Emócie predstavujú prirodzené fyziologické reakcie nášho vnútra na rôzne podnety. Zažívame ich v rôznych situáciách, či už počas interakcií s inými ľuďmi alebo pri vnímaní vlastných myšlienok. Sú rýchle, premenlivé, nestále a pre niektorých ťažko pochopiteľné či chaotické. Prostredníctvom emócií s nami komunikuje neviditeľná časť nášho „ja“, ktorou je vnútorný svet. Emócie sú jedinečným jazykom, pretože ich vnímame prostredníctvom cítenia, ktorým zachytávame vonkajšie a vnútorné podnety. Tieto podnety následne každý interpretujeme unikátnym a vlastným spôsobom.
Schopnosť porozumieť jazyku emócií je kľúčová nielen pre naše sebapoznanie, duševné zdravie a reguláciu správania vo vonkajšom svete, ale aj pre rozvoj bezpečných a zdravých medziľudských vzťahov, založených na hlbokom citovom prepojení. V dnešnej rýchlej dobe plnej stresu a neustálych zmien je obzvlášť dôležité rozvíjať emocionálnu inteligenciu. Tento aspekt našej osobnosti nám umožňuje rozpoznávať emócie, porozumieť vlastným a cudzím pocitom a spracovávať ich pre nás prospešným spôsobom. Spôsob, akým sa staviame k svojim emóciám, významne ovplyvňuje naše správanie a interakcie s ostatnými. Naša schopnosť cítiť a vyrovnávať sa s nepríjemnými emóciami a pocitmi určuje, ako riešime konflikty, akú hĺbku majú naše emocionálne väzby a ako sa vzťahujeme k iným ľuďom (t. j. aké sú naše vzťahy).
Spojenie medzí telom a dušou
Emócie sú úzko prepojené s biochemickými reakciami tela. Sú rýchle, intenzívne a automatické. Keď cítime emócie, náš nervový systém sa aktivuje, čo sa takmer okamžite premietne do fyzických reakcií v tele, ako je napríklad svalové zovretie, zrýchlený tep či zmeny v rytme dýchania. Keď si svoje emócie uvedomíme, začne pracovať aj naša myseľ. Emócie pomenúvame a pridelíme im určitý význam. Subjektívnou interpretáciou a prežívaním emócií a s nimi spojených zážitkov vznikajú pocity. Tie sa premietajú do našich reakcií, a teda do toho, či a akým spôsobom sa rozhodneme konať na základe toho, čo cítime. Emócie a pocity vplývajú na naše správanie a rozhodovanie. V bežnej komunikácii sa slová „pocity“ a „emócie“ často zamieňajú, čo nie je vždy nesprávne, keďže sú úzko prepojené a vzájomne sa ovplyvňujú.
Dôležitú úlohu v našom emocionálnom prežívaní hrajú aj vnemy, ktoré predstavujú most medzi viditeľným fyzickým svetom a neviditeľným svetom emócií. Vnemy vnímame prostredníctvom našich zmyslov, a to napríklad cez rôzne zvuky, vône, vizuálne podnety či fyzické prejavy, ako sú dotyky.
Emócie, pocity a vnemy nám, podobne ako akýkoľvek iný komunikačný jazyk, odovzdávajú cenné informácie týkajúce sa nášho vnútorného prežívania a vonkajších podnetov. Ak tento jazyk neovládame, bude to podobné, ako keby sme sa ocitli v exotickej krajine, kde na nás rozprávajú domorodci, ktorým nielenže nerozumieme, ale ani my sami nevieme poriadne komunikovať. V takejto situácii je úplne logické, že nám druhí ľudia nebudú rozumieť; rovnaké ťažkosti budeme mať aj my voči nim, ale aj sami voči sebe. A to dovtedy, kým sa túto neviditeľnú reč nezačneme učiť a naše jazykové schopnosti zdokonaľovať.
