„Aby sme mohli žiť na tomto svete, musíme byť schopní urobiť tri veci: milovať to, čo je smrteľné, pritisnúť to k sebe, akoby od toho závisel náš život; a keď príde čas, pustiť to a nechať ísť.“ - Mary Oliver
Apríl je mesiac nových začiatkov. V niektorých regiónoch sa príroda po zime opäť prebúdza, ako keby symbolicky znovu ožila. Stromy, ktoré predtým zhodili všetky lístie, teraz rozkvitajú v plnej nádhere, a cez tieto zmeny si uvedomujeme, že koniec jedného cyklu často otvára priestor pre nový začiatok. Predtým však tie isté konáre, teraz plné kvetov, pôsobili opustene, akoby v nich nebol žiadny náznak života.
Podobne to je aj v našich životoch. Tak ako príroda na prelome jesene a zimy, aj my sa občas dostaneme do bodu, kedy vnímame, že niektoré veci v našich životoch končia alebo už skončili.
Konce náhle i očakávané
Občas niečo skončí náhle, akoby bez vysvetlenia, práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Hľadáme odpovede, upíname sa na minulosť, nechceme si priznať, že kapitola nášho života bola uzavretá. Stáva sa to vtedy, keď smrť vezme niekoho blízkeho, keď sa s nami druhá osoba rozíde, alebo keď stroskotá niečo, na čom sme dlhší čas pracovali. Tieto konce zastavia čas. Cítime šok, nevieme, čo sa stalo a ako budeme ďalej žiť. Upozorňujú nás na to, že niektoré veci netrvajú večne, že sú také, ako my – smrteľné.
Po čase však život vždy nájde cestu. Ukáže nám, že máme silu vyrovnať sa s tragédiami, srdcom zlomeným na drobné kúsky, sklamaniami, vzostupmi a pádmi.
Potom je tu iný typ konca. Cítime ho už dlhšiu dobu, postupne sa vkráda do nášho vedomia, a keď príde, nesie so sebou pocit, že niečo bolo ukončené. Stránka knihy bola dopísaná. Tento pocit je odlišný, máme dojem, že niečo sa uzavrelo. Ako keď skončí príbeh, ktorý už nemá kam pokračovať. Akoby samotný koniec priniesol nový pokoj.
Takéto ukončenie je jemnejšie. No aj ono so sebou prináša bremeno nevyhnutných zmien, ktorým sa musíme prispôsobiť. K tomu dochádza napríklad v situáciách, keď si už nevieme predstaviť, že v niečom zotrváme, pretože nás to nenapĺňa, chýba nám zápal, zmysluplnosť, predstava o budúcnosti. A práve vtedy vieme, že čas sa naplnil. Musíme ukončiť vzťah, nájsť novú prácu, nové miesto pre život, alebo zmeniť seba samých. Je to koniec jednej etapy.
Po konci príde začiatok
Keď niečo skončí, chvíľu nevieme, ako ďalej. Niečo čo bolo, už nie je, pretože sa veci zmenili. Musíme sa teda prispôsobiť na novú realitu. Naučiť žiť s tým, čo máme. A to každý zvláda inak a vo vlastnom tempe. Sám alebo s pomocou iných.
Sú konce, ktoré musíme presmútiť, naplno ich precítiť, kým sa zas budeme vedieť pohnúť vpred. Budú nám chýbať veci minulé, objaví sa závan nostalgie, ako aj spomienky prinášajúce ozveny minulosti.
No a po chvíli príde moment, kedy budeme pripravení otočiť list. Vykročíme do neznáma. S novou energiou a inšpiráciou, alebo jednoducho preto, že musíme.
Všetko čo skončilo, nás zas privedie k niečomu novému. Možno sa jedny dvere zatvorili, aby sa mohli otvoriť iné. Možno nás to zas vráti k tomu, čo už dôverne poznáme, ale tentokrát veci skúsime inak a lepšie.
Sme presvedčení o tom, že sme stratili lásku svojho života a o pár týždňov náhodne stretneme niekoho vhodnejšieho. Zapracujeme na sebe a znova sa pokúsime dokončiť ten projekt, a tentokrát to konečne vyjde. Alebo sa rozhodneme vyskúšať niečo pre nás úplne netradičné, čo nás dovedie k novým ľudom, príležitostiam, novým začiatkom.
Niečo končí, iné začína
Nielen prírodné procesy, ale aj naše životy sa odvíjajú v cykloch. Príroda mení svoje šaty s príchodom ročných období a ženy prechádzajú premenami v rámci svojho mesačného rytmu.
Život, so svojou neustálou premenlivosťou, akoby odmietal stagnáciu.
Neustále sa pohybuje, vyvíja a mení smer. Zemetrasenia nepostihujú len zemskú kôru, ale aj nás – v našich vonkajších životoch, v našich vnútorných procesoch, vo vzťahoch aj v spoločnosti ako celku.
Sú to momenty, ktoré nás prebudia.
