Slovo „politika" vyvoláva u každého odlišné predstavy. Jedni v nej vidia ideál efektívnej správy verejných záležitostí a riadenia štátu na najvyššej úrovni s cieľom zabezpečiť čo najlepší život občanov. Pre iných je to skôr kulisa pre divadlo, kde tí, čo sa do politiky púšťajú alebo v nej pôsobia, usilovne získavajú priazeň voličov, aby si otvorili cestu k moci a kontrole. Nuž, ideály sú jedna vec, realita druhá.
Politici musia byť zruční rečníci. Veď ich zámerom je presvedčiť čo najviac ľudí o svojej vízii a kompetenciách, a tak získať ich podporu. Už George Orwell v eseji Politika a anglický jazyk z roku 1946 výstižne poznamenal, že jazyk politiky je prispôsobený tak, aby klamstvá zneli pravdivo, vraždy pôsobili dôstojne a prázdnota sa javila ako niečo pevné a hmatateľné. Hoci odvtedy prešlo takmer 80 rokov, toto tvrdenie zostáva desivo aktuálne.
Politika je okrem mnohých iných vecí aj formou umenia. Tí, ktorí túžia po veľkej moci a vplyve, musia vedieť zručne komunikovať, pochopiť psychológiu moci a využívať ju vo svoj prospech. Navyše, musia byť zároveň zruční taktici a stratégovia. Stačí sa pozrieť na nedávne udalosti – politici menia rétoriku rýchlejšie, než sa mení aprílové počasie. Verejnosť má stále väčší problém rozoznať skutočnosť od propagandy a pre najväčších hlásateľov slobody prejavu sa pravda čoraz častejšie mení na vec názoru či subjektívnej interpretácie. V takomto prostredí je potom náročné rozlišovať fakty od fikcie.
Žijeme v rýchlo sa meniacej a hektickej dobe, ktorá vďaka rozmachu sociálnych sietí a nekontrolovateľnému šíreniu dezinformácií do veľkej miery predstavuje postfaktuálnu éru, ak nie rovno úplne šialenú a vzhľadom na tempo udalostí aj nesmierne nepredvídateľnú. V Spojených štátoch a v rôznych krajinách Európy sa k moci dostávajú populisti a autokrati, ktorí si často vytvárajú kult osobnosti. Pre nich politika rozhodne nie je o faktoch. Podstatné je pre nich len uchopiť moc a svoje kroky prezentovať ako úspech či víťazstvo. Prekračujú všetky doterajšie hranice predstaviteľnosti, a v súboji o moc a jej udržanie neváhajú využívať rôzne manipulatívne taktiky zamerané na ovplyvňovanie vnímania. Často sa pritom spoliehajú na emocionálne apely a zjednodušené naratívy, ktoré oslovujú základné inštinkty ľudí, namiesto aby ponúkali komplexné riešenia. Kto by sa už len zaťažoval riešeniami, keď stačí vyvolať emócie?
„Nie je dôležité, čo je pravda, ale čo povieš.“
Politici sú ako šikovní kúzelníci, ktorí vedia nasmerovať pozornosť divákov tak, aby sa všetko podstatné odohrávalo v zákulisí a zostalo skryté pred očami ich publika. Umenie úspešnej manipulácie spočíva v dobrom načasovaní a presnom určení toho, čo povedať a ukázať, aby kúzla boli čo najviac uveriteľné a efektívne.
V politike sa hojne uplatňujú psychologické triky založené na dynamike skupín. Už od čias Machiavelliho je známe, že jeden z najefektívnejších spôsobov vládnutia spočíva v rozdeľovaní spoločnosti a jej polarizácii. Čím sú ľudia viac rozhádaní, tým ľahšie sa s nimi manipuluje. Z tohto chaosu ťažia najmä tí, ktorí primárne túžia získať čo najväčšiu moc, nie zabezpečiť verejné blaho.
Podobné tendencie vidíme aj dnes. Ľuďom sú často servírované falošné scenáre a zástupné problémy. Politici šíria strach a paniku, navrhujú riešenia pre problémy, ktoré si sami vymysleli, a zároveň ignorujú tie skutočné. Vytvárajú zámerný chaos, zahlcujú verejnosť informáciami tak, aby boli situácie čo najviac neprehľadné. Zároveň šíria dezinformácie, upravujú fakty a konštruujú celý rad externých nepriateľov, ktorí majú slúžiť na odvrátenie pozornosti od škandálov a dlhodobo neriešených problémov. Ide o klasickú taktiku „rozdeľ a panuj“, ktorá dokonale funguje v preplnenom informačnom priestore.
Príklady z krajín, kde sa podobné javy vyskytli vo výrazne zvýšenej miere, jasne ukazujú, že k moci sa často dostávajú tí, ktorí zneužívajú demokratický systém na jeho postupný rozklad. Ničia dôveru občanov v inštitúcie, oslabujú a demontujú samotné inštitúcie, len aby ich neskôr transformovali pre svoje mocenské záujmy. Cieľom týchto jedincov je moc prevziať a za žiadnu cenu ju nestratiť. Predstavte si to ako vírus, ktorý napadne a zmení zdravý organizmus na svoj obraz.
Politici svojou komunikáciou, vyjadreniami a činmi ovplyvňujú vnímanie reality tak, aby pôsobili silní, kompetentní a aby mali všetko pod kontrolou. Na dosiahnutie tohto efektu využívajú rôzne psychologické triky a taktiky, často veľmi prefíkané. V tomto článku som vybral 10 najrozšírenejších spôsobov, akými politici manipulujú verejné vnímanie a emócie obyvateľstva, s cieľom odhaliť tieto skryté mechanizmy.
Za oponou moci: Taktické ťahy, manipulácie a premyslené stratégie
Jeden vplyvný a úspešný podnikateľ kedysi na uniknutej nahrávke trefne poznamenal, že volič nevie nič – vníma len absolútny povrch. V tomto má, žiaľ, úplnú pravdu. Politici na celom svete totiž systematicky ovplyvňujú verejné vnímanie a ľudské emócie tak, aby skutočná realita ostala skrytá. Tieto taktiky im umožňujú zakrývať vlastné záujmy a ciele, zatiaľ čo verejnosť je neustále odvádzaná od podstatných detailov, prípadne je jej prezentovaná alternatívna realita v podobe falošnej alebo skreslenej verzie udalostí.