Učenie sa jazyka emócií
V rannom detstve ešte nevieme o svete okolo nás premýšľať a vyjadriť slovne to, čo prežívame. Svoje potreby a pocity dávame najavo prostredníctvom našich reakcií a správania. Naše emócie sú autentické a surové; nedokážeme ich kontrolovať, a preto sú často veľmi intenzívne. Na vonkajšie podnety reagujeme zvyčajne okamžite. Hlad, radosť, nespokojnosť či iné potreby vyjadrujeme plačom, smiechom a fyzickým kontaktom. Tieto reakcie sú prirodzené a slúžia na to, aby sme komunikovali s naším okolím, pričom sa snažíme pritiahnuť pozornosť rodičov alebo opatrovateľov. Spôsob, akým naše okolie reaguje na tieto emocionálne prejavy, postupne formuje základ našich citových väzieb (spôsob vzťahovania sa k ostatným ľuďom), ktoré ovplyvnia naše celkové správanie vo vzťahoch a vzťah k vlastným emóciám ako takým.
Deti plačú, keď sú hladné alebo smutné, hľadajú objatie a podporu, keď sú vystrašené, a reagujú hnevom a krikom, keď sa cítia bezmocne alebo ohrozene. To, ako rodičia, opatrovatelia alebo bezprostredné okolie pristupujú k ich emocionálnym prejavom, ovplyvňuje ich emocionálnu stabilitu a celkový pocit bezpečia vo vzťahu k cíteniu a prejavovaniu emócií. V detstve ešte nedokážeme regulovať svoje emócie; dospelí nám s tým pomáhajú. Ak naše pocity zrkadlia, t.j. ak ich dokážu vnímať, pomôžu nám s porozumením a vyjadrením toho, čo cítime, a prípadne nás utešia. Pri zrkadlení a regulácii postupne intenzita emócie opadne. Takéto dieťa sa naučí, že emócie sú prirodzené . Aj keď správanie vychádzajúce z emócií nemusí byť nutne vhodné či správne, emócie ako také sú vždy oprávnené a dôležité. Deti sa postupne naučia spracovávať svoje emócie, rozpoznať, cítiť, vyjadriť a ovládať ich. Navyše sú schopné vnímať rozdiel medzi tým, ako sa cítia, a tým, ako sa rozhodnú konať na základe svojich pocitov.
Nie každé detstvo a dospievanie je však ideálne. Rodičia alebo opatrovatelia pristupujú k emóciám ostatných tak, ako to zažili sami, a ako vnímajú a pristupujú k vlastnému emocionálnemu prežívaniu. V praxi to znamená, že mnohí rodičia bohužiaľ nemajú dostatočné nástroje na efektívnu podporu emocionálneho vývoja svojich detí. Deti, ktoré majú z akýchkoľvek príčin emočne nezrelých rodičov alebo žijú v prostredí, ktoré zanedbáva emocionálnu dimenziu života, začnú k svojim emóciám pristupovať tak, ako k nim pristupovalo ich okolie. Ak zažijú traumu, ako sú tresty alebo kritika za emocionálne prejavy, môže to mať dlhodobý dopad. Tieto deti instinktívne začnú pristupovať k emóciám tak, aby sa vyhli negatívnym reakciám od svojho okolia.
Keď sa emócie zanedbávajú
Keď sú v detstve a následne v živote emócie zanedbávané, ľudia zvyknú mať ťažkosti s ich vnímaním, rozpoznávaním, cítením, regulovaním a vyjadrovaním. Emócie začnú potláčať, vyhýbať sa im a nazerajú na ne ako na niečo infantilné alebo nepotrebné. Môžu sa citovo odpojiť od iných ľudí alebo využívať psychologické a obranné mechanizmy na dôsledné obchádzanie svojho cítenia, čo môže viesť k pocitom izolácie, nepochopenia a odcudzenia od ostatných. Presvedčia samých seba, že by sa nemali cítiť tak, ako sa cítia; emócie nie sú dôležité alebo sú dokonca nepotrebné. Takých ľudí vnímame ako chladných či emočne nedostupných. Do popredia sa u nich dostáva ich intelektuálna stránka a racionalita s cieľom obchádzania neracionálnej, málo pochopiteľnej a zdanlivo nekontrolovateľnej emocionálnej stránky ich vlastného vnútra.
