reakciou, no zároveň bráni otvorenej a úprimnej komunikácii, ktorá je základom pevného a naplňujúceho vzťahu. Preto je dôležité tieto vzorce rozpoznať, vedome ich reflektovať a aktívne na nich pracovať, aby sme prekonali bariéry, posilnili vzájomné spojenie a budovali dôveru, ktorá udrží vzťah zdravý a odolný voči náročným situáciám.
Čo s tým môžeme robiť?
Niekedy potrebujeme čas na spracovanie svojich pocitov, inokedy sa necítime dostatočne bezpečne na to, aby sme sa spoločne s partnerom venovali zraneniam, ktoré sa vo vzťahu objavili. Ak je vaša citová väzba (attachment – spôsob, akým si vytvárame emocionálne puto k iným ľuďom a reagujeme na blízkosť) viac vyhýbavá, stiahnutie sa a emocionálne odpájanie môže byť vaším podvedomým mechanizmom, ako si vytvoriť pocit bezpečia a istoty. V takých chvíľach je dôležité uvedomiť si, že partnerovo správanie nemusí byť vždy zámerné, ale skôr odrazom jeho vlastného spôsobu pripútania sa, vnímaného ohrozenia alebo preťaženia emocionálneho systému. Častým spúšťačom tohto stiahnutia je práve prehlbovanie vzťahu, emocionálne približovanie sa partnera a s tým súvisiace pocity zraniteľnosti, prípadne iné vnútorné spúšťače.
Takéto odpájanie môže byť obzvlášť frustrujúce pre ľudí s úzkostlivou citovou väzbou, ktorí sú viac upnutí na partnera a majú tendenciu monitorovať každú malú zmenu v správaní či komunikácii. Aj drobné náznaky stiahnutia môžu u nich vyvolať pocit ohrozenia a neistoty. Tí by sa mali učiť dávať svojmu vyhýbavému partnerovi viac priestoru, keď ho potrebuje, no zároveň to urobiť bezpečným spôsobom. Napríklad si spoločne určiť, kedy sa porozprávajú. Pre nich je kľúčové nebrať stiahnutie partnera osobne a viac posilniť svoje „ja“, bez prehnaného upínania sa na to, čo robí ten druhý.
Skúste pomenovať svoje pocity a úprimne ich zdieľať, aj keď je to náročné. Otvorenosť a ochota hovoriť o svojom vnútornom prežívaní sú kľúčom k tomu, aby ste si zostali blízki aj v ťažkých chvíľach. Ak vás niečo zranilo, nebojte sa to pravdivo pomenovať. Spoločne hľadajte, čo by sa malo zmeniť, aby sa váš vzťah mohol uzdraviť a posilniť. Vytvárajte si medzi sebou emocionálnu bezpečnosť, z ktorej vyplýva pocit istoty, že môžete slobodne prejavovať svoje pocity a byť prijatí takí, akí ste.
Pre tých, ktorí majú tendenciu odpájať sa, je kľúčové učiť sa spracovávať silné a nepríjemné emócie zdravším spôsobom, a to aj mimo vzťahu. V takýchto prípadoch môže byť veľmi nápomocná aj terapia, ktorá pomôže porozumieť koreňom tohto správania a nájsť nové stratégie zvládania. Dôležité je tiež zamerať sa na budovanie konzistencie v komunikácii a prejavoch blízkosti, aby si partner na druhej strane vybudoval odolnosť a pochopenie, že vaše stiahnutie nie je vždy o ňom, ale o vašej vlastnej, často nevedomej obrane.
Pamätajte, že nevyjadrené emócie a neadresované zranenia môžu vytvárať nekonečné cykly nedorozumení a opakujúcich sa konfliktov. Preto je dôležité pravidelne si nájsť čas na rozhovor, počúvať sa navzájom a prejavovať si vzájomný súcit a podporu. A predovšetkým sa usilujte o udržiavanie pocitu bezpečia vo vzťahu, ktorý je základom dôvery a vzájomnej blízkosti.