V nasledujúcich desiatich bodoch predstavím vybrané spôsoby, akými politici využívajú psychologické triky, taktiky a koordinačné stratégie na ovplyvnenie verejnej mienky – od vytvárania falošných scenárov až po systematické rozdeľovanie spoločnosti. Tieto manipulácie nie sú náhodné, ale starostlivo plánované kroky, ktoré používajú odborníci na psychológiu davov. Predstavte si, že za každým slovom a gestom stojí prepracovaný plán, ktorý ma jasný cieľ.
Na jednotlivé manipulačné taktiky a techniky sa snažím pozerať čo najviac neutrálne, s cieľom objasniť, v čom spočívajú a ako fungujú, aby bolo jednoduchšie ich odhaliť. Preto nebudem uvádzať žiadne konkrétne mená ani situácie, ide mi o princípy, nie o konkrétne príklady.
Politici, podobne ako zruční filmoví režiséri, využívajú arzenál rozličných trikov, ktorými chcú zaujať a udržať pozornosť diváka. Pri akcii, dráme, emotívnych vyjadreniach a precízne vycibrených dialógoch si len málokto stratený v deji uvedomí, že vo svojej podstate ide len o divadlo. Avšak takéto divadlo, kde sa hrá s naším vnímaním, má veľmi reálny a často negatívny vplyv na nás všetkých. Ovplyvňuje naše rozhodnutia, naše emócie a v konečnom dôsledku aj samotnú spoločnosť.
Tieto body zahŕňajú rôzne taktiky politickej manipulácie – od toho, ako ovplyvňujú naše vnímanie reality, cez pôsobenie na naše emócie, až po využívanie plynutia času a špecifických situácií na udržanie a posilnenie vlastného vplyvu a obrazu v očiach verejnosti. Pôjde o detailný pohľad na nástroje, ktoré politici používajú na to, aby vyvolali emócie a podnietili myslieť tak, ako si predstavujú.
1. Vytváranie zástupných problémov
Ak nechcete, aby sa ľudia na niečo sústredili, musíte ich čo najviac rozptýliť.
Keď je potrebné odviesť pozornosť verejnosti od skutočných problémov, najefektívnejším spôsobom je nasmerovať ju na niečo nepodstatné alebo úplne falošné. Niektoré problémy sú totiž mimoriadne zložité a ich riešenie si vyžaduje čas, úsilie a systematický prístup. Príkladom môžu byť ekonomické reformy, úsporné opatrenia či rozsiahle legislatívne zmeny. Tieto témy sú pre bežných ľudí často abstraktné, ťažko pochopiteľné alebo jednoducho nezaujímavé, pretože si nevedia predstaviť, ako sa ich priamo týkajú, alebo čo v skutočnosti znamenajú.
Politici si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomujú, najmä keď sa ocitnú v zložitej situácii. Či už čelia škandálom, podozreniam z nelegálnych praktík, alebo sa musia vyrovnať s nepopulárnymi opatreniami. Alebo aj vtedy, keď je nutné konať zodpovedne, no im sa jednoducho nechce, prípadne na to nemajú schopnosti. V takýchto prípadoch je nevyhnutné presmerovať pozornosť na niečo iné, čo sa javí ako rovnako dôležité, ak nie ešte naliehavejšie. Stačí vytvoriť problém, ktorý síce môže mať reálny základ, no jeho skutočná vážnosť sa umelo nafúkne, aby vyvolal dojem okamžitej hrozby. Ako ukazuje nielen sci-fi literatúra, fakt, že niečo nie je skutočné, ešte neznamená, že sa o tom nedá masovo diskutovať a vyvolať hystériu.
Politik, ktorý si chce udržať popularitu a pozitívne vnímanie vlastnej osoby, nikdy nemôže verejnosti priznať, že nevie, čo má robiť, alebo že jeho strana stráca podporu. Musí budovať ilúziu aktívnej práce na problémoch, ktoré verejnosti prezentuje ako dôležité a neodkladné. A keďže tieto problémy často v skutočnosti neexistujú, riešenia prichádzajú veľmi rýchlo. Takto si buduje dojem kompetentnosti a sily, čím upevňuje svoju pozíciu.
Niektorí sa dokonca rozhodnú vytvoriť problém doslova z ničoho, ako by ho uplietli z hnedej, páchnucej hmoty, upravia ho podľa potreby a následne sa hrdo pochvália jeho „odstránením“. Tento proces však nie je úplne jednoduchý. Zástupný problém musí byť dostatočne emotívny a ľahko uchopiteľný, mal by priamo zasahovať do ľudských obáv a ideálne ohrozovať ich komfort alebo hodnoty. Preto sa často zneužívajú existujúce predsudky, ktoré sa týkajú napríklad cudzincov, odlišných kultúr alebo inak zmýšľajúcich a žijúcich ľudí. Hrá sa tu na najnižšie pudy a iracionálne strachy, ktoré sa vedia šíriť ako lavína.
Predstavme si napríklad ministra, ktorý čelí vážnym podozreniam z korupcie alebo ktorý katastrofálnym spôsobom nezvláda výkon svojej funkcie. Na druhý deň sa v médiách objaví správa o neznámom páchateľovi, ktorý vypustil tigre do lesov po celej krajine. Nastáva panika, strach sa šíri sociálnymi sieťami a noviny píšu len o tigroch. O dva dni neskôr minister zvolá tlačovú konferenciu, na ktorej víťazoslávne oznámi, že situácia je vyriešená a všetky tigre boli zachytené. Úplne všetky, pretože tam žiadne nikdy ani neboli. A čo tá korupčná kauza? Tá medzičasom zanikla v mediálnom hluku. Dá sa povedať, že ju zožrali tie imaginárne tigre. Presne takto funguje odvádzanie pozornosti: je tam akcia, šou a emócie. A divák tlieska, lebo dostal svoju dennú dávku dopamínu a adrenalínu.
