Moderná digitálna doba so sebou priniesla nové možnosti, ako nadviazať kontakt s ľuďmi z celého sveta. Technologický pokrok zrýchlil tempo našich životov a zároveň ovplyvnil to, ako medzi sebou ľudia komunikujú. So vznikom sociálnych sietí a zoznamovacích aplikácii sa do popredia dostali už od nepamäti existujúce vzorce správania, ktoré boli pomenované názvami, pomerne presne vystihujúcimi, o čo vlastne ide.
Jedným z takých termínov je aj ghosting (z anglického slova ghost = duch), ktorý slúži na označenie situácie, v ktorej dochádza k jednostrannému ukončeniu vzájomnej interakcie tak, že jedna osoba náhle a bez akéhokoľvek vysvetlenia prestane komunikovať. Z pohľadu osoby, ktorá voči ktorej ghosting nastal, je to vnímané tak, že druhý človek sa zrazu odmlčal, zmizol, alebo ak sa pohráme s anglickým prekladom, tak sa dá povedať, že dotyčný doslova zdúchol niekam preč. Stal sa duchom, ku ktorému sme stratili prístup a zároveň sme sa tým duchom stali aj my, pretože sme odrazu ignorovaní a neviditeľní.
Ako iné prejavy správania, tak aj ghosting existuje na určitej pomyselnej škále znázorňujúcej to, aké závažné a náhle je zmiznutie druhého človeka. O najhoršie a psychologicky najtraumatizujúcejšie druhy ghostingu ide vtedy, ak je zmiznutím bez vysvetlenia ukončený akýkoľvek dlhodobý vzťah, v ktorom väčšina interakcií prebiehala osobne. K ukončeniu komunikácie ale môže dochádzať aj postupne (vtedy sa jedná o tzv. micro-ghosting). V takomto prípade je pomerne jednoduché identifikovať opadajúci záujem druhej osoby o vzájomnú komunikáciu, pretože sa začínajú predlžovať intervaly, počas ktorých dochádza k opätovnému kontaktu, niektoré naše pokusy o vzájomnú komunikáciu (neodpísané e-maily, prečítané správy bez reakcie, nezdvihnuté telefonáty) sú ignorované úplne, osobné stretnutia sa nekonajú alebo sú zrušené na poslednú chvíľu. Prípadne sa niekto z nášho života na istý čas (a bez akéhokoľvek upozornenia, či vysvetlenia) vytratí a potom sa zas objaví.
Ako na nás môže vplývať?
Napriek tomu, že ghosting ako taký spopularizovali prevažne zoznamovacie aplikácie, tak sa sním môžeme stretnúť aj rodinách, v kamarátstvach alebo napríklad aj v pracovných vzťahoch. Keď s nami niekto náhle alebo postupne, avšak bez akéhokoľvek predchádzajúceho vysvetlenia a zdôvodnenia ukončí vzájomnú komunikáciu (alebo vzťah), tak samotný fakt, že sa niekto voči nám takto zachoval, môže byť spúšťačom pocitov frustrácie, zmätku, neistoty a úzkosti. V ojedinelých prípadoch sa objavujú záchvaty paniky, pocity straty kontroly a prejavy emočnej dysregulácie.
To ako nás náhle zmiznutie druhého človeka poznačí závisí od toho, akú s ním máme históriu, ako dlho trval náš vzájomný vzťah, o aký druh vzťahu išlo (napr. či bol osobnejší, pracovný alebo išlo len o online komunikáciu), aké očakávania sme od komunikácie s druhou osobou mali a v akom rozpoložení sa v tej chvíli nachádzame. Ghosting je príznačný tým, že nepoznáme presné okolnosti jednostranného ukončenia komunikácie, a teda nevieme, čo sa vlastne stalo. Nemáme žiadne vysvetlenie a môžeme sa len domnievať, či ide o koniec definitívny, dočasný, či ide o druh manipulácie, pomsty, alebo o niečo úplne iné. Ostávame zmätení, s pocitom, že niečo nebolo dostatočne ukončené. Sme bez odpovedí, ktoré ale vôbec nemusíme nájsť.