Ľudia, ktorí zanedbávajú svoje emócie, ich často ignorujú, považujú za bezvýznamné, vzdorujú im, popierajú, obchádzajú alebo potláčajú, čím sa vyhýbajú ich cíteniu a prežívaniu. Týmto spôsobom unikajú od zahlcujúcich alebo nepríjemných pocitov. Ak je potláčanie emócií dlhodobé a do istej miery zautomatizované, dochádza k emocionálnej odpojenosti, čím sa stávajú necitlivými voči vlastným pocitom, ako aj pocitom druhých. Taktiež prestanú cítiť empatiu, čo spôsobí neschopnosť nadviazať hlbšie vzťahy. Môžu tiež prejavovať tzv. toxickú pozitivitu, pri ktorej vnímajú nepríjemné pocity ako nežiadúce a nechcú mať nič spoločné s týmito pocitmi ani s ľuďmi, ktorí ich prejavujú.
Osobitným spôsobom obchádzania emócií a pocitov je ich racionalizácia. Pri tomto vnútornom procese vystupuje do popredia naša myseľ, ktorá zabráni tomu, aby sme emócie museli naplno cítiť a prežívať. Namiesto toho ich analyzujeme a vyhodnocujeme ako nesprávne, nedôvodné alebo neopodstatnené, čím ich obchádzame, ignorujeme a potláčame. Potlačené emócie však nezmiznú; prejavia sa v tele napríklad prostredníctvom zvýšeného vnútorného napätia, úzkostných stavov či psychosomatických problémov. Pri racionalizácii nazeráme na emócie len ako na akési dáta. Skúmame, prečo vznikli, či sú alebo nie sú oprávnené, a snažíme sa pre ne nájsť logické vysvetlenie. Je to, akoby sme sa emócií vlastne vôbec nedotkli, len ich pozorujeme cez akési okno, s dostatočným odstupom, bez nutnosti ich prežívať. Ostávame v hlave, myslíme si, že ich cítime, ale neprežívame ich v tele, pretože ostávame len pri ich analýze. Preto sa nezmenia a ani sa nebudeme cítiť lepšie. Vyhneme sa tak tomu, aby sme cítili emócie nepríjemné alebo náročné na spracovanie.
Muž so zlomeným srdcom po rozchode si nahovára, že si s bývalou partnerkou možno nikdy neboli veľmi blízki, aj keď to nie je pravda. Namiesto toho, aby v sebe spracoval rozchod a s ním súvisiace pocity, sa rozhodne okamžite si nájsť nový vzťah, len aby nemusel byť sám. Týmto spôsobom potlačí svoje pocity, ktoré ostanú nespracované. To nielenže ovplyvní jeho budúce vzťahy, ale aj jeho psychickú pohodu.
Podobne žena, ktorej zomrel rodič na rakovinu, sa snaží racionalizovať situáciu tým, že si povie, že je lepšie, že ten človek už netrpí. Zameriava sa na organizáciu pohrebu a na potreby ostatných členov rodiny, pričom ignoruje vlastné pocity. Pred smútením a spracovaním emócií týkajúcich sa straty blízkeho uniká. Potlačené emócie však nikam neodídu; po čase začne pociťovať úzkosť a stres, čo môže viesť k vyhoreniu a emocionálnej prázdnote.
Vplyv socializácie na naše cítenie
Vzťah k emóciám je formovaný normami a hodnotami kultúrneho prostredia, v ktorom sa ľudia nachádzajú. Juhoamerické kultúry sú napríklad známe svojou emotívnosťou, pričom ich obyvatelia sa neboja otvorene vyjadriť svoje pocity a považujú ich za prirodzenú súčasť medziľudskej komunikácie. V týchto kultúrach sú ľudia autentickejší, emócie vyjadrujú gestikuláciou, intonáciou a bližším fyzickým kontaktom. Vzťahy sú založené na emocionálnej blízkosti. Naopak, v kultúrach s chladnejším emocionálnym prejavom, ako sú severské krajiny a niektoré stredoeurópske národy vrátane Slovenska a Česka, prevláda dôraz na emocionálnu zdržanlivosť a racionalitu. Prejavovanie emócií môže byť vnímané ako nevhodné, či dokonca ako znak nezrelosti a slabosti, čo ľudí vedie k tomu, aby svoje emócie potláčali, ignorovali a nevyjadrovali.