2. Rozprávanie príbehov
Keď pútavo rozprávate to, o čom chcete, aby sa rozprávalo.
Ľudia milujú príbehy. Určite poznáte ten pocit, keď vás pohltí dobrá kniha alebo film. S napätím sledujete dej, chcete vedieť, ako to dopadne, a úplne sa ponoríte do príbehu. Už starí rozprávači pri krčmových stoloch vedeli, že príbeh musí mať dramatický náboj, aby zaujal. Keď je rozprávanie pútavé, poslucháči často prehliadnu aj sériu nelogickostí. Pri akčných filmoch málokto rieši triky alebo nezmyselné scény – dôležité je, že príbeh je napínavý a pohlcujúci. Práve táto ľudská túžba po naratíve je mocným nástrojom v rukách politikov.
Politici a ich poradcovia túto hlboko zakorenenú ľudskú potrebu po príbehoch dokonale poznajú a majstrovsky ju využívajú vo svoj prospech. Vedia, že najúčinnejšie sú emotívne príbehy s jasným nepriateľom alebo konkrétnou hrozbou. Keď je potrebné prekryť škandál alebo odkloniť pozornosť, príde na rad príbeh, ktorý osloví širokú verejnosť a udrží jej podporu. Tu nejde o fakty, ale o pocity a pocit spolupatričnosti s „dobrými“ proti „zlým“.
Tieto príbehy musia byť pútavé, dynamické a čo najatraktívnejšie, aby sa stali populárnymi a šírili sa ďalej. Najčastejšie majú podobu akčných trilerov, kde dobro bojuje proti zlu a hrdinovia čelia zloduchom. Divák rýchlo pochopí, kto je „dobrý“ a kto „zlý“, čo umožňuje emocionálne rozhodovanie bez potreby hlbšieho zamýšľania sa nad faktami. Je to skratka k ovplyvneniu, kde dominujú archetypy.
Emotívne naratívy dokážu presmerovať verejnú diskusiu úplne iným smerom, často do fiktívneho sveta, kde si ľudia ani nevšimnú, že sledujú starostlivo zrežírované predstavenie. Politici sa často predstavujú ako hrdinovia, ktorí bojujú proti nepriateľom, alebo ako obeť nespravodlivosti. Tieto príbehy však nie sú len zábavou – sú precíznym nástrojom na manipuláciu verejného názoru a nálad. Ich cieľom je vytvoriť silné puto medzi politikom a voličom, založené na zdieľaných emóciách, nie na racionálnom uvažovaní.
Ľudia veria zaujímavému príbehu radšej než holým faktom. Náš mozog miluje emotívne rozprávanie, a keď je príbeh pútavý, nezrovnalosti nám neprekážajú. Politici to vedia, a preto rozprávajú príbehy, ktoré oslovia čo najširšie masy. Ak príbeh obsahuje jasného hrdinu a nepriateľa, kritické myslenie často ustúpi a ľudia sa nechajú vtiahnuť do deja, rovnako ako do obľúbeného románu. V podstate sa politik stáva rozprávačom ohni – vyvoláva emócie a vtiahne ľudí do deja tak premyslene a pútavo, že vymyslené alebo prikrášlené bájky začnú prežívať s ním, až sú úplne zhypnotizovaní. Tieto príbehy si potom ľudia vzájomne prerozprávajú a posúvajú vo svojich bublinách, čím sa sila tejto manipulácie násobí, veď vieme, že mnohí informácie prijímajú a šíria ďalej bez toho, aby filtrovali, či ide o pravdu alebo nie. Hlavne, že sa to pekne šíri ďalej.
3. Rozptyľovanie a emocionálna stimulácia
Keď ukážete prírodu, kávičku, psíka a mačičku, ľudia na chvíľu zabudnú na všetko nepríjemné.
Politickí machiavellisti veľmi dobre vedia, že ľudská pozornosť má obmedzenú kapacitu. Preto ju efektívne odvádzajú od podstatných tém prostredníctvom emotívneho, ľahko stráviteľného obsahu. Politici sa čoraz viac prispôsobujú trendom sociálnych sietí a vytvárajú obsah, ktorý by im mohol závidieť nejeden influencer – krátke, ľahko šíriteľné posolstvá priamo cielené na emócie. Namiesto zľavových kódov nám však šikovne ponúkajú cestu, ako vytiahnuť ešte viac peňazí z našich peňaženiek pre svoje vlastné potreby. A nezabúdajme, že obsahu nesmie byť príliš veľa, inak vám ten človek začne liezť na nervy.
Keď vypukne kríza, kontroverzia alebo škandál, je nevyhnutné okamžite zaplaviť verejný priestor pozitívnymi podnetmi. Bežnou PR stratégiou sú potom nenápadné fotografie s kávou, knihou, videá z posilňovne, či príjemné zábery prírody alebo zvierat. Takéto príspevky sú vizuálne príťažlivé a vyvolávajú príjemné pocity, ktoré si cieľová skupina podvedome spojí s daným politikom. Samozrejme, nič nepôsobí autentickejšie ako „spontánna" momentka, starostlivo vybraná z desiatok pokusov. Alebo fotka z fejkovej túry, kde na kopec vyviezol politika asistent a po natočení videa hneď odišli. #PekneSobotneRankoPriatelia
Úlohou je vzbudiť empatiu, súcit a silné emocionálne reakcie – preto politici často využívajú deti, seniorov alebo domácich miláčikov. Tieto obrazy nielenže posilňujú dojem ich ľudskosti, ale zároveň majstrovsky odvádzajú pozornosť od nežiaducich tém. Rovnako populárne sú videá z auta, ktoré navodzujú dojem bezprostrednosti a ukazujú, že politik je „jedným z nás“. Ak je potrebné niečo vysvetliť, rozpráva sa príjemným tónom, pomalšie, problém sa zjednoduší a to, čo sa nehodí, sa prehliadne alebo zosmiešni. Tento postup má za úlohu uistiť verejnosť, že riešenia sú na ceste. A na koniec je potrebné pridať úsmev, milú hudbu a zaželať pekný deň.