Pozitívny príklad: Lucia sa pred Martinom začala čoraz viac uzatvárať, pretože ju raz skritizoval za to, ako mu začala rozprávať o nepríjemných skúsenostiach z minulosti, ktoré spomínala na jeho vkus príliš často. Úprimným rozhovorom však prišli na to, že Martin vybuchol preto, lebo už v tej chvíli nemal kapacitu počúvať, no zároveň Luciu uistil, že to neznamená, že mu nemôže zdieľať veci, ktoré sú pre ich vzťah dôležité. Za svoju reakciu sa ospravedlnil a ich vzájomná dôvera sa postupne obnovila.
Keď sa partneri prestanú zdieľať a uzatvoria sa do seba, časom sa náš vzťah dostáva na okraj našich priorít. Emocionálne odpájanie je často predzvesťou toho, že náš vzťah začína byť zanedbávaný a vytláčaný inými povinnosťami či záujmami.
10. Zmena priorít a zanedbávanie partnera
Náš život je dynamický, meníme sa my, naše vzťahy a samozrejme aj naše priority. Podobným zmenám podliehajú aj vzťahy. Zo začiatku je partner našou prioritou, no postupne nás dostihne realita života a uvedomíme si, že sa musíme starať aj o iné oblasti, kariéru, zdravie, rodinu či priateľov. Dokonca aj v našom vzťahu prichádzajú obdobia, kedy partnerský vzťah prestáva byť jedinou prioritou, pretože prichádzajú deti, nové záujmy, zmena práce či nečakané komplikácie, ako napríklad starostlivosť o rodinného príslušníka. Niekedy sa však zmena priorít udeje v momente, keď máme pocit, že partner je istý, náš vzťah je „samozrejmosť", a začneme sa venovať tomu, čo sme dovtedy možno zanedbávali, napríklad kariére, koníčkom, priateľom. V takej chvíli sa akoby ukáže, aké sú naše skutočné priority, ktoré nemusia byť primárne spojené s partnerským vzťahom. Inokedy zas k zmene priorít dôjde práve vtedy, keď sa vzťah začne stávať príliš blízkym alebo si vyžaduje väčšiu mieru zraniteľnosti či záväzku. Ľudia, ktorí majú sklony k únikom a vyhýbaniu sa emočne náročným situáciám, sa vtedy môžu začať orientovať na pre nich "bezpečnejšie" oblasti, ako je práca, koníčky či iné vzťahy, ktoré sú emocionálne menej hlboké alebo záväzné.
Ak sa však opakovane stáva, že náš vzťah a partner sú vytláčaní na okraj našich priorít, môže to viesť k pocitu odmietnutia druhej osoby a postupnému ochladnutiu vzťahu. Na Slovensku často podliehame pracovnému tlaku a povinnostiam, ako sú nadčasy či starostlivosť o rodinu, čo vedie k tomu, že partner sa ocitá na chvoste našich priorít. Spoločný čas sa stáva vzácnosťou, partner musí o našu pozornosť doslova súperiť, alebo je neustále vytláčaný inými aktivitami, či už prácou alebo koníčkami. Pokiaľ sme my alebo partner v našom vzťahu zanedbávaní, takýto vzťah je na najlepšej ceste k rozpadu, pretože emocionálne spojenie v ňom postupne zaniká a ľudia si prestávajú byť vzájomne oporou a bezpečným miestom.
Čo s tým môžeme robiť?
Vzťah si vyžaduje vedomé úsilie, snahu, pozornosť a energiu. Partner nie je vec, ktorú odložíme nabok, keď to „necítime". Je to cítiaca a mysliaca bytosť, ktorá vníma, keď je vytláčaná do úzadia, a ovplyvní ju to. Aj keď máme malé deti alebo zdravotné problémy, vždy sa dá vyhradiť aspoň kúsok času, ktorý spolu strávime a venujeme si pozornosť. Táto pozornosť vyživuje nielen ľudí vo vzťahu, ale aj vzťah samotný. Pamätajme, že kvalita spoločného času a vzájomná starostlivosť sú základom, ktorý udrží náš vzťah silný aj v náročnejších obdobiach. Nie vždy to bude ideálne, dlhodobé vzťahy sú však výsledkom rozhodnutí nevzdať to, aj keď okolnosti nie sú ideálne. Zo začiatku stačia aj malé gestá, ako sú komplimenty, kvety, spoločná prechádzka či večera, ktoré pomáhajú udržiavať blízkosť a pocit spolupatričnosti.
