Hranica je vo všeobecnosti akási pomyselná čiara, ktorá od seba oddeľuje dve alebo viaceré veci. Štátna hranica je napríklad miesto, kde sa jeden štát končí a iný sa zas začína. Podobne je to aj u ľudí. S osobnými hranicami je to ale podstatne komplikovanejšie, aj keď by sa dalo zjednodušene povedať, že vyjadrujú to, kým sme, a ako sa vnímame. Sú akýmisi deliacimi čiarami medzi nami a vonkajším svetom, ktoré oddeľujú to, čo vnímame ako svoju identitu, od všetkého ostatného.
Moje "ja" a zvyšok sveta
Po príchode na svet spoznávame svoje okolie, a zároveň sa učíme viac o sebe samých. Postupne si začíname uvedomovať svoju existenciu a to, že sme jedinečné bytosti, u ktorých sa formuje ich vlastná spoločenská identita. Našou prvotnou vonkajšou hranicou od okolitého sveta je fyzické telo, ktoré obývame. Počas života sa o sebe učíme, spoznávame sa, objavujeme (nielen) svoje silné stránky a prednosti, zdokonaľujeme a rozvíjame sa, a teda formujeme svoje unikátne „ja“. Tento celoživotný proces sa nazýva individuácia. Hľadáme a nachádzame to, kým sme a aké je naše miesto vo svete.
Osobné hranice sú viac než limity toho, čo tolerujeme, pretože zahŕňajú všetko, čo si predstavíme pod slovným spojením „toto som ja“. Sú to všetky tie aspekty, prostredníctvom ktorých vieme zadefinovať, kým sme v tejto chvíli, a teda kde sa začína a kde sa končí naše vedomé ja. Sú vytvárané našimi hodnotami, potrebami, prioritami, štandardmi, túžbami, ale napríklad aj tým, čo sme schopní tolerovať, a čo naopak pre nás predstavuje červenú čiaru.
To, aké máme hranice, je určené tým, ako vnímame samých seba, a teda ako vieme vymedziť (resp. zadefinovať) naše autentické ja. Naše hranice sa prejavujú predovšetkým vo vonkajšom svete, ale vychádzajú z nášho vnútra, pretože sú určené tým, ako sa cítime, čo si myslíme, a ako sa na základe toho prejavujeme v medziľudských vzťahoch, a tiež v rozličných situáciách.
Hranice pevné, ale zároveň pružné
Mať pevné hranice znamená mať jasnú predstavu o svojej identite (t. j. o sebe samom) a o tom, čo je pre nás správne. Človek, ktorý má silné osobné hranice vie presne pomenovať a vyjadriť svoje vnútorné nastavenie voči vonkajšiemu svetu (t. j. svoje potreby, pocity, presvedčenia, očakávania, názory, túžby a podobne). V medziľudských situáciách je pre takého človeka jednoduché vymedziť, čo je jeho, a čo naopak nie. To znamená, že vie napríklad rozlíšiť svoje potreby a pocity od tých, ktoré majú iní ľudia, s ktorými prichádza do kontaktu. Tiež vie stanoviť limity, či už pre seba, alebo pre iných ľudí. Taký človek rešpektuje sám seba, a je tiež schopný vnímať a rešpektovať ostatných.
Pokiaľ máme pevné hranice, tak sme pevne ukotvení vo svojej identite, a teda sme schopní uvedomiť si, čo je pre nás správne a dôležité. A dávať to najavo cez to, ako sa správame, a ako komunikujeme. Vieme brať ohľad na to, čo sa týka nás, a teda máme pocit, že môžeme „mať seba“. Pevné hranice sú také, ktoré sú jasne určené, je to ako keď sa rozplynie hmla a vidíme, čo sa za ňou nachádza. Vieme pomenovať všetko to, čo pre nás predstavuje „áno“, a čo je pre nás naopak vyjadrením slova „nie“. Svoje hranice si tiež vieme vymedziť, a teda ostatným ľuďom prezentovať, ako sme vnútorne nastavení, či už voči nim alebo voči niekomu (prípadne niečomu) inému. Silné hranice sú teda také, ktoré sú jasne určené. Keď ich máme, tak sa cítime komfortne, keď sme sami sebou. Ak majú byť naše hranice pevné, tak musíme v prvom rade byť schopní rešpektovať seba samých a konzistentne dávať najavo (správaním sa a komunikáciou), že sú pre nás dôležité a vieme ich dodržiavať.