Proces socializácie ovplyvňuje našu emocionálnu inteligenciu, prístup k emóciám a spôsob, akým sa prejavujeme vo vzťahoch a interakciách s ostatnými. To, v akom prostredí žijeme, významne ovplyvňuje náš prístup k emóciám a spôsob, akým ich chápeme a vyjadrujeme. V ranných fázach života sa učíme, ako pristupovať k emóciám prostredníctvom interakcií v rodine, s priateľmi a inými osobami. V prostredí, kde sú pocity prijímané a podporované, sa naučíme spracovávať a otvorene vyjadrovať. Naopak, ak sú ignorované alebo považované za nezdravé, naučíme sa ich skrývať a potláčať. Týmto spôsobom zostáva naša schopnosť komunikovať prostredníctvom emócií nedostatočne rozvinutá.
Takto strácame prehľad o tom, prečo sa cítime tak, ako sa cítime. Emócie, ktoré potláčame, zostávajú v podvedomí a môžu negatívne ovplyvniť naše správanie vo vzťahoch s inými ľuďmi. Napríklad potlačený smútok môže viesť k dlhodobým depresiám, a ak ignorujeme hnev, nemusíme si uvedomovať, kedy sú naše hranice prekročené. Nevyjadrený strach z konfliktu môže spôsobiť trvalú úzkosť a napätie, zatiaľ čo nespracované frustrácie sa môžu prejaviť cez pasívnu-agresivitu alebo násilné správanie sa.
Bez ovládania jazyka emócií nebudeme schopní porozumieť, prečo sa cítime tak, ako sa cítime, a čo to mohlo spôsobiť. Môže to viesť k strate autenticity a úprimnosti vo vzťahu k sebe i ostatným. Môžeme sa ocitnúť v nezdravých dynamikách a zanedbávať osobné hranice, pretože nebudeme schopní vnímať signály z nášho vnútorného sveta. Hoci sa emócie môžu zdať potlačené, nevedome budú naďalej ovplyvňovať naše rozhodovanie a správanie.
Zrkadlo vnútorného sveta
Emócie nesú množstvo informácií o nás samých a o tom, čo zažívame. Prvotné emocionálne reakcie, ktoré sa objavujú v našom vnútri, obsahujú podvedomé zložky, z ktorých môžeme čerpať cenné podnety pre naše vedomie. Skúmaním týchto emócií, vrátane ich vedomého prežívania a cítenia, môžeme premeniť nevedomé a spočiatku chaotické aspekty našich reakcií na dôležité poznatky.
Napríklad, ak pri kontakte s niekým pociťujeme nepríjemné emócie, môže to signalizovať, že daná osoba je nedôveryhodná alebo predstavuje nejaké nebezpečenstvo. Môže nám to tiež pripomínať predchádzajúce negatívne skúsenosti. Na druhej strane sa môže stať, že táto osoba je úplne v poriadku, a naše vnímanie je skreslené cez akýsi filter nespracovaných pocitov a nevyriešených situácií z minulosti. Naše emocionálne reakcie sú často poznačené našimi traumami a zážitkami, ktoré formujú spôsob, akým interpretujeme interakcie s ostatnými. Keď vieme emócie spracovávať, budeme mať aj celkovo triezvejší pohľad na svet.
Vonkajší svet vyvoláva reakcie v našom vnútornom svete. Všetky aspekty tohto vnútorného sveta, či už ide o naše emócie, pocity alebo myšlienky, sa navzájom ovplyvňujú a vplývajú na to, ako sa prejavujeme vo vonkajšom svete. Pokiaľ nevnímame a nespracúvame svoje emócie, naše správanie nimi bude silno ovplyvnené. Priestor medzi emóciou a reakciou sa stratí, čo môže viesť k výbušným reakciám, prehnaným odpovediam a nevedomému prenášaniu vnútorných konfliktov na ľudí okolo nás. Naše správanie sa stáva impulzívnym, chaotickým a nesúrodým, čo vyvoláva konflikty a narúša vzťahy, ktoré máme.
Preto je dôležité zdokonaľovať sa v jazyku emócií. Dôležité je rozpoznať rôzne pocity a naučiť sa ich pomenovať, spracovávať a pochopiť. A samozrejme cítiť. Na začiatok môžu byť užitočné jednoduché otázky ako: „Čo cítim?“, „Kde v tele sa tento pocit nachádza?“, „Ako sa tento pocit prejavuje?“ (napríklad zovretím, búchaním srdca, stuhnutím alebo uvoľnením pri príjemnejších pocitoch), „Čo tieto pocity mohlo vyvolať?“ a „Ako najlepšie môžem tieto pocity vyjadriť?“.