Pripomínajme si, prečo sme spolu, čo nás spája a čo na partnerovi máme radi. Tieto myšlienky posilňujú náš vzťah a dodávajú mu zmysluplnosť, a tiež podporujú víziu spoločnej budúcnosti.
Pozitívny príklad: Po narodení dieťaťa si Katka a Robo uvedomili, že sa vzďaľujú. Začali si raz týždenne večeru v reštaurácii, na ktorú sa obliekli tak, akoby spolu zas išli na rande. Takéto večery mali aj svoju príjemnú bodku, ktorá vzťahu navrátila stratenú iskru.
Ak sa vzťah stane len jednou z mnohých povinností, partneri často prestanú otvorene hovoriť o svojich potrebách a očakávaniach. Zanedbávanie vzťahu ide ruka v ruke s mlčaním o tom, čo naozaj potrebujeme alebo čoho sa obávame.
11. Mlčanie o potrebách, očakávaniach, hraniciach a obavách
Ľudia majú rôzne prístupy k vzťahom. Niektorí ukazujú len svoju masku a nie skutočné „ja“, podobne ako na Instagrame, kde sa zverejňujú prevažne len tie najlepšie momenty a fotky, nie však realita. Ak si však podobnú masku udržiavame aj v našom vzťahu, neprinášame do neho svoju autenticitu, a teda to, čo je skutočné. Vzťah tak zostáva založený na predstieraní, nie na pravde.
Tento postoj sa často prejavuje strachom vyjadriť svoje obavy alebo neistoty, pretože nevieme, či sa nám dostane porozumenia a chápavej reakcie. Nekomunikujeme svoje potreby, napríklad túžbu byť vypočutí, alebo očakávania, ako napríklad pomoc s domácimi prácami. Rovnako neprinášame do nášho vzťahu svoje strachy a zraniteľnosti, napríklad obavy z odmietnutia či bolesti, ktoré by nám mohla spôsobiť otvorenosť. Namiesto úprimnej komunikácie tak nosíme masku dokonalosti, tvárime sa, že nič nepotrebujeme, vystačíme si sami, alebo len dávame náznaky a dúfame, že ich partner pochopí. Následne sa hneváme, že naše hranice nie sú rešpektované, hoci sme ich nikdy jasne nevyjadrili a partner o nich nemal ako vedieť.
Ak však naše potreby, očakávania či túžby zostávajú dlhodobo nevyslovené a vo vzťahu nenapĺňané, ľudia prirodzene začnú hľadať ich uspokojenie inde. Začnú vyhľadávať pozornosť, pochopenie alebo komplimenty u iných ľudí, čo sa časom môže rozvinúť do emocionálnej nevery (napríklad, písaním si cez mobil alebo stretnutiami na „káve") alebo priamo fyzickej nevery (sexuálny kontakt) či paralelných vzťahov.
Čo s tým môžeme robiť?
V našom vzťahu ukazujme viac zo svojho skutočného a zraniteľného ja. Všetci máme svoje strachy, obavy, zraniteľnosti a citlivé miesta, je to úplne ľudské a normálne. Robíme chyby a bojíme sa, že urobíme ďalšie. Obávame sa odmietnutia, výsmechu či ďalších zranení, no niekedy sa chránime až do takej miery, že od seba odtláčame aj ľudí, ktorí sú pre nás vhodní. Ak partneri po nedorozumeniach a problémových situáciách spoločne hľadajú, čo môžu nabudúce urobiť inak, a každý sa snaží zmeniť aspoň jeden malý zvyk, vzťah sa môže posilniť.
Nebojme sa dávať najavo svoje očakávania, potreby a hranice. Tí nesprávni ľudia zvyčajne odídu sami, alebo ich podľa reakcií ľahko rozoznáme. Otvorme sa partnerovi viac, zdieľajme, čo skutočne cítime, čo si myslíme, čo nás trápi, čo chceme a potrebujeme. Hlboké vzťahy vznikajú v zdieľanej skutočnej realite, nie v pretvárke. Pretože zraniteľnosť je základom skutočnej blízkosti a dôvery.