Sociálne siete navyše umožňujú presné cielenie týchto správ na špecifické skupiny voličov. Algoritmy dokážu vyhodnotiť, kto reaguje na mačiatka a psíky, koho upokojí pohľad na politika v mikine a komu treba radšej ponúknuť tvrdé riešenia a povedať to razantným a odhodlaným tónom. Niektorí nepohrdnú ani využívaním falošných účtov alebo trollích fariem, ktoré umelo nafúknu dosah príspevkov a vykreslia ich ako populárne. Kritické komentáre pod týmito príspevkami sa následne rýchlo utopia v záplave oslavných a falošných reakcií, čím sa efektívne potláča akýkoľvek náznak nesúhlasu.
4. Zámerné vytváranie chaosu
Pri škandáloch, a keď sa to hodí, je najlepšie všetko zneprehľadniť a zamotať tak, že sa v tom už nikto nevyzná.
Keď nastane problém, ktorý nemožno okamžite vyriešiť, je kľúčové získať čas. Či už ide o podozrenia, obvinenia alebo nepríjemné otázky, dôležité je rozptýliť verejnú pozornosť. V takýchto chvíľach sa zámerne vyvoláva informačný chaos, vznikajú protichodné vyhlásenia, falošné nezhody a konflikty. Cieľom je zahltiť verejnosť toľkými informáciami, že stratí prehľad o skutočných problémoch. Tento prístup sa osvedčuje najmä pri veľkých kauzách – stačí odvrátiť pozornosť vytvorením vedľajších problémov alebo zverejnením šokujúcich informácií, ktoré zmenia smer verejnej diskusie. Skrátka, čím väčšia búrka, tým menej vidíte, čo sa skutočne deje pod hladinou.
Politici veľmi dobre vedia, že väčšina ľudí informácie len pasívne prijíma a následne ich bez kritického uvažovania šíri ďalej. Preto je pre nich kľúčové, aby ich vyjadrenia zneli emocionálne a presvedčivo. Ak je posolstvo podané s intenzívnym emocionálnym nábojom, ľudia ho nielen ľahšie prijímajú, ale aj ochotnejšie opakujú. Takto sa stáva silnejším a hlbšie zakoreňuje do verejného povedomia. Ako hovorí známe príslovie: „Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.“ Ľudia si totiž najlepšie pamätajú to, čo počujú najčastejšie, a ak sa niečo neustále opakuje, začne to pôsobiť ako nespochybniteľný fakt, aj keď je to úplný výmysel. A o to viac, keď to počujú od „svojich" ľudí.
Politici tiež vedia, že ľudia majú tendenciu vyhľadávať informácie, ktoré potvrdzujú ich názory a predsudky. Tento princíp využívajú pri tvorbe príbehov, ktoré sa zhodujú s tým, čo už ľudia veria. Týmto spôsobom nielen posilňujú svoju pozíciu, ale aj zvyšujú účinnosť svojich správ, pretože ľudia majú sklon prijímať a šíriť to, čo sa hodí do ich zabehnutých schém uvažovania. Keď sa objavia protichodné informácie, vzniká kognitívna disonancia – nepríjemný pocit, keď sa ľudia dostanú do konfliktu medzi tým, čo si doteraz mysleli, a novými informáciami. Aby sa tomuto diskomfortu vyhli, často si vyberú informácie, ktoré im uľavia, aj keď nie sú pravdivé a objektívne. Tento mechanizmus im pomáha lepšie zvládať stres a prispôsobiť si realitu podľa seba, čo politikom veľmi pomáha posilniť ich naratív a udržiavať kontrolu nad verejnou mienkou.
Najväčší chaos však vytvárajú tí, ktorí v záujme slobody prejavu šíria nepodložené, falošné alebo prekrútené informácie. Pod zámienkou podpory rozmanitosti názorov zapĺňajú verejný priestor a vytvárajú informačnú víchricu. Títo ľudia zahlcujú verejnosť povrchnými alebo nepravdivými tvrdeniami, čím zneprehľadnia situáciu a umožnia, aby sa v politických otázkach orientovali len tí, ktorí sa ich rozhodnú detailne sledovať a analyzovať. Ostatní, ktorí sa politikou nezaujímajú alebo vnímajú len jej povrch, sa stávajú obeťami tohto informačného chaosu, ktorý je ďalej podporovaný algoritmami sociálnych sietí a bulvárnymi médiami. Je to ako hodiť kamienok do rybníka a čakať, kedy sa vlny premenia na cunami.
Existujú aj politici, ktorí každý deň tvrdia niečo iné; ich výroky sú kontradiktórne a ustavične sa menia. Týmto spôsobom len unavujú verejnosť, ktorá už nevie, čo si vlastne myslí. Rovnako sú tu aj politici, ktorí neustále opakujú všeobecné, nič nehovoriace frázy, z ktorých nevyplýva žiadne jasné stanovisko. Ľudia sú z toho pochopiteľne zmätení, čo ešte viac prispieva k chaosu v spoločenskej diskusii. Výsledok? Namiesto informovaných občanov máme v spoločnosti množstvo znechutených ľudí, ktorí už rezignovali na hľadanie pravdy. A presne o to ide: zahltiť, unaviť, znechutiť, aby sa nikto už o nič poriadne nezaujímal.
5. Umenie správneho načasovania
Sú chvíle, kedy je potrebné rýchlo zasiahnuť, a inokedy je lepšie stiahnuť sa a nechať búrku prehrmiať.
Správny politik musí byť neustále v strehu, najmä v dnešnej turbulentnej a chaotickej dobe. Nemôže si dovoliť zaspať na vavrínoch alebo nečinne dovolenkovať. Politika totiž nie je len o faktoch a rozhodnutiach, ale aj o starostlivo režírovanej hre, kde záleží na tom, kto a kedy vystúpi na scénu. Skúsený politik vie dokonale využiť aj najmenšie zaváhanie konkurentov vo svoj prospech. Musí vycítiť, kedy je ten správny moment na vystúpenie a kedy je lepšie zostať v zákulisí alebo sa na chvíľu úplne stiahnuť. Je to ako šachová partia, kde každý ťah a každá pauza majú svoj strategický význam.