Cítením emócií vstupujeme do priameho kontaktu s naším vnútorným svetom. Čím hlbšie sa spojíme so svojimi pocitmi, tým viac sa naučíme rozumieť sami sebe, svojim reakciám a dôvodom, prečo sa v určitých situáciách správame tak, ako sa správame. Dostaneme sa bližšie k vlastnej autenticite, lepšie pochopíme svoje potreby a túžby, a budeme vedieť lepšie komunikovať a nadväzovať vzťahy vyznačujúce sa hlbšími citovými spojeniami. Náš život môže byť v istom ohľade odzrkadlením toho, ako pristupujeme k svojmu vnútru. Mnohé nedávne výskumy naznačujú, že ľudia, ktorí sa aktívne zaoberajú svojimi pocitmi, vedia ich spracovávať a vyjadrovať, majú tendenciu lepšie zvládať stres, riešiť konflikty a cítia sa celkovo spokojnejšie. Naopak, tí, ktorí potláčajú a necítia svoje emócie, zažívajú pocity samoty, odpojenia a ocitajú sa v povrchných alebo citovo vyprázdnených vzťahoch, čo má vplyv aj na celkovú kvalitu ich života.
Pri vyjadrovaní emócií je dôležité rozlišovať medzi samotnými emóciami a reakciami, ktoré sú nimi ovplyvnené. Napríklad, keď slovenskí športoví komentátori hovoria, že hráč „ukázal emócie,“ ide o pomerne nepresné tvrdenie. Emócie sú vnútorné prejavy, ktoré nie sú priamo viditeľné. Správnejšie by bolo povedať, že hráč zareagoval emotívne, t. j. prejavil emocionálnu reakciu, ktorá sa odráža v jeho správaní. V tomto prípade ide o behaviorálny (t. j. týkajúci sa správania) prejav emócií, ktorý označuje viditeľné vonkajšie prejavy toho, čo človek vnútorne cíti, prostredníctvom činov, gest, mimiky a reči tela.
Emócie viditeľne ovplyvňujú naše správanie sa. Presne toto má na mysli väčšina ľudí, keď o emóciách hovorí, ale v skutočnosti ide až o následné prejavy pod vplyvom emócií. Keď sme šťastní, často sa usmievame, sme aktívni a prejavujeme radosť, napríklad tancovaním alebo smiechom. Naopak, smútok sa môže vyjadriť stiahnutím sa do seba, plačom alebo letargiou. Hnev sa zvyčajne prejavuje zvýšeným hlasom, agresívnym správaním alebo energickou gestikuláciou. Prejavy emócií môžu zahŕňať aj nervozitu, ktorá sa môže manifestovať ako poklepávanie nohou alebo hryzenie nechtov, alebo úzkosť, ktorá sa môže prejaviť nadmerným potením a napätím v tele. Tieto vonkajšie signály ovplyvňujú, ako sa vzťahujeme k ostatným a ako nás vnímajú. Emócie tak formujú naše interakcie a komunikáciu s okolím.
Emócie ako súčasť každodenného života
Je úplne normálne, prirodzené a ľudské cítiť emócie. Výrazne emocionálni ľudia môžu byť zároveň rozvážni, rozumní a duševne zdraví, rovnako ako tí, ktorí svoje pocity nezvyknú dávať najavo. Kľúčové je, ako sa vyrovnávame s emóciami, ktoré prežívame, a ako ich dokážeme vyjadriť. Preto by nebolo zlé učiť sa o emóciách čo najviac – vedieť ich pomenovať, regulovať a vyjadriť. Osobne si myslím, že emocionálna výchova a uvedomovanie si vlastných emócií, so zameraním na lepšie regulovanie prejavov správania, by mali tvoriť jeden zo základných pilierov vzdelávania na základných školách.