A napokon, otvorenosť a úprimnosť vo vyjadrovaní potrieb, očakávaní a obáv napomáhajú vytvárať vzťahové bezpečie a stabilné citové puto. Emocionálne bezpečie podporuje zdravú komunikáciu, ktorá je nevyhnutná pre riešenie konfliktov a „rozpúšťa“ obranné mechanizmy. V konečnom dôsledku to napomáha budovaniu trvalého a uspokojivého partnerského vzťahu, v ktorom sa obaja partneri cítia byť prijatí.
Pozitívny príklad: Keď Andrej povedal manželke Mirke, že potrebuje viac podpory vo chvíľach, keď mení prácu, pretože je to pre neho veľmi stresujúce. Mirka si uvedomila, že ho v poslednom čase dosť zanedbávala, rozhodla sa preto, že mu začne venovať viac pozornosti. Spoločne vymysleli víkendový výlet a začala mu počas dňa písať správy, že na neho myslí a drží mu palce na pohovoroch. Počas týždňa si vždy naplánovali spoločný večer. Boli to presne tie veci, ktoré Andrejovi chýbali.
Práve neschopnosť otvorene komunikovať často vychádza z nedostatku sebareflexie a neochoty priznať si vlastný podiel na vzťahových problémoch. Aby sme mohli tieto vzorce prelomiť, je nevyhnutné začať od seba a úprimne sa pozrieť na to, ako naše správanie ovplyvňuje dynamiku vzťahu.
Sebareflexia a vnímanie vlastného podielu na vzťahových dynamikách
Vo vzťahoch máme prirodzenú tendenciu pozerať sa smerom von, na partnera, analyzovať jeho slová, reakcie a správanie. Robíme tak akúsi „tebareflexiu“, no často pritom prehliadame alebo bagatelizujeme svoj vlastný podiel na vzniknutých konfliktoch a problémoch. Je jednoduchšie vidieť chyby druhých a seba vnímať len ako obeť okolností či partnerových činov. Táto orientácia na chyby a správanie partnera môže byť ľahkým únikom od vlastnej zodpovednosti a potreby sebareflexie, pretože nám umožňuje odvrátiť pozornosť od vlastných pochybení a nášho podielu na situácii.
Vzťahy sú však dynamické a o vzájomnom vplyve – naše slová, činy, konanie, ale aj pasivita či vyhýbanie sa majú významný dopad na dynamiku vzťahu a spokojnosť partnera. Napríklad, ak jeden z partnerov začne byť viac vyhýbavý a zameraný na seba, druhý môže začať pochybovať o sebe a cítiť sa úzkostlivo, alebo reagovať prchkejšie. Ak partner/ka prestane brať ohľad na toho druhého pri svojich rozhodnutiach a trávení voľného času, je prirodzené, že sa začne cítiť prehliadaný/á a môže sa cítiť neisto. Keď vo vzťahu existuje nevyriešený problém a jeden z partnerov o ňom odmieta diskutovať („nechce sa mi to riešiť“), tlak a zodpovednosť sa presúva na druhého, ktorý sa zodpovednosti nevyhýba. Podobne, ak sa niekto vo vzťahu vzďaľuje a prestáva komunikovať v náročných situáciách, celá emocionálna záťaž a zodpovednosť za vzťah sa presúva na toho, kto je ochotný pracovať na vzťahu, no nemá s kým.
Sebareflexia zohráva kľúčovú úlohu pri pochopení, ako naše vzorce a reakcie ovplyvňujú zložité dynamiky a ako môžeme upraviť správanie, aby sa zmenil aj náš vzťah. Pomáha odhaliť vnútorné bariéry, obavy, neistoty a motivácie, ktoré môžu poškodzovať vzťah. Práve zraniteľné časti, ktoré sa necítia bezpečne byť prijaté, často vedú k úteku alebo rozkladu. Tento proces umožňuje priznať si zodpovednosť za vlastný podiel na problémoch a prestať hľadať vinníka výlučne mimo seba. Ochota uvedomiť si svoj vplyv na druhých otvára cestu k prelomeniu starých vzorcov a vytvára priestor pre vzťah založený na vzájomnosti, kde si obaja partneri uvedomujú svoj podiel a konštruktívne preberajú zodpovednosť za jeho stabilitu.