Ghosting je vo svojej podstate veľmi deštruktívny vzorec správanie, pretože človek ktorý opúšťa interakciu na dlhšie časové úseky, alebo postupne, interakciu sabotuje a tým znemožňuje, aby komunikácia bola bezpečná a vzájomná. Takýmto správaním narúša samotné základy potrebné pre to, aby bolo možné medzi dvomi ľuďmi budovať a rozvíjať akýkoľvek vzájomný vzťah. Ľudia, ktorí zmiznú náhle a úplne, metaforicky zničia úplne všetko a naraz obrovskou demolačnou guľou. Ak sa niekto v našom živote zrazu stane duchom, tak to môže ovplyvniť aj naše sebavedomie, sebahodnotu a naštrbiť dôveru voči ostatným.
V niektorých prípadoch o ghosting nejde
Sú situácie, kedy sme s niekým nútení prerušiť kontakt, pretože sa jedná o osobu, ktorá nás určitým spôsobom ohrozuje (šikana, stalking, vyhrážanie a pod.) alebo na nás vplýva negatívne. Komunikácia môže byť prerušená aj vtedy, ak niekto zažíva mimoriadnu životnú situáciu (choroba, vyhorenie, úmrtie blízkeho a iné), ktorá mu neumožňuje, aby bol v kontakte s okolitým svetom v takej podobe, ako zvyčajne. O ghosting nejde ani vtedy, ak nám niekto veľmi ublížil a odmieta za svoje správanie vysvetliť a prevziať zaň zodpovednosť. Alebo, keď je komunikácia s niekým dlhodobo jednostranná, prípadne sme ignorovaní. V takýchto a obdobných prípadoch je prerušenie kontaktu plne oprávnené a pochopiteľné.
Prečo je taký rozšírený?
Jednoducho povedané preto, lebo v súčasnosti je až primitívne jednoduché s niekým komunikáciu ukončiť, najmä pokiaľ jej prevažná časť prebieha v online priestore. Pri zoznamovaní sa nadobudneme pocit, že máme veľa možností, stále je čo objavovať, preskúmavať, hľadáme vzrušenie, nezáväznosť. Ak nás to s niekým prestane baviť, môžeme začať konverzáciu s niekým iným a k tej predchádzajúcej sa proste nevrátiť. Nemusíme nič komunikovať, keď si nájdeme niekoho nového, kto nás baví viac, tých ostatných môžeme odhodiť a už sa k nim nevrátiť. Selektívne alebo úplne ignorovať môžeme aj komunikáciu s kolegami, kamarátmi a rodinou.
V takýchto a podobných prípadoch sa jedná o istú formu komfortného narcizmu, pretože ak nechceme, tak sa nemusíme zamýšľať nad tým, ako naše správanie ovplyvňuje druhých ľudí. Nemusíme sa zaujímať o ich potreby, očakávania, pocity a myšlienky, ak sa rozhodneme, tak niekoho necháme proste tak. Je oveľa ľahšie zmiznúť, než komunikovať dôvody, pre ktoré už s niekým nechceme byť v kontakte, alebo vysvetliť, prečo sme prišli k záveru, že ukončenie komunikácie je tou najlepšou možnosťou. Nemusíme sa cítiť nepríjemne a vyhneme sa prípadnej konfrontácii. Sme nad vecou a udržíme si pocit kontroly.
Prečo sa objavuje tak často v intímnych vzťahoch?
Existuje nesmierne veľa ľudí, ktorí v živote nemali žiadny poriadny vzor ohľadom toho, ako má vyzerať zdravá komunikácia (a prostredníctvom nej vytváraný a udržiavaný bezpečný vzťah dvoch ľudí). Potom, keď akákoľvek interakcia, ktorej sú súčasťou, presiahne určitú úroveň alebo hĺbku, prípadne o ňu ako takú stratia záujem, tak to v nich môže vyvolať nepríjemné pocity, ktorým sa následne snažia vyhnúť (predovšetkým ak má dotyčný vyhýbavú citovú väzbu).