Každý deň sa na domácej aj svetovej politickej scéne odohráva nespočetné množstvo udalostí, ktoré je nemožné sledovať do detailov. Každá situácia, každá kríza alebo kauza má však svoju životnosť. Niekedy stačí nechať problém pomaly vyhniť v úzadí, kým ho neprekryje niečo nové. Ak sa objaví veľké pochybenie alebo škandál, nie je vždy potrebné ho okamžite riešiť. Stačí využiť ďalšiu situáciu, ktorá odvráti pozornosť a prekryje ten predchádzajúci problém. Kľúčové je načasovanie a cit pre nálady verejnosti, aby sa zasiahlo v tom najvhodnejšom okamihu. Prečo riešiť, keď sa to dá prečkať?
Skúsený politik vie, že stačí počkať pár dní či týždňov, a problematická udalosť upadne do zabudnutia, pretože ju čoskoro nahradí iný škandál, kontroverzia alebo naliehavá téma. Ľudia nestíhajú sledovať všetko, a čo nie je aktuálne, prestáva byť dôležité. V politike je čas jedným z najsilnejších spojencov, pretože ak sa podarí prečkať prvotnú vlnu rozhorčenia a tlak kritických médií, pravdepodobnosť dlhodobých následkov, ako je napríklad vyvodenie zodpovednosti, výrazne klesá. Pamäť voliča je krátkodobá, a to je požehnaním pre tých, čo hrajú špinavo.
V takom momente sa aj tí, na ktorých padá tieň podozrenia, môžu sebavedomo vrátiť na scénu. Alebo sa do hry dostane nová osoba, ktorej úlohou je zaujať „divákov“ a presmerovať diskusiu na inú tému. Ľudská myseľ funguje selektívne – nové udalosti rýchlo prekrývajú staré. Preto stačí zaplaviť verejnosť čerstvými témami a škandál z minulého týždňa sa postupne vytratí z pamäti. Ak navyše politik v správny čas predvedie silné gesto alebo emotívny prejav, verejnosť ho bude vnímať viac cez aktuálne dianie než cez jeho minulosť. Vtedy to bolo tak, teraz je to inak, čo nás je po tom, čo my s tým máme, pani redaktorka.
Niekedy naozaj netreba ku všetkému hneď niečo povedať; niekedy je lepšie chvíľu mlčať a počkať. V politike sa často stáva, že politici žijú podľa pravidla „kam vietor, tam plášť“, teda prispôsobujú sa tomu, čo je práve v kurze, a nemajú problém meniť názor podľa situácie. A práve vďaka tomu sa im podarí prežiť v prostredí, kde sa pozornosť ľudí rýchlo presúva na nové témy a staré problémy sa rýchlo zabudnú. Prežiť v tomto kolotoči dokážu len tí, ktorí vedia dokonale žonglovať s informáciami a s ľudskou pozornosťou.
6. Politický gaslighting
Neviem o tom, nepočul som, nevidel som, bolo to inak, vymýšľate si, to sa nestalo, trpíte paranojou, dajte sa liečiť.
Gaslighting je krutá manipulatívna technika, ktorej cieľom je spochybniť vnímanie reality druhej osoby. Predstavte si, že vás niekto na ulici skopne a zraní. Vy presne viete, kto to bol a ako sa to stalo, ale páchateľ začne tvrdiť, že sa nič také nestalo. Vraj ste spadli sami, všetko ste si vymysleli a dokonca vám naznačí, že s vami nie je niečo v poriadku, ak si myslíte opak. Môže vás obviňovať z prehnanej citlivosti, nedostatku zdravého rozumu alebo z paranoje. Ak je dostatočne presvedčivý a jeho slová sú podložené istotou v hlase či falošným súcitom, možno začnete pochybovať o vlastnom úsudku a spomienkach. A presne o to ide – aby ste si prestali veriť a začali veriť jemu.
Podobne to funguje aj v politike. Politici bez mihnutia oka popierajú existenciu problémov, negujú vlastné vyjadrenia a tvária sa, že niektoré veci nikdy nepovedali. Ak sú im predložené konkrétne dôkazy, tvrdia, že nič nevideli, nepočuli, alebo prekrútia situáciu tak, aby zodpovedala obrazu reality, ktorý chcú verejnosti prezentovať. Dôležitým prvkom tejto manipulácie je emocionálne vydieranie – keď sa politik dostane do úzkych, otočí situáciu tak, že sa prezentuje ako obeť nespravodlivých útokov alebo ako človek, ktorý sa len snaží robiť „správnu vec“. Týmto spôsobom vzbudí pochybnosti, či sa naozaj stal taký prešľap, ako sa tvrdí. Všetko je len hra, v ktorej na faktoch nezáleží; ide iba o emócie a vnímanie.
Politický gaslighting je bežnejší, než sa zdá, a rovnako ako iné formy manipulácie, aj on má rôzne stupne závažnosti. Pri miernejších formách politik predstiera, že si niečo nevšimol alebo nepostrehol, no v extrémnych prípadoch dokáže úplne poprieť realitu aj fakty, ktoré sú jasne viditeľné. To je obzvlášť časté v krízových situáciách, keď sa politici snažia udržať popularitu tým, že bagatelizujú problém („veď sa nič nedeje“, „o nič vážne nejde“) alebo ho úplne popierajú, aby zabránili negatívnej odozve (napr. v médiách). Prečo riešiť problém, keď sa môžete tváriť, že proste neexistuje?
Najzradnejšie na gaslightingu je, že časom začne podkopávať psychiku verejnosti. Ľudia, ktorí sú mu opakovane vystavení, môžu postupne strácať schopnosť rozlišovať pravdu od lži. Niektorí rezignujú a prestanú sa zaujímať o dianie, pretože majú pocit, že „aj tak nikdy nezistia, kde je pravda“. Iní sa naopak upnú na vodcu, ktorý im ponúkne jasné odpovede a uistenie, že práve on jediný hovorí pravdu. Politický gaslighting tak neslúži len na popieranie reality, ale aj na systematické oslabovanie kritického myslenia a kolektívnej mentálnej odolnosti. Postupne sa ľudia stávajú pasívnymi a rezignujú na hľadanie pravdy. A presne to politici chcú: ovládať dav, ktorý je tak ohlúpnutý, že stačí hulvátsky bača, ktorý zavelí, a budú ho bez rozmyslu nasledovať.