Ak je pre vás táto téma nová, predstavte si ju ako nový jazyk, ktorému spočiatku nebudete rozumieť. Možno sa budete cítiť stratení a zmätení, no postupne nadobudnete väčšiu sebaistotu. Zlepšíte sa v rozpoznávaní svojich vnútorných pocitov a v ich jasnejšom vyjadrovaní druhým. S väčším pochopením dokážete upravovať svoje myslenie a správanie, ktoré sú priamo formované vašimi emóciami.
Človek, ktorý nepozná a nevie spracovať vlastné emócie, je veľmi ľahko manipulovateľný. Preto aj moderné dezinformačné kampane cielia na to, aby v ľuďoch vyvolali intenzívne pocity strachu, paniky, úzkosti alebo hnevu. Takéto emocionálne reakcie v ľuďoch potlačia akúkoľvek racionalitu a kritické myslenie, čo má za následok, že sa budú správať a rozhodovať presne tak, ako je cieľom toho, kto tieto kampane realizuje. Učenie sa o vlastných pocitoch a rozvíjanie emocionálnej inteligencie sa preto stáva dôležitým nástrojom na ochranu pred takýmito manipulatívnymi praktikami.
Téma emócií je nesmierne komplexná. Pre ilustráciu napíšem, že ako ľudia môžeme mať rôznu škálu a intenzitu prežívania emócií; niektorí, pod vplyvom traumy alebo obranných mechanizmov, nie sú schopní cítiť niektoré emócie, alebo sa cítia ohrozene a nepríjemne aj pri prežívaní pozitívnych pocitov. Iní sa rozhodnú ignorovať a potláčať všetky tie, ktoré označia ako negatívne a nežiadúce.
Cesta k sebapoznaniu a zdravším vzťahom
Emócie sú jazykom nášho vnútorného sveta, ktorému sa môžeme naučiť lepšie rozumieť, aby sme zlepšili vzťah k sebe aj k ostatným. Hoci nám nie vždy poskytujú presný obraz reality, často signalizujú dôležité aspekty našich zážitkov, ktoré by sme mohli prehliadnuť. Niekedy vyjadrujú aj podvedomé pocity, ktoré dokážeme plne pochopiť až vtedy, keď ich interpretujeme a rozpoznáme ich skrytý význam. Emócie nie sú problémom, ktorý treba vyriešiť, ani niečo, čo by sme mali potláčať či meniť podľa vlastných predstáv. Nie je možné úplne kontrolovať ich vznik, keďže sú automatickou a veľmi rýchlou odpoveďou na rôzne podnety. Môžeme však ovplyvniť naše správanie, ktoré emócie vyvolávajú, a tiež to, ako k nim pristupujeme.
Ak potláčame svoje emócie a ignorujeme vlastné potreby, priťahujeme do svojho života ľudí, ktorí sa k nám budú správať rovnako, ako sa my správame k sebe. Využijú naše slabé hranice a to, že nevenujeme pozornosť vlastným pocitom, alebo že uprednostňujeme potreby druhých pred svojimi. Typ vzťahu, ktorý máme sami so sebou, sa odráža vo vzťahoch, ktoré nadväzujeme. Takto sa môžeme ocitnúť v narcistických vzťahových dynamikách, a hoci si nemusíme hneď uvedomiť, že niečo nie je v poriadku, postupne sa budeme cítiť stále horšie, bez zjavného dôvodu.
Každý z nás emócie cíti a prežíva inak, v rôznej intenzite, hĺbke a zafarbení. Žiadna emócia sa neprejavuje u dvoch ľudí rovnako. Hoci nás môžu niekedy zmiasť, často presne odrážajú naše vnútorné prežívanie, ktoré zahŕňa aj podvedomie. Preto je dôležité zdokonaľovať sa v tomto jazyku emócií – hoci je neviditeľný, je rovnako dôležitý ako všetky ostatné aspekty nášho bytia. Emócie sú prepojené s naším myslením, telesnými reakciami a správaním, a keď ich lepšie pochopíme, môžeme vytvoriť súlad medzi tým, čo prežívame vo vnútri, a tým, čo prejavujeme navonok.