Nepríjemné pocity zatlačia do úzadia tak, že jednoducho radšej z takej situácie odídu. U ľudí, ktorí sa v medziľudských interakciách cítia neisto alebo nekomfortne, môžu byť prejavy opakovaného ghostingu aj spôsobom vysporiadania sa s ich pocitmi nepohodlia, ktoré prinášajú sociálne interakcie. Keď sú takto zahltení, tak sa dočasne alebo nastálo „odpoja“ a po postupnom opadnutí intenzity pocitov, ktoré sa objavili ako reakcia na to, čo sa stalo, sa zas z ničoho nič objavia. Alebo človeka, ktorý v nich pocity diskomfortu vyvolá, odstrihnú úplne.
Len dodám, že tie nepríjemné pocity nemusia nutne naznačovať, že sa deje niečo zlé, môže ísť len o dôsledok toho, že ak sa k niekomu viac priblížime, prehlbujeme vzájomnú komunikáciu a vytvárame si s druhým človekom vzťah, tak súčasne ideme do hĺbky aj sami v sebe – a môžu vyjsť na povrch nespracované emócie, situácie, traumy, zranenia, čo samé o sebe môže byť nesmierne náročné zvládnuť. Preto nastupujú ochranné mechanizmy, s pomocou ktorých si druhých ľudí začneme držať od seba ďalej a tak získame späť pocit emočného bezpečia a kontroly nad tým, čo sa deje. A práve ghosting môže byť jedným z takýchto prostriedkov, ktoré použijeme, keď potrebujeme rýchlu úľavu od nepríjemných pocitov (bez ohľadu na to, či nejakú komunikáciu chceme ukončiť alebo v nej pokračovať).
Na komunikáciu treba dvoch
Z viacerých odborných štúdií a výskumov, ktoré sú voľne prístupné na internete, vyplýva, že pomerne vysoké percento ľudí sa priznalo, že takýmto spôsobom nejakú komunikáciu (alebo vzťah) ukončilo alebo niekto prestal náhle komunikovať s nimi. Či už sme sa ocitli na jednej alebo druhej strane (alebo sme si to vyskúšali z oboch pohľadov), tak je možné si z toho zobrať ponaučenie.
Pokiaľ sme boli tí, čo komunikáciu bez vysvetlenia prerušili, či už dočasne alebo natrvalo, tak by sme si mali uvedomiť, že takéto správanie môže na ľudí pôsobiť veľmi negatívne. Viem, že niekedy je ťažké brať to do úvahy, najmä ak sme zahltení, unavení, alebo nemáme záujem s niekým komunikovať. Ak sa ale rozhodneme pre jednoduchú cestu z interakcie alebo vzťahu von, tak musíme žiť s tým, že sme prerušením kontaktu mohli niekomu vedome alebo nevedome ublížiť. Skúsme sa zamyslieť, ako by sme sa cítili, keby niečo podobné niekto spravil nám. Je možné, že tento typ správania využívame, pretože si myslíme, že máme veci viac pod kontrolou, ak sa komunikácia odohráva len vtedy, len keď o ňu máme záujem my. Preskúmajme svoju motiváciu pre tento typ správania. Vnímajme ľudí viac ako cítiace a mysliace bytosti, skúsme sa naučiť lepšie komunikovať a pracovať so svojimi pocitmi. Správajme sa viac empaticky. Skúsme prekonať svoj strach a nutkanie ujsť, keď je niečo ťažké alebo nekomfortné. Získavame tým síce väčší pocit kontroly, ale môžeme nechcene prísť o ľudí, ktorí nám to bez vysvetlenia (a ospravedlnenia) tolerovať nebudú, pretože prerušenie alebo úplné stopnutie komunikácie ich nechá bez vysvetlenia, prípadne im ublíži. Je kritické, aby sme si uvedomili, že ak sa takto správame vo vzťahoch s druhými ľuďmi, tak síce vieme ľahko získať kontrolu a pocit istoty, druhá strana bude ale znášať všetku úzkosť a neistotu, pretože takéto podmienky vytvoríme vlastným, viac sebeckejším prístupom. Pokým budeme mať tento vzorec správania, pre ostatných ľudí bude náročné cítiť sa s nami pri vzájomnej komunikácii (alebo vo vzťahu) bezpečne, pretože pri akýchkoľvek problémoch môžeme rozvíjajúcu sa interakciu sabotovať.