Je vhodné, aby naše hranice odzrkadľovali aj to, ako počas života napredujeme, t. j. boli v súlade s naším osobným rastom. Také hranice sa stávajú hranicami flexibilnými. V živote prechádzame rozličnými skúsenosťami a zmenami, menia sa naše potreby a priority, čo ovplyvňuje aj to, ako sami seba vnímame.
Môžeme mať seba, ale aj druhých
Prostredníctvom hraníc určujeme aj to, čo chceme a potrebujeme vo vzťahoch s druhými ľuďmi. Pri vzťahoch ako takých sú hranice potrebné, pretože nám slúžia na to, aby sme si vedeli zachovať svoju individualitu (a autonómiu), ale zároveň vedeli budovať zdravé, harmonické a vzájomne prospešné vzťahy. Schopnosť rozlíšiť (diferencovať) naše hranice od hraníc ostatných ľudí je vo vzťahoch mimoriadne potrebná, umožňuje nám priblížiť sa k ostatným (napr. emočne) bez toho, aby sme sa cítili, že strácame, alebo prichádzame o svoju identitu (o samých seba). Zdravé a pevné hranice máme vtedy, keď vnímame svoju identitu, samých seba, ale zároveň sme schopní vnímať hranice ľudí okolo nás. Diferenciácia nám umožní, aby sme vo vzťahoch vedeli vnímať seba a druhých ľudí ako samostatné bytosti, ktoré majú svoje vlastné pocity a myšlienky. Keď vnímame, čo je podobné a odlišné, tak je pre nás oveľa jednoduchšie posúdiť, do akej miery sme s druhými ľuďmi kompatibilní, a teda je pre nás možné mať vzťah harmonický. Správne určené a pevné hranice sú akési mosty, cez ktoré k nám môžu ľudia prísť (tí pre nás správni) bližšie, a rovnako aj my k nim. Vieme, kto sme, čo cítime, aké máme potreby, a zároveň vytvoríme aj dostatočný priestor pre ľudí, s ktorými budeme mať rozličné vzťahy a interakcie.
Opakom mostov sú múry, ktoré sa objavujú vtedy, keď sú naše hranice nepriechodné a nehybné, pretože sme vo vzťahoch s druhými ľuďmi zažili traumatické okolnosti, ktoré nás negatívnym spôsobom poznačili. Inak povedané, nastala trauma, ktorá sa dotýka priamo našich hraníc (napr. neboli rešpektované, boli prekračované a pod.). Vtedy sa z našich hraníc stávajú múry, prostredníctvom ktorých si ľudí držíme viac od seba, aby sa nezopakovalo to, čo sme už v minulosti zažili.
Múry ako také majú ochrannú funkciu, zároveň nás ale môžu izolovať od ľudí, s ktorými môžeme mať odlišné (a ďaleko lepšie) vzťahové skúsenosti, ktoré nás postupne naučia, že môžeme mať seba, a zároveň aj byť v bezpečných vzťahoch, v ktorých môžeme byť sami sebou (vzťahy intímne, kamarátske, pracovné a pod.). To, že sme zažili traumu smerom k našim hraniciam ako takým sa ukáže predovšetkým vo vzťahoch, v ktorých sme najzraniteľnejší, a teda vo vzťahoch intímnych. V romantických vzťahoch vzniká spojenie dvoch odlišných “ja” a vytvára sa spoločné “my”, svoju hranicu získava aj vzťah samotný.
V živote nám určené hranice pomôžu, aby sme boli schopní mať zdravé vzťahy, ktoré sú vzájomne prospešné, harmonické, také, v ktorých je zachovaná naša autonómia (individualita), ale zároveň sa môžeme s ľuďmi aj zbližovať – vzťahy nadväzovať a udržiavať.