V politike platí, že nie všetky fakty sú rovnako silné, a preto sa vyberajú iba tie, ktoré podporujú konkrétny naratív. Politici namiesto predkladania všetkých dostupných informácií vyberajú tie, ktoré upevnia ich pozíciu a pozitívne vnímanie v očiach verejnosti. Tento prístup môže viesť k selektívnej prezentácii údajov, pričom sa zdôrazní len to, čo zapadá do ich príbehu. Týmto spôsobom sa vytvára dojem, že niektoré veci jednoducho neexistujú alebo sa nestali – a to je podstata gaslightingu. Je to ako divadelná hra, kde si režisér vyberá len tie scény, ktoré sa mu hodia do scenára, a zvyšok jednoducho vystrihne.
7. Hľadanie problémov a predávanie rýchlych riešení
Tu je problém, tu riešenie, netreba sa zamýšľať, všetko je jasné, vyhrňme si rukávy, ide sa na to.
Svet je zložitý, dianie v ňom neprehľadné a ľudia majú proste tendenciu zjednodušovať si javy, aby ich lepšie pochopili. Populistickí politici túto potrebu využívajú vo svoj prospech – stavajú sa do pozície informovaných učiteľov, ktorí „vysvetľujú, ako sa veci naozaj majú“. Vo svojich príbehoch vždy označia spoločného nepriateľa, či už sú to médiá, politickí oponenti alebo rôzne vnútorné a vonkajšie hrozby (médiá, elity, mimovládky a pod.). Vytvárajú jasnú líniu medzi „nami“ a „nimi“ a zároveň umelo zintenzívňujú pocity strachu a ohrozenia, aby mohli vystupovať ako ochrancovia, či dokonca spasitelia.
Keďže zložité problémy si vyžadujú komplexné riešenia, ktoré nie sú populárne, politici radšej ponúkajú jednoduché, no atraktívne odpovede. Ich návrhy nemusia byť vôbec funkčné, stačí, že upokoja voličov a vyvolajú dojem, že situácia je pod kontrolou. Vypäté emócie zatláčajú racionalitu do úzadia, čím mobilizujú veľké skupiny voličov, aby sa spoľahli na tých, ktorí im sľubujú bezpečie a stabilitu. Tento mechanizmus zároveň vedie k útokom na označeného nepriateľa a podnecuje priaznivcov, aby sa do neho pustili tiež, čím sa šírenie strachu a nenávisti stáva silným nástrojom na získanie alebo udržanie moci. Je to taká mentálna skratka. Veď prečo myslieť, je to namáhavé; niekto vám predsa môže povedať, ako to je, a nemusíte sa tým zaťažovať.
Mnohí politici sa zároveň stavajú do pozície spasiteľov, ktorí ako jediní dokážu ochrániť občanov pred všetkým zlým a neznámym. Tvrdia, že bez nich by krajina upadla do chaosu, čím si vytvárajú voličov, ktorí sa na nich stanú závislými, ako to poznáme z toxických vzťahov. Tento obraz podporujú prekrúcaním faktov, manipuláciou štatistík či prispôsobovaním reality tak, aby ladila s ich naratívom. Keď sa fakty nehodia, buď sa vytrhnú z kontextu, alebo sa rovno nahradia novými. Pravda sa proste ohýba ako guma.
S týmto všetkým súvisí aj využívanie silných hesiel a sloganov, ktoré síce nič konkrétne neznamenajú, no vyvolávajú silnú emocionálnu odozvu (napr. „Za mier!“, „Chráňme naše deti!“, „Krajinu si nedáme!“). Ak sú politici pri moci, často umelo vytvárajú atmosféru krízy a naliehavosti, aby mohli presadiť rýchle a kontroverzné riešenia bez dôslednej verejnej diskusie, lebo na ňu „nie je čas“. A postupne si testujú hranice, až kým sa neosmelia k použitiu autoritárskych praktík. Nakoniec zistíme, že pod jednoduchými riešeniami sa skrývajú komplexné problémy, ktoré sa len zamietli pod koberec, aby to vyzeralo, že sa niečo robí. Nuž, niektorí politici sa riadia heslom: keď sa už robím, že niečo robím a pritom nerobím nič, aspoň musím vyzerať dobre, pekne rozprávať a občas nahrať video.
8. Prevzatie kontroly nad diskusiou
„Dobrá otázka, ale bavme sa o inom.“
Časy sa menia. Voliči čoraz menej túžia po vecných a argumentačne precíznych debatách. Dnes je v móde obraz sily, rozhodnosti a neochvejného lídra, ktorý ide priamo k veci a nemrhá časom na hlúposti. Stále viac vynikajú tí, ktorí nielenže nevedia alebo nechcú diskutovať, ale diskusiu zámerne sabotujú.
Toto nie je náhoda, ale premyslená taktika, ktorá využíva našu evolučnú tendenciu dôverovať tým, ktorí pôsobia dominantne a vzbudzujú autoritu. Máme skrátka tendenciu považovať dominantných ľudí za schopnejších, než v skutočnosti sú. Toto skreslenie spôsobuje, že voličov nepresvedčí kvalita argumentov, ale spôsob, akým sú podané. Je to ako pri súboji, kde nezáleží na tom, kto má pravdu, ale kto je väčší kápo alebo šoumen. Kto ziape najhlasnejšie, ten má "pravdu", či?