Vytrhnú nás zo zabehnutého rytmu, aby sme sa zastavili, pozreli iným smerom, zhodnotili, kde sa nachádzame, a uvedomili si, čo už nám neslúži. Aj keď zmeny často prinášajú bolesť, zároveň otvárajú priestor pre obnovu.
Zmenia sa naše priority, ľudia v našich životoch, alebo sa zmeníme my sami. Koniec a začiatok sa odohrávajú súčasne.
Každý rozchod, zmena práce, presťahovanie sa nám môže otvoriť dvere k niečomu, čo bude viac v súlade s naším autentickým „ja“.
V každom konci sa ukrýva zárodok nového začiatku. Semienko, ktoré túži po vyklíčení, a potrebuje svetlo nášho vedomia a vlhkosť našich rozhodnutí, ktoré nás priblížia k tomu, kde máme byť.
Život nás vyzve, aby sme sa vydali do neznáma a, aj keď máme obavy alebo dôveru, pokračovali v ceste, aj keď cieľ zatiaľ nepoznáme a nevidíme.
Zmeny a premeny
Ľudské prežívanie je plné neustálych zmien. Niektoré z nich sú nevyhnutné, iné prichádzajú ako dôsledok okolností, ktoré nás k nim nekompromisne tlačia. Niekedy však po zmene túžime, ale musíme vystúpiť z cyklu opakujúcich sa vzorcov, v ktorých sme uviazli. Zostávame v rovnakých myšlienkach, opakujeme tie isté kroky a zažívame rovnaké situácie.
Je to, akoby sme nevedomky sabotovali vlastné šťastie. Boli horou, ktorú tlačíme pred sebou, miesto toho, aby sme na ňu vystúpili, rozhliadli sa a z výšky videli, že sa nachádzame v začarovanom kruhu.
Chceme mať priateľstvá, no podvedome sa správame tak, že ostatných od seba odtláčame. Nedávame im priestor, všetko sa točí okolo nás, nezaujímame sa o druhých, alebo ich privádzame do zúfalstva vlastnou tvrdohlavosťou. Túžime po blízkosti, ale vytvárame vzdialenosť, ktorá končí odlúčením.
Niektorí majú strach z intimity a boja sa otvoriť, pretože by to znamenalo riskovať zranenie alebo odmietnutie. Preto je pre nich jednoduchšie udržiavať vzťahy povrchné, emočne a fyzicky vzdialené, alebo odísť, keď začnú byť vážnejšie. Keď vzťah prestane byť pod ich úplnou kontrolou, objaví sa blok, ktorý maskuje strach zo zraniteľnosti a z toho, že by sa museli viac odhaliť. Takíto ľudia potom nevedomky ukončia spojenia, ktoré by im ukázali, že v hĺbke a blízkosti môžu zažiť bezpečie a byť prijatí takí, akí sú. Sabotáž im prinesie úľavu a pocit slobody, no tento vzorec ich drží v zajatí, pretože zničia vzťahy s ľuďmi, s ktorými mohli zažiť niečo iné, ako to, čo im v minulosti tak ublížilo.
Iní túžia po úspechu, chcú rásť a naplniť svoj potenciál, ale vlastným správaním sa brzdia. Odkladajú dôležité rozhodnutia, podceňujú sa, vyhýbajú sa príležitostiam alebo si vyberajú prostredia, kde ich schopnosti zostávajú nepovšimnuté. Akoby si úspech nevedeli alebo nechceli dovoliť.
Tieto cykly sa opakujú, kým si ich nezačneme uvedomovať. Až potom máme šancu z nich vystúpiť a zažiť niečo nové, doteraz nepoznané.
Ak to dokážeme, privedie nás to k novému spôsobu myslenia, cítenia a novým podobám vzťahov. Zmena, ktorá síce bolí, no zároveň oslobodzuje, pretože sa zbavíme niečoho, čo nám neslúži, a nahradíme to niečím, čo nás vyživuje, podporuje a rozvíja.
Sú to zmeny, ktoré sú možné, keď sa priblížime k sebe a nájdeme súlad s tým, kým skutočne sme, a čo naozaj chceme. Bez masiek, obranných mechanizmov a ochranných múrov, ktoré nás držali v opakujúcich sa cykloch, ako hrdzavé okovy, z ktorých sme sa nevedeli vymaniť.
Čaro znovuzrodenia
Konce a začiatky nás môžu priviesť k hlbším uvedomeniam, ktoré nás postavia pred rázcestia, kde musíme prijať rozhodnutia, schopné zásadne zmeniť nás a naše životy.
Premenou môžeme prejsť aj v situáciách, keď si uvedomíme, že ďalej to už jednoducho nejde. Niečo sa musí zmeniť, musíme zmeniť prístup a žiť inak, než sme boli zvyknutí.
Je to čas vnútornej transformácie. Znovuzrodenia.
Premeny totiž nie sú len o vonkajších zmenách, ale predovšetkým o hlbokých vnútorných posunoch, ktoré nám umožňujú vidieť svet novým pohľadom.