Za hranice alebo bez hraníc
Ak sú naše hranice príliš slabé, tak nemáme jasne definovanú identitu, čo sa nutne odrazí aj v medziľudských vzťahoch. Existuje viacero prejavov, ktoré môžu naznačiť, že naše hranice nie sú dostatočne silné, a ide o oblasť, na ktorej by stálo za to zapracovať. Uvádzam niekoľko príkladov:
– Nevieme povedať nie a končíme nespokojní, vyčerpaní, v situáciách, v ktorých byť nechceme a s ľuďmi, s ktorými sa necítime dobre;
– nedávame najavo, čo si skutočne myslíme a čo cítime, čo chceme a potrebujeme;
– necítime sa byť pevne ukotvení v tom, kým sme, zažívame krízy identity (nevieme, čo chceme, čo potrebujeme, kým sme, ako sa cítime, čo by sme mali robiť a podobne);
– nevieme druhým ľuďom stanoviť limity ich správania sa voči nám (čo nebudeme tolerovať) a nedávame najavo, ako nás ich správanie ovplyvňuje;
– neberieme ohľad na samých seba, snažíme sa skôr vyhovieť ostatným; ľuďom sa zvykneme skôr prispôsobovať;
– sme sociálni chameleóni, pred každým človekom sa správame inak, nikto poriadne nevie povedať, ktorá časť toho, ako sa prezentujeme, je naše autentické ja;
– vo vzťahoch sa cítime byť prehliadaní a nerešpektovaní, viac sa orientujeme na spokojnosť ostatných;
– preberáme príliš veľa zodpovednosti, často za iných ľudí;
– ocitáme sa v prevažne jednostranných vzťahoch, v ktorých nie sú naše potreby napĺňané;
– prispôsobujeme svoju osobnosť ľuďom, v blízkosti ktorých sa nachádzame, preberáme ich charakterové črty, názory a záujmy;
– strácame alebo potláčame seba samých, pretože sa sústredíme viac na pocity a myšlienky druhých ľudí;
– tolerujeme prejavy fyzického, psychického, prípadne emočného nátlaku alebo násilia (napr. agresivita, osobné útoky a pod.);
– svoje hranice vnímame iba vtedy, keď sa silno vyhradzujeme proti niekomu alebo niečomu (rebélia alebo vzdor);
– necítime sa bezpečne vo svojom tele a vo vzťahoch s druhými ľuďmi;
– potláčame naše schopnosti, silné stránky, snažíme sa nevynikať, a to len preto, aby sa ostatní necítili zle;
– ignorujeme alebo neprikladáme veľkú dôležitosť telesným a emočným prejavom, ktoré signalizujú, že naše hranice boli prekročené alebo sú prekračované dlhodobo (napr. pocit zahltenia, únava, odpor, hnev, úzkosť, svalové napätie a iné);
– máme pocit, že môžeme mať samých seba, len ak máme od ostatných ľudí dostatočný odstup, prípadne sa sociálne izolujeme.
Ak sú naše hranice vybudované nedostatočne, tak sa môžeme nechcene ocitať vo vzťahoch s ľuďmi, ktorí sú prevažne orientovaní sami na seba a svoje potreby. Jedná sa o tých, ktorých správanie má črty sebeckosti na určitej pomyselnej škále, podľa toho do akej miery sú napr. schopní empatie, sebareflexie, riešenia konfliktov, ospravedlnenia sa a nápravy vzťahov, vnímania iných perspektív a pod., alebo v tom horšom prípade sa môžu stať ľudia so slabými hranicami ľahkým terčom pre ľudí s rôznymi typmi nebezpečných osobností (napr. narcisti, psychopati, sociopati, machiavelisti), ktorí majú schopnosť využívať svoju charizmu, inteligenciu a silu na to, aby zacielili na slabé miesta u druhých ľudí, ktorých potom budú manipulovať vo svoj osobný prospech.
Je potrebné dodať, že absencia pevných hraníc vytvára pre takýchto ľudí priestor, cez ktorý dokážu preniknúť. Takíto ľudia vyložene neznášajú pevné hranice, pretože inak strácajú moc, vplyv a kontrolu. Silné hranice sú na nich mimoriadne fungujúcim repelentom, pretože naše hranice definujú aj to, ako druhým ľuďom dovolíme sa voči nám správať.