Keď politik otázky ignoruje, presúva tému alebo odpovede obchádza, dáva voličom najavo, že on sám určuje pravidlá. Neprispôsobuje sa existujúcim rámcom, ale nastavuje si vlastné. Nejde o nedostatok vedomostí, ale o odmietnutie priznať akúkoľvek slabosť. Moderátor či oponent ho môže opakovane vyzývať, aby reagoval, no on sa tvári, že otázku nepočul. Namiesto toho vedie rétoricky vycibrený monológ, presúva diskusiu tam, kde mu to vyhovuje, a jasne dáva najavo, že rozhoduje o tom, čo je podstatné. A ešte jednoduchšie je to vtedy, keď je moderátor alebo reportér nekriticky na strane politika. V takej chvíli je to už len jeho šou.
Z psychologického hľadiska ide o manipuláciu, ktorá cieli na podvedomé vnímanie autority. Ľudia prirodzene rešpektujú tých, ktorí pôsobia sebavedomo a nedajú sa dotlačiť do odpovede, ktorú nechcú poskytnúť. Mnohí si preto dominantné správanie zamieňajú s kompetenciou. Vidia politika, ktorý si nenechá vnútiť nepríjemnú tému, suverénne rozpráva a vedie debatu podľa seba, a namiesto toho, aby v tom videli varovný signál, považujú to za dôkaz, že vie, čo robí a že „dobre rozpráva“. A presne o to mu ide – aby ste si mysleli, že je to profík, aj keď len majstrovsky klame. Žiadna diskusia, len politický monológ, niekedy aj stand-up.
Tento efekt sa ešte zosilňuje časom. Keď sú voliči opakovane vystavení takémuto správaniu, prestávajú si uvedomovať, že chýba skutočná výmena názorov. Postupne si zvyknú a začnú očakávať už len sebavedomú reč namiesto odpovedí. Politik tak nenápadne posúva hranice a mení pravidlá podľa seba, až sa zdá, že je to normálne. Čo by kedysi pôsobilo ako arogancia či únik pred otázkami, dnes vyvoláva dojem sily a odhodlania. V skutočnosti však nejde o odbornosť, ale o kontrolu nad diskusiou. Tá sa mení na jednostranné presadzovanie vlastného naratívu bez akejkoľvek spätnej väzby. Je to ako divadlo jedného herca, kde diváci postupne zabúdajú, že by mali mať nejaké otázky.
Vo svojej podstate ide o premyslenú taktickú argumentačnú metodiku. Skúsený politik ju cielene využíva, a preto uhýba priamym odpovediam, rozpráva vágne, používa prázdne frázy a floskuly, ktoré síce znejú dôležito, ale v skutočnosti nič nehovoria. Keď začne byť situácia nepríjemná, odvedie reč inam – buď vytiahne zástupnú tému, ktorá rozprúdi emócie, alebo rovno zaútočí na oponenta. Ak to nestačí, zahrá to do stratena – obviní moderátora alebo oponenta zo zaujatosti, naznačí, že veci sú zložitejšie, než sa zdajú, že si otázku vysvetľuje nesprávne alebo tomu jednoducho nerozumie. Cieľom nie je diskusia, ale presadzovanie vlastného naratívu, vyhýbanie sa skutočným odpovediam a vytvorenie dojmu, že mal nad súperom navrch a „naložil mu“. Skrátka, ide o to, aby ste si po debate pamätali jeho silné reči, nie jeho chýbajúce odpovede.
9. Určenie nepriateľa a jeho diskreditácia
Oni sú zlí, my sme tí dobrí. Musíme ich zastaviť, bu bu bu.
Politika vie byť mimoriadne špinavá. Politická aréna je nekompromisné bojisko, kde si protivníci nič nedarujú. V súboji o moc sa využíva široká škála manipulatívnych taktík od vytiahnutia súkromných záležitostí a starých pochybení až po vykonštruované obvinenia bez dôkazov. Cieľ je jasný: poškodiť reputáciu a vyvolať nedôveru voči druhej strane. Táto stratégia nie je nová, jej princípy dokonale ovláda každý šikanér v škole či na pracovisku, alebo iné typy vagabundov. V politike je však sofistikovanejšia a premyslenejšia, no jej podstata zostáva nezmenená. V podstate ide o to, aby sa z protivníka stala ľudská troska, vyvrheľ.
Proces diskreditácie oponenta funguje na rovnakých princípoch ako šikana. Najprv sa vytvorí nepriateľ, následne sa démonizuje (vytvorí sa z neho terč) a nakoniec sa udržiava trvalý tlak, aby bol vnímaný ako hrozba, ktorú je potrebné izolovať a odsunúť na okraj spoločnosti. Keď sa meno či označenie spojí s emóciou, prestáva existovať reálny človek, zostáva už len nálepka (v súčasnosti sú najviac spomínané výrazy ako liberál, progresívec, fašista, komunista, konzerva, extrémista, rusofil a iné), ktorú si ľudia ľahko zapamätajú a na základe nej posudzujú. Práve toto je kľúčové – prepojiť protivníka s negatívnymi emóciami, až sa stane zosobnením ohrozenia. To ospravedlňuje akékoľvek útoky. Hlavne, že sa naňho nalepí škaredá nálepka, potom už netreba riešiť fakty.
Po démonizácii a dehumanizácii nasledujú opakované a stupňujúce sa útoky, zosmiešňovanie, verejné ponižovanie či agresívne výpady. Cieľom je vytvoriť obraz protivníka ako nebezpečného škodcu, ktorého treba eliminovať alebo izolovať, inak spoločnosti hrozí katastrofa. Strach hrá v tomto procese kľúčovú rolu. Ak sa ľudí podarí presvedčiť, že protivník je existenčnou hrozbou, spustí sa ich pud sebazáchovy, ktorý sa objaví, keď zažívame stresujúce udalosti (reakcia bojuj alebo uteč). A s vystrašenými ľuďmi sa manipuluje najlepšie.
Aby sa tlak na spoločnosť udržal, je nevyhnutné vnútiť ľuďom čiernobiele videnie sveta. Buď si s nami, alebo proti nám. Kto nesúhlasí, je zmanipulovaný, zradca, nepriateľ. Neexistuje neutrálna pozícia. Strach núti jednotlivcov prikloniť sa k správnej strane, aby sa sami nestali terčom útokov. V konečnom dôsledku však nejde o pravdu či objektívne fakty, ale o ovládnutie emócií. Pretože ten, kto dokáže manipulovať emóciami, dokáže ovládať masy. Nenosí sa, ak je niekto neutrálny; platí len buď-alebo, buď si za niečo, alebo proti.