Vzťahy sú často náročné, pretože v nich stretávame ľudí, ktorí sa od nás v mnohých ohľadoch líšia. Nevznikajú samy od seba, ale vyžadujú vedomú snahu, ochotu riešiť konflikty, učiť sa z nich a aktívne pracovať na ich vyriešení. Diskusie, porozumenie a spoločné úsilie sú nevyhnutnosťou pre rast a stabilitu vzťahu. Ak tieto aspekty zanedbáme, vzťah sa môže ľahko rozpadnúť. Ak však máme odvahu pozrieť sa na svoje správanie a priznať si vlastný podiel na negatívnych vzorcoch a dynamikách, môžeme zmenou svojich reakcií ovplyvniť aj kvalitu vzťahov, ktoré spoluvytvárame.
Podstatné je, aby sme si uvedomili, že sme len ľudia a vo vzťahoch prirodzene robíme chyby. Neraz nechtiac zraníme toho druhého, alebo sme sami zranení. Vzťahy nie sú dokonalé ani jednoduché; ich realita nie je taká, ako nám ukazujú filmy či romantické seriály. Bude to ďaleko zložitejšie: zažijeme krásne chvíle, aj nudu, momenty, kedy by sme sa na všetko najradšej vykašlali, prestaneme to cítiť, spojenie ochladne, budú hádky, konflikty, prestaneme sa rozprávať, a potom zas vzťah napravíme, teda ak sú tomu obaja otvorení. Sú to prirodzené cykly medzi priblížením a vzdialením, konfliktmi a nápravami, zraneniami a liečením. Spolu môžeme pracovať na vzorcoch a vzájomne sa viesť, aby sme sa správali lepšie, rástli a zdokonaľovali sa ako individuality a pár.
Sme v tom všetci spolu. Ak však dokážeme vo vzťahoch vzájomne nájsť to, čo je pre oboch zmysluplné a hodnotné, oplatí sa na nich pracovať a snažiť sa ich udržať pri živote. Je však dôležité pripomenúť, že nie všetky veci sa dajú a podarí vyriešiť hneď, a niekedy je pre vzťah lepšie nechať danú tému na chvíľu tak a vrátiť sa k nej neskôr, keď budú podmienky priaznivejšie. Pretože nič nenahradí pocit zdieľaného života, skutočnej blízkosti a dôvery s niekým, kto je naším najlepším priateľom a oporou. Práve takýto vzťah nám prináša všetky tie krásne chvíle a hlboký význam, pre ktorý do blízkych vzťahov vôbec vstupujeme.
Úprimnosť k sebe a iným
Sebareflexia znamená úprimný a otvorený pohľad na vlastné správanie a jeho vplyv na vzťah. V tomto procese je však dôležité vyhnúť sa typickým ospravedlňujúcim frázam ako „on/ona je už taký/taká", „asi má len ťažší deň" alebo „tak to proste cítim". Hoci sa tieto výhovorky môžu zdať ako prejav empatie alebo skromnosti, často vedú k povrchnému zľahčovaniu problémov a vytvárajú slepotu voči skutočnej dynamike vzťahu. Namiesto toho, aby sme si uvedomovali, ako sa navzájom ovplyvňujeme a spoluvytvárame atmosféru vo vzťahu, zostávame uväznení v povrchných vysvetleniach, ktoré bránia skutočnej zmene.
Skutočná sebareflexia si vyžaduje priamosť a ochotu priznať si pravdu bez zľahčovania a ospravedlňovania, aj keď nie vždy dostaneme vysvetlenie, ktoré by sme chceli. Niekedy je oveľa lepšie povedať „neviem" a priznať, že potrebujeme čas na premyslenie a prácu na sebe, než si vytvárať výhovorky. Len tak môžeme začať meniť škodlivé vzorce a budovať vzťahy založené na rešpekte, dôvere a väčšom porozumení.
Pri všetkej tej vážnej práci na sebe a na vzťahu však nezabudnime niekedy sa nebrať príliš vážne, zasmiať sa spoločne (ak to situácia dovoľuje) a tešiť sa zo života a jeden z druhého. Niekedy sa totiž problémy vyriešia alebo stratia na dôležitosti len tým, že budeme spolu tráviť čas v tichu, pokoji a prítomnosti, venovať si dostatočnú pozornosť a prejavovať skutočný záujem o vnútorný svet toho druhého.