To, či sú naše hranice rešpektované alebo prekročené spoznáme podľa svojich telesných a emočných reakcií. Najčastejším signálom, že niečo nie je v poriadku, sú pocity hnevu, podráždenia a stresu, zažívacie ťažkosti, svalové napätie a iné. Osobné hranice predstavujú akúsi mapu nášho vnútorného sveta, vyjadrujú to, kým sme, ako sa vnímame a definujeme. Svoje osobné hranice budeme najlepšie vnímať vtedy, keď sa naučíme byť v kontakte so svojím vnútrom, t. j. s tým, ako sa cítime (emócie, telesné vnemy, pocity a reakcie) a čo si myslíme.
Ak na sebe pracujeme, tak prirodzene objavujeme a spevňujeme svoje hranice. Bude sa náležite obmieňať aj okruh ľudí, ktorých máme okolo seba. V takom prípade je dobré nezabudnúť na to, že pokiaľ o niekoho prídeme, ak sú naše hranice pevnejšie a jasnejšie definované, tak vo veľkej väčšine prípadov môže ísť o ľudí, ktorí svojím vlastným spôsobom mali určité výhody z toho, že sme dostatočné hranice nemali.
Vnímanie hraníc v zmysle spoznávania sa a uvedomovania si samého seba (svojho “ja”), ktoré je súhrnom nášho povedomia o všetkých vnútorných častiach spolu vytvárajúcich našu individuálnu identitu nám pomáha, aby sme budovali pevnú štruktúru svojej osobnosti. Čím pevnejšie a definovanejšie budú naše vnútorné základy (seba samého), tým menej budeme náchylní na rôzne manipulácie, prípadne v súčasnej dobe výrazne rozšírenú informačnú propagandu, ktorá má využitím dezinformácií za cieľ ovplyvňovať a spochybňovať naše presvedčenia, myšlienky, emočné reakcie a vnímanie reality ako takej.
Pevné hranice so sebou nesú aj obrovskú výhodu v tom, že budeme presnejšie vedieť, čo chceme, čo je pre nás vhodné a pod., a preto si nebudeme zbytočne komplikovať život.
Toto som ja
Väčšina ľudí vníma stanovenie si hraníc ako proces určovania limitov, ktoré by sme nemali prekročiť my sami, ako ani nikto iný. Dalo by sa veľmi zjednodušene povedať, že je to niečo ako schopnosť povedať „nie“. Nie je to nesprávny pohľad na vec, ide len o súčasť oveľa väčšieho celku. Takýto prístup sa obmedzuje prevažne len na to, aby sme si vedeli stanoviť jasnejšie a pevnejšie pravidlá pre medziľudské interakcie a správanie sa ľudí v nich. Hranice majú v tomto zmysle skôr funkciu ochrannú, orientované sú viac na vonkajší svet.
Ak sa pozeráme na osobné hranice ako na zložku našej osobnej identity, t. j. toho ako vnímame samých seba a ako sa pozeráme na svoj osobný priestor (v našom vnútri a okolo nás), tak je vymedzenie si hraníc procesom, počas ktorého dávame najavo to, čo je vhodné a správne pre nás (t. j. naše autentické potreby, túžby, pocity, požiadavky, preferencie, hodnoty, limity a pod.). Čím sú naše hranice stanovené a odkomunikované určitejšie a priamočiarejšie, tým jednoduchšie budeme vedieť rozlíšiť, ktorí ľudia sú schopní ich rešpektovať, a podľa toho sa náležite voči nim zariadiť. Pri stanovení si hraníc preto môže pomôcť, ak pri ich vyjadrení vychádzame zo svojho „ja“. Môžeme tiež vyjadriť, aké dôsledky nastanú, v prípade, že sa ľudia rozhodnú naše hranice nerešpektovať. Je súčasne lepšie, keď sa sústredíme na správanie sa ľudí, aby to, čo komunikujeme nebolo vnímané ako osobný útok.