Namiesto snahy ovládať emócie je vhodnejšie ich prijať a naučiť sa ich chápať, aby sme s nimi vedeli pracovať a využívali informácie, ktoré nám sprostredkujú. Potom budeme vedieť lepšie regulovať a meniť naše správanie ovplyvnené emóciami. Pochopenie základných príčin emócií nám umožňuje lepšie regulovať naše reakcie. Budeme vedieť reagovať a správať sa dospelým, empatickým a rozumným spôsobom. Ak emócie prijímame, dokážeme ich lepšie spracovať, vnímať a komunikovať svoje potreby a porozumieť potrebám a prejavom druhých, čo vedie k zdravším a naplňujúcejším vzťahom. Týmto spôsobom lepšie chápeme nielen seba, ale aj ostatných, čo nám umožňuje účinnejšie ovládať a meniť naše správanie na základe porozumenia našim motiváciám a vnútorným procesom. Prepojením jazyka emócií s našou komunikáciou dosiahneme hlbšie citové spojenie, lepšie porozumenie a zdravšie vzťahy. To všetko naznačuje, že poznanie svojich emócií a zdokonaľovanie v ich jazyku významne vypláca.
Emócie sú významnou súčasťou sebapoznania. Keď sa naučíme ich prijímať a skutočne počúvať, čo nám chcú povedať, odhalíme, prečo sa cítime tak, ako sa cítime, a aký vplyv to má na naše správanie a vzťahy. Sú ako most medzi naším vnútorným svetom a vonkajšou realitou – to, čo prežívame, sa odráža v našich činoch a interakciách s ostatnými. Emócie nám zároveň slúžia ako vnútorný kompas, ktorý nám ukazuje, čo je pre nás skutočne dôležité.
Prostredníctvom emócií s nami komunikuje síce neviditeľná, ale rovnako podstatná súčasť nášho ja, ktorá sa, rovnako ako naše myslenie a správanie, podieľa na tom, ako žijeme svoje životy. Emócie nám pomáhajú lepšie porozumieť svojim potrebám, túžbam a prejavom, čo prispieva k tomu, aby sme žili spokojnejšie a plnohodnotnejšie, bez potláčania toho, čo je ľudské a prirodzené v každom z nás.
Všetko, čo nosíme vo svojom vnútornom svete, vrátane nespracovaných emócií a traumatických zážitkov, sa zvyčajne odráža vo vzťahoch, ktoré máme, a významne ovplyvňuje naše správanie a interakcie s ostatnými.
Emócie sú základom našej ľudskosti, a preto by sme ich mali spoznávať a využívať na lepšie porozumenie sebe a svojim vzťahom. Naučením sa rozpoznávať a prijímať svoje emócie môžeme efektívnejšie ovplyvniť svoje správanie a reakcie. Bez emócií nie sme schopní budovať kvalitné a naplňujúce vzťahy s druhými ľuďmi. Keď sa na to pozrieme z väčšej perspektívy, zistíme, že náš život je plný vzťahov. Jedným z najdôležitejších vzťahov, na ktorom by sme mali pracovať, je ten k našim vlastným emóciám, pretože ovplyvňuje, ako pristupujeme k sebe samým.
Prijatie a porozumenie emóciám nám dáva väčšiu kontrolu nad naším správaním sa a životom ako takým.
Túto moc získame, keď sa naučíme jazyk emócií.
Text je môj vlastný, nasledovné zdroje slúžili ako zdroj inšpirácie pre niektoré formulácie:
Gross, J. J., Richards, J. M., & John, O. P. (2006). Emotion Regulation in Everyday Life. In D. K. Snyder, J. Simpson, & J. N. Hughes (Eds.), Emotion regulation in couples and families: Pathways to dysfunction and health (pp. 13–35). American Psychological Association.
Mayer, J. D., Salovey, P., & Caruso, D. R. (2004). Emotional intelligence: Theory, findings, and implications. Psychological Inquiry, 15(3), 197–215.
Brackett, Marc. Permission to Feel: Unlocking the Power of Emotions to Help Our Kids, Ourselves, and Our Society Thrive. Celadon Books, 2019.
Webb, Jonice. Running on Empty: Overcome Your Childhood Emotional Neglect. Morgan James Publishing, 2012.
Filmy Inside-Out 1 a 2 (V hlave). Oba filmy vychádzajú z poznatkov modernej psychológie a zdôrazňujú, že je lepšie prijať emócie, porozumieť im a učiť sa s nimi pracovať, než ich potláčať.