Záver: Ako z toho von
Identifikácia týchto 11 ničiteľov vzťahov v našom vlastnom správaní alebo správaní partnera môže byť náročná a niekedy bolestivá. Je dôležité si uvedomiť, že žiaden vzťah nie je dokonalý a pravdepodobne sa v ňom objavujú niektoré z týchto vzorcov. Spozorovať takéto správanie však neznamená, že sme zlyhali alebo že máme zlý vzťah. Tieto body slúžia najmä na uvedomenie si toho, čo niekedy nevedome robíme, a že takéto správanie môže mať negatívny vplyv nielen na partnera, ale aj na náš vzťah a na nás samotných.
Do vzťahov nevstupujeme ako dokonalí alebo úplne „vyliečení" ľudia. Každý z nás si prináša vlastnú batožinu, svoje vlastné problémy, skúsenosti, menej vhodné reakcie, vzorce správania, citlivé miesta či zranenia. Súčasne však prinášame aj svoj unikátny pohľad, prístup, energiu a všetky jedinečné vlastnosti, vďaka ktorým sme možno práve tým človekom, ktorého si niekto praje stretnúť alebo s kým chce zdieľať život. Cieľom skutočne nie je byť bezchybný. Vo vzťahoch urobíme veľa chýb a hlúpych rozhodnutí. Záleží však na našom prístupe a uvedomení, či sme ochotní na sebe a svojom správaní pracovať a meniť ho k lepšiemu. A je úplne prirodzené, že podobnú snahu očakávame aj od partnera.
Prekonanie týchto ničivých tendencií si vyžaduje vedomé úsilie a prácu. Túto prácu však môžeme robiť aj spoločne v našom vzťahu, nemusíme byť na to sami. V praxi to znamená vedomé nahradenie deštruktívnych vzorcov: kritiku pochopením, pohŕdanie úctou, defenzívnosť prevzatím zodpovednosti a odmlčanie sa ochotou komunikovať a riešiť konflikty po upokojení. Znamená to tiež pestovať záujem o partnera, prejavovať empatiu, vzájomne sa spoznávať, brať ohľad na partnerove potreby a komunikovať priamo, jasne a úprimne svoje vlastné. A napokon venovať nášmu vzťahu čas a pozornosť aj vtedy, keď sa nám nechce, keď máme horší deň alebo sa cítime unavení.
Vzťahy totiž nebudú vždy len ľahké a bezproblémové. Ich pevnosť preveria práve nedorozumenia a krízy. Výskumy potvrdzujú, že aj tie najzdravšie a najstabilnejšie vzťahy majú množstvo problémov, no partneri sa k nim stavajú čelom a pracujú na nich spoločne. Výskumy pritom ukazujú, že v zdravých vzťahoch existuje takzvaná pozitívna emočná prevaha, kedy pozitívne interakcie prekonávajú negatívne v pomere aspoň 5:1, čím vytvárajú odolnosť voči konfliktom a budujú trvalé spojenie. Inak povedané, aj v zdravých vzťahoch sú problémy, nezhody, konflikty a hádky. Hlavné je však to, že partneri ich zvládajú spoločne.
Najdôležitejšou zmenou však môže byť aktívna sebareflexia a ochota vidieť, ako naše vlastné správanie prispieva k dynamike nášho vzťahu. Až keď sa obaja partneri dokážu úprimne pozrieť na seba a svoj podiel na vzájomnej dynamike, vytvorí sa priestor pre skutočné liečenie, nápravu, zlepšenie, odpustenie, porozumenie a vzájomný rast.
Niekedy budeme potrebovať aj pomoc alebo nadhľad zvonku. Žijeme v dobe, kedy sú na to priamo trénovaní odborníci, pároví terapeuti, ktorí nám môžu ponúknuť pohľady zvonku, na ktoré by sme sami možno neprišli, a pomôcť nám rozpoznať, čo sa skrýva pod povrchom opakujúcich sa problémov.