Uvádzam niekoľko príkladov, ako sa dajú osobné hranice vyjadriť:
„Mám rád čokoládovú zmrzlinu. Nemám rád vanilkovú. Nie, ovocnú si nedám.“
„Nemám priestor na to, aby som zastrešil ďalší projekt. Budeš si musieť nájsť niekoho iného.“
„Nie je mi príjemné, keď sa ma vypytuješ na také veci. Ak v tom budeš pokračovať, tento rozhovor ukončíme.“
„Nebudem sa s tebou rozprávať, keď kričíš a vyčítaš mi niečo, za čo nemôžem.“
„Necítim sa dobre, keď si tak blízko v mojom osobnom priestore. Posuň sa trochu ďalej, inak pôjdem preč.“
„Záleží mi na našom kamarátstve, ale nemám pocit, že ma rešpektuješ, keď mi na správy odpíšeš raz za niekoľko dní, či dokonca vôbec.“
„Môžeme sa rozprávať o športe alebo o filmoch. O politike sa so svojimi kolegami nerozprávam.“
„Rád s tebou trávim čas, ale nie som k dispozícii každý deň. Potrebujem aj čas pre seba.“
„Nepáčilo sa mi, keď si iným ľuďom rozprával detaily z nášho súkromného rozhovoru. Nech sa to, prosím, už neopakuje, inak už niektoré veci s tebou nebudem môcť zdieľať.“
„Pôjdem tam s tebou, ale zostanem len do desiatej.“
„Chcem dať nášmu vzťahu šancu, ale pre mňa je dôležité, aby sme naše nezhody riešili hneď vtedy, keď nastanú a vzájomne si všetko vydiskutovali.“
Odvaha poznať samého seba
Naše životy sú odrazom toho, čo je v nás. Jasne definované osobné hranice nám preto pomôžu v budovaní takého života, ktorý čo najlepšie vyjadruje naše autentické „ja“. Na to, aby sme vedeli žiť v súlade s našimi hodnotami, potrebami a prioritami, potrebujeme poznať to, kým sme. Práve sebapoznanie a uvedomenie si hraníc (seba samých) nám umožní, aby sme vedeli konať takým spôsobom, aký nám pomáha vytvárať si život, ktorý chceme žiť, pretože je v súlade s našou samotnou esenciou, a teda v súlade s tým, kým sme a kým chceme byť v tomto fyzickom svete. Na kvalitu našich životov a naše sebavedomie výrazne vplýva aj to, aké vzťahy máme s ostatnými ľuďmi. A iba pevné hranice nám umožnia, aby sme mali zmysluplné vzťahy založené na porozumení a vzájomnom rešpekte. Vzťahy, v ktorých nám záleží na druhých, ale rovnako aj na sebe samých. A v ktorých môžeme byť sami sebou.
“Poznanie seba je počiatkom všetkej múdrosti.” – Aristoteles
“Poznaj seba samého.” – lat. Nosce te Ipsum, slová vyryté nad vchodom do Apolónovho chrámu v Delfách
Ps1: Nejde o odborný článok (aj keď text môže byť náročnejší na čítanie a pochopenie), je to len môj blog, ktorý obsahuje moje názory, s ktorými, samozrejme, nemusí každý súhlasiť (to ani nechcem). Pri písaní som nepoužíval žiadne zdroje (inak by boli uvedené), vychádzal som napr. z mojich zápisníkov, osobných skúseností, zážitkov ľudí, ktorých poznám, a s ktorými som prišiel do kontaktu.
Ps2: Osobné hranice sa najmä v posledných rokoch definujú ako vnímanie seba samého a vlastnej identity (viď napr. viaceré články na stránke psychcentral.com), z tejto definície som vychádzal v úvode textu. S týmto prístupom k osobným hraniciam môžu mať problém ľudia vyznávajúci východné filozofie a náboženstvá (prioritne budhizmus).
Ps3: Všetko, čo v článku píšem, predstavuje len taký povrchný a veľmi zjednodušený úvod k osobným hraniciam. K tejto téme plánujem písať oveľa viac a konkrétnejšie.