Ak sme naopak tí, s ktorými niekto náhle komunikáciu ukončil (alebo sa nám to stáva opakovane), tak musíme spracovať to, čo sa vlastne stalo a zároveň môžeme naraziť na uvedomenie, že vlastne nemáme žiadnu kontrolu nad tým, ako sa k nám druhí ľudia zachovajú. Nemôžete si nárokovať čas alebo pozornosť ostatných, môžeme ale lepšie komunikovať, čo sú naše hranice, a teda čo chceme, očakávame, vyžadujeme a potrebujeme pri vzájomných interakciách. A je plno ľudí, ktorí to rešpektovať budú a príde im to normálne. Neobviňujme sa za to, čo sa stalo, boli sme len v kontakte s niekým, u koho je prítomný takýto prejav správania. Spracujme svoje pocity, ktoré budú prichádzať vo vlnách. Na začiatku to bude šok a zmätok z toho, čo sa stalo, postupne nastúpi frustrácia, úzkosť alebo hnev. Objaviť sa môžu aj ťaživejšie pocity, napríklad opustenie, smútok, beznádej. Budú prichádzať postupne, v návaloch alebo vo vlnách, pomôcť nám môže, keď ich precítime alebo vyjadríme. Vyrozprávame sa známemu, spíšeme pocity a myšlienky na papier, alebo sa zdôveríme terapeutovi. Ak nedostaneme vysvetlenie, prečo sa to stalo, tak si nájdeme vlastné. Nedokončenému príbehu dáme taký koniec, ktorý bude dostatočne uspokojivý, aby sme sa vedeli pohnúť vpred. Dôvody, čo sa vlastne stalo môžeme napríklad nájsť vtedy, keď sa zamyslíme nad tým, ako vzájomná komunikácia prebiehala a čo po celý čas naznačovala. Faktom je, že ak s nami niekto odmieta komunikovať, tak takéto správanie je silným signálom, že sa nemáme snažiť o priazeň a pozornosť takého človeka usilovať, ale je lepšie nechať ho slobodne odísť. A zamerať sa na ľudí, ktorých máme a ktorí dávajú konkrétnymi činmi najavo, že im na nás záleží a chcú byť súčasťou nášho života. Komunikujme s tými, s ktorými je to ľahké a ktorí chcú komunikovať s nami.
Nie je to až také komplikované
Ghosting je rýchlou a surovo priamočiarou cestou, ako prerušiť alebo ukončiť komunikáciu s človekom, s ktorým už nechceme byť v žiadnom kontakte. Ak sa pozrieme na tento typ správania čisto neutrálne, v podstate ide o nepriamy druh komunikácie. Prečo? Pretože niekto, kto sa s vami rozhodne komunikáciu bez vysvetlenia na dlhšiu dobu prerušiť takýmto prejavom vlastne hovorí, že daná interakcia nie je jednou z jeho/jej priorít, a bude s vami komunikovať len vtedy, keď to uzná za vhodné. Ak je komunikácia ukončená náhle a úplne, tak odpoveďou na takéto správanie je len to, že dotyčný stratil (z rozličných dôvodov) záujem a takýmto spôsobom sa to celé rozhodol ukončiť.
Pri akejkoľvek komunikácii sa vystavujeme riziku, že môže byť druhou stranou dočasne alebo úplne stopnutá, a to kedykoľvek. Nad správaním druhých ľudí kontrolu nemáme. Máme ale možnosť určiť si, ako interakcie, v ktorých sa ocitáme ovplyvníme, t.j. prevezmeme zodpovednosť za naše prejavy. Môžeme to urobiť napríklad tak, že sa rozhodneme komunikovať priamo a úprimne – dáme najavo čo presne chceme a očakávame, a tiež povieme, keď pre nás nie je niečo OK. Takýmto spôsobom si vymedzíme vlastné hranice a potom už je čisto na druhom človeku, ako sa zachová. Ak aj napriek tomu s nami niekto bude komunikáciu náhle prerušovať alebo ju ukončí, budeme to vnímať menej osobne, pretože si uvedomíme, že takto sa proste druhá osoba rozhodla a nám nezostáva nič iné, len to akceptovať. Dotyčný neprestáva existovať, len bohužiaľ v tomto momente nemá žiadny záujem byť s nami v akomkoľvek kontakte. Stal sa duchom, nemáme k nemu prístup. Je už len na nás, ako sa s tým vysporiadame. Môžeme to brať aj tak, že daný človek len uvoľnil v našom živote miesto pre niekoho, kto môže byť pre nás vhodnejší.