Naše vzťahy sú dynamické a neustále sa vyvíjajú, preto je investícia do nich, učenie sa z chýb a snaha o autentické, rešpektujúce a sebareflexívne spojenie tou najlepšou cestou k trvalej, zdravej a napĺňajúcej láske. Sú zrkadlom, v ktorom môžeme uvidieť seba aj partnera oveľa jasnejšie, ak sa rozhodneme pozrieť pravde do očí a pracovať na sebe. Skutočne pevné a naplnené vzťahy nevznikajú náhodou, ale vedomou prácou, trpezlivosťou a konkrétnymi činmi, pričom aj malé kroky a úprimná snaha môžu priniesť veľké zmeny.
My Slováci, rovnako ako Česi, máme niekedy tendenciu byť uzavretí a neradi hovoríme o svojich pocitoch, no práca na vzťahu znamená prekonať túto bariéru a otvoriť sa partnerovi. Iba úprimná sebareflexia nám umožní rozpoznať deštruktívne vzorce v našom správaní a aktívne na nich pracovať, čím budujeme pevnejšie a zdravšie spojenia.
Učiť sa o emóciách, ako ich vnímať, spracovať a vyjadrovať, a zároveň ich viac chápať nielen v sebe, ale aj u druhých, je veľmi dôležité. Prepojenie toho, ako sa cítime, s naším myslením a správaním nám pomáha stať sa vedomejšími a reagovať premyslene. Pre nás Slovákov je to obzvlášť významné, pretože často máme tendenciu svoje emócie skrývať alebo nevyjadrovať priamo, čo môže viesť k nepochopeniam a zvyšovaniu vzájomnej vzdialenosti.
Otvorenosť a úprimné rozprávanie sa o tom, ako sa naozaj cítime a čo vnímame, nám pomôže vzťahy posilniť a uzdraviť.
Niekedy, keď si všimneme, že sa začína opakovať vzorec, ktorý už dobre poznáme, môžeme sa vedome zastaviť a rozhodnúť sa konať inak a lepšie. Tým vystúpime zo zaužívaného cyklu. Spočiatku to môže byť nepríjemné, pretože vkročíme do neznámeho a sme zvyknutí na určité spôsoby správania. No postupne sa aj vedomé rozhodovanie a práca na zmene stanú novým, prirodzeným návykom.
Pamätajte, že každý vzťah je spoločná cesta, na ktorej sa učíme a rastieme. Rozpoznať svoje vzorce správania a vedome ich meniť nie je vždy jednoduché, vyžaduje si to veľa práce, úsilia, konkrétnych skutkov a odvahy čeliť strachu či iným nepríjemným pocitom. Napriek tomu nám tento prístup otvorí dvere k oveľa naplnenejším a hodnotnejším skúsenostiam.
Ktorý zo vzorcov spomenutých v článku poznáte zo svojho života?
Zdroje, ktoré ma inšpirovali k napísaniu článku:
GOTTMAN, John. The Seven Principles for Making Marriage Work. Harmony, 2015.
GOTTMAN, John a SCHWARTZ, Julie. Fight Right: How Successful Couples Turn Conflict Into Connection. Harmony, 2024. ISBN: 0593579658.
LEVINE, Amir. Attached: The New Science of Adult Attachment and How It Can Help You Find-and Keep-Love. Tarcher, 2012. ISBN: 1585429139
MENNANO, Julie. Secure Love: Create a Relationship That Lasts a Lifetime. Simon & Schuster 2024. ISBN: 1668012863.
Gottman Institute. The Four Horsemen: Recognizing Criticism, Contempt, Defensiveness, and Stonewalling [online]. Dostupné na: https://www.gottman.com/blog/the-four-horsemen-recognizing-criticism-contempt-defensiveness-and-stonewalling/
Psych Central. Change in Relationships: What to Do When Your Partner Changes [online]. Dostupné na: https://psychcentral.com/blog/change-in-relationships-what-to-do-when-your-partner-changes
____________________________________________________________________________
Blogy píšem vo svojom voľnom čase a pri písaní pijem veľa kávy. Ak sa vám môj článok páčil a chcete ma podporiť, môžete mi ju cez tento odkaz kúpiť:
PS: Text je môj vlastný a rozhodne ho nevnímajte ako odborný článok. Je to len blog.