V tomto období sa odhodláme zbaviť starých návykov, strachov a obmedzení, ktoré nás držali na mieste. Ani larva by sa nikdy nestala motýľom, ak by sa obávala vzdať svojej starej formy, aby mohla vzniknúť niečo nové.
Aj my sa občas dostaneme do bodu, kde musíme nechať za sebou to, čo nás drží späť, aby sme sa mohli pohnúť vpred.
Nie je to jednoduchý proces. Vyžaduje si odvahu a ochotu čeliť tomu, čoho sa najviac bojíme, alebo vidieť to, čo by sme radšej nevideli.
Niekedy musíme prísť o veľkú časť našej identity, o to, kým sme si mysleli, že sme.
Musíme sa dočasne premeniť na popol, aby sa sme z neho následne mohli vstať, ako bájny Fénix.
Nevyhneme sa ani smúteniu. Pretože smútok sa prikradne ako nepozvaný hosť a núti nás zmieriť sa s tým, čo bolo alebo mohlo byť.
A až potom môžeme zažiť veci úplne odlišné. Iný druh vzťahov alebo vytvoriť nové väzby s tými istými ľuďmi, ktoré budú viac odrážať to, kým sme sa stali. Nájdeme miesta, kde sa cítime doma, kde naozaj patríme.
Pretože niečo staré muselo skončiť, aby mohlo začať niečo nové.
Zmena ako jediná istota
Tak ako strácame, tak aj nachádzame. Hľadáme a nachádzame. Niečoho sa vzdáme, no iné sa objaví a vyplní prázdne miesto, zacelí staré rany. Život si už cestu nájde.
Konce a začiatky, zmeny a premeny, transformácie a znovuzrodenia nám ukazujú, že sme podobní prírode – neustále v pohybe, rastúci, adaptujúci sa. Rovnako ako príroda prechádza ročnými obdobiami, aj my prechádzame obdobiami koncov a nových začiatkov.
Je normálne cítiť smútok, ak sa nachádzame v období prechodu od niečoho, čo skončilo, k tomu, čo ešte nezačalo.
Je to čas, kedy sa lúčime s tým, čo už nemá miesto v našich životoch. Smútok je prirodzený. Znamená to, že sme žili, snažili sa, niečo to pre nás znamenalo, ale je čas niektoré veci pustiť. Ľudí nechať ísť. Odísť z miest, kde to už nemá význam. Vzdať sa toho, čo skončilo, a ísť vpred k tomu, čo ešte len príde.
Pretože aj tie najťažšie konce sa môžu premeniť na úprimnejšie začiatky.
A nie vždy to znamená začať úplne odznova. Niekedy to môže znamenať zmenu v nás – v našom vnímaní, prístupe k tomu, čo máme. S rovnakými ľuďmi a na rovnakých miestach môžeme zažiť niečo úplne iné, pretože naše pohľady a postoje sa transformovali.
Vystúpili sme z cyklu a sme otvorení novým možnostiam. Naše srdcia sa tiež viac otvárajú toku životnej energie.
Aj keď sa môže zdať, že konce sú definitívne, vždy nám dávajú šancu na nový začiatok, nový pohľad na svet a na nás samých.
A to je podstatou zmien. Nikdy nevieme, kam nás život zavedie, ale každá zmena nás môže posunúť bližšie k tomu, kým sa máme stať.
Vedia to ľudia, ktorým vzťahy vydržali dlhú dobu alebo celoživotne. Museli sa naučiť milovať toho druhého po každej zmene, prispôsobiť sa vzájomným premenám a aktívne na vzťahu pracovať, inak by ochladol a skončil. Počas svojich životov prežívajú množstvo chvíľ, kedy akoby umierali a hneď nato sa znova rodili. Zažívali cykly zmien a po každom z nich boli bližšie k tomu, kým skutočne sú, k svojej podstate. Zmenila sa aj ich láska, prešla z intenzívneho vzplanutia do pokoja blízkeho partnerstva, ktoré odoláva času a transformáciám, ktoré nevyhnutne prichádzajú.
Konce sú nové začiatky
Rovnako ako jar prichádza po zime a prináša nové nádeje a možnosti, aj zmena v našich životoch je prísľubom, že všetko, čo skončilo, nás môže prebudiť do nového života.
Využime tento čas na zamyslenie sa nad tým, čo sa už skončilo, čo končí, čo je potrebné ukončiť, aby sme sa otvorili novým začiatkom, alebo začali znova, tentokrát lepšie, vedomejšie.
Je to chvíľa, kedy môžeme opustiť to, čo nás už neslúži, a s otvoreným srdcom a mysľou prijať nové príležitosti, žiť viac v súlade so svojimi hodnotami.
Po konci môžeme všetko skúsiť znova. Tentokrát inak a lepšie, v súlade s tým, kým sme teraz.
Žiť tak, aby cez nás prúdil nový život.
Zmeniť sa najprv vnútri, aby sa zmena preniesla aj navonok.
A kráčať vpred s odvahou.
Akou zmenou momentálne prechádzate vy?