Duchovia sa niekedy chcú vrátiť
Keď niekto s nami komunikáciu prerušil alebo ukončil (alebo sme to niekomu spravili naopak my) a zmenia sa okolnosti v tom smere, že dotyčný má záujem byť v našom živote, tak negatívne dôsledky ghostingu vo svojej podstate naznačujú, čo všetko sa musí stať, aby došlo k náprave, ak sa rozhodneme, že niekomu dáme druhú šancu. Pre toho, s kým bola komunikácia ukončená bude dôležité, aby dostal poriadne vysvetlenie a ospravedlnenie, ktoré bude podporené konkrétnymi skutkami. Ten, ktorý komunikáciu prerušoval alebo ukončil, sa bude musieť správať tak, aby druhému človeku dal najavo, že nápravu myslí vážne, a teda bude komunikovať bezpečne a predvídateľne (v podstate začínate odznova). Stať sa toho bude musieť oveľa viac, ale toto je nutné minimum. Každá interakcia medzi dvomi ľuďmi je jedinečná a môže vyžadovať odlišný prístup. Nájdite to, čo bude vyhovujúce pre oboch súčasne.
Pohodlnosť a egocentrizmus modernej doby
Teraz, keď komunikujeme prevažne cez počítače a mobily, je ghosting rozšírený aj preto, lebo sme pod vplyvom moderných technológii spohodlneli. Kultúra individualizmu zároveň spôsobila, že sme začali byť viac orientovaní na seba. Ľudia sa prestávajú zaujímať o to, ako ich správanie ovplyvňuje ostatných, začali byť viac bezohľadní, upadli štandardy vzájomnej komunikácie, pretože je preferovaný virtuálny kontakt, nie osobný. Pri takejto komunikácii ale nie je možné vytvoriť dostatočne silné citové väzby s ostatnými ľuďmi. Dôsledkom toho je, že interakcie sú prevažne povrchné a náchylné na to, aby boli ukončené rýchlo, bez vysvetlenia.
Správanie ako ghosting je normalizované len v toxickej spoločenskej atmosfére, v ktorej ľudia stratili citlivosť a vnímajú jeden druhého skôr ako predmety, ktoré sú hodené do koša hneď vtedy, keď sa objaví nová alebo vzrušujúcejšia alternatíva. Nič osobné, ide len o biznis, všakže.
Nemusíme naháňať alebo krotiť duchov a snažiť sa ich presvedčiť, aby s nami komunikovali, keď nechcú. Môžeme ale konať tak, že prevezmeme zodpovednosť za svoje vlastné správanie a budeme sa snažiť, aby sme my voči ostatným boli v komunikácii viac otvorení, úprimní, ohľaduplní a priamočiari, aby sme mali jasno vo vzájomných očakávaniach, požiadavkách a zámeroch, a priniesli do vzájomných interakcií viac bezpečia, rešpektu a ľudskosti.
Kvalita našich vzťahov je ovplyvnená tým, ako komunikujeme. Ak sa budeme snažiť o otvorenú a úprimnú komunikáciu, môžeme na jej základoch budovať silné a trvalé vzťahy, ktoré do našich životov prinesú viac stability, spolupatričnosti a naplnenia.
Duchovia nech strašia niekoho iného.
PS: Jedná sa o môj vlastný článok, inšpiráciou boli zážitky ľudí z môjho okolia, ako aj moje vlastné. V žiadnom prípade sa nejedná o odborný text, ale len o subjektívny pohľad na danú problematiku. V texte uvádzam naschvál viaceré zovšeobecnenia a zjednodušenia.
PS2: Pri ghostingu je dôležité upozorniť na tzv. Zeigarnikovej efekt, ktorý sa dá v tejto súvislosti aplikovať tak, že ľudská myseľ má tendenciu obsesívne sa zamerať na niečo, čo bolo prerušené alebo neúplné (neukončené). Myseľ potom hľadá riešenia, aby bolo niečo vnímané ako adekvátne ukončené.