Väčšina ľudí si nezvykne overovať fakty ani sa príliš nezamýšľať do hĺbky. Informáciu prijmú a posúvajú ďalej. Kognitívna lenivosť spôsobuje, že radšej preberieme hotový príbeh, než aby sme si dali námahu rozmýšľať. Ak ho navyše zopakuje dosť ľudí, konformita urobí svoje. Nechceme byť tí, ktorí spochybňujú jedinú pravdu. A keď sa lož dostatočne často zopakuje, stáva sa realitou. Stačí nálepkovať, šíriť, opakovať a nepriateľ je na svete. Nič zložité, stačí poznať ľudskú povahu.
Paradoxné je, že rovnaké alebo oveľa závažnejšie pochybenia, za ktoré sú oponenti kritizovaní a verejne lynčovaní, sú takýmito typmi politikov vo vlastných radoch prehliadané alebo ignorované. Pretože pre „našich" platia proste iné pravidlá.
10. Využitie prítomného okamihu
Nádych, výdych. Tu a teraz. Robím len to, čo mi v tejto chvíli vyhovuje. Len to, čo chcem a potrebujem. Prečo sa trápiť tým, čo bolo alebo bude?
Politici, podobne ako duchovní majstri, vnímajú prítomný moment ako kľúčový. Kým duchovní sa zameriavajú na vnútorný rast, politici sa snažia využiť každú chvíľu na rast ich vplyvu, moci a výhod. Tento prístup má aj psychologické pozadie. Politici sa v danom okamihu snažia vyzerať čo najlepšie, často ohýbajú fakty, klamú, vynechávajú dôležité informácie alebo sa tvária, že niečo nikdy nehovorili. Ich snahou je zapadnúť do situácie a vyhnúť sa negatívnym reakciám. Ak ich predchádzajúce výroky vyvolajú otázky, jednoducho sa vykrútia a povedia: „Vtedy to bolo inak, teraz je to inak“ alebo tvrdia, že si to nepamätajú, či že to bolo vytrhnuté z kontextu. Prečo riešiť minulosť, keď sa dá pekne prikrášliť prítomnosť?
Tento spôsob komunikácie je efektívny najmä medzi ľuďmi, ktorí sledujú politiku len povrchne a nemajú čas zaznamenávať zmeny v postojoch politikov. Tí, ktorí odmietajú prevziať zodpovednosť, radšej zvalia vinu na iných – oponentov alebo bývalú vládu. Ich cieľom je presunúť vnímanie v prospech svojej strany. Rovnako prispôsobujú svoj prejav podľa toho, aká je situácia. Politici často kritizujú súpera, len aby po chvíli urobili to isté, čo kritizovali. Jednoducho povedané, v politike je pokrytectvo často cnosťou, nie prekážkou.
Keď sa politika zameriava viac na momentálne efekty než na hodnotu argumentov, niečo sa pokazí. Tento prístup ovplyvňuje aj ich podporovateľov, ktorí sa často nechajú viesť rovnakými praktikami. Ak sa pri moci ocitnú ľudia, ktorí vytvárajú toxickú kultúru, táto sa šíri aj do širšej verejnosti, čo vedie k rastúcej nevraživosti a strate základného rešpektu. Namiesto riešenia problémov sa len prehadzuje horúci zemiak z ruky do ruky.
Politika, ktorá sa spolieha na manipuláciu emócií a získavanie krátkodobých výhod, je živnou pôdou pre populistov. Tí reagujú na okamžitú situáciu tak, aby za každých okolností chránili svoj záujem, využívajúc akékoľvek praktiky na získanie pozornosti a budovanie vlastného imidžu. Uprednostňujú momentálne výhody pred riešením systémových problémov, pričom často kontrolujú mediálne prostredie a odkláňajú pozornosť od skutočne dôležitých otázok. Načo sa trápiť s komplexnými riešeniami, keď stačí naservírovať voličom to, čo chcú počuť tu a teraz? Sú hladní, majú chuť, treba im niečo podhodiť, aspoň kus ich nasýtiť.
Tento taktický prístup je obvykle prítomný v predvolebnom období alebo keď klesá popularita politikov, čo zintenzívňuje ich sústredenie na získavanie okamžitých bodov. Ak sa však tento spôsob správania stane pravidelným, politika postupne degraduje. Napríklad ako v súčasnej USA. Dôvera v politikov a v politický systém klesá, a to aj preto, že sa vytráca zmysel pre trvalé riešenia.
Následkom je politika, ktorá síce dosahuje povrchné úspechy, ale nezameriava sa na dosahovanie dlhodobých pozitívnych zmien. Tento prístup vedie k strate dôvery v politický systém a k toxickej atmosfére, ktorá nezasahuje len politiku, ale preniká aj do širšej spoločnosti. A potom sa netreba čudovať, že ľudia už politikom neveria ani nos medzi očami.
Manipulácia davov a vzostup autoritárov
Americký komik George Carlin raz povedal, že nikdy by sme nemali podceľovať silu hlúpych ľudí vo veľkých skupinách. A politikom sa to veľmi hodí. Davy sa dajú ľahko zmanipulovať, a preto sa často využívajú rôzne taktiky, manipulatívne techniky alebo dlhodobé stratégie na to, aby ich strhli na svoju stranu. Politici celé roky zvyšovali svoj vplyv cez médiá – najprv bulvárne noviny, dnes čoraz viac aj prostredníctvom sociálnych sietí, kde organizujú koordinované kampane. Tieto platformy poskytujú ideálne prostredie na vytváranie ilúzie konsenzu a podporu polarizácie spoločnosti. Manipulovať verejnú mienku nikdy nebolo také jednoduché ako práve teraz. Dnes už stačí vedieť používať internet a naivita davu urobí svoje.
Je preto dôležité rozpoznať tieto triky, pretože do politických pozícií sa často dostávajú aj osobnosti s problematickými vlastnosťami. Mnohokrát ide len o to, aby využili svoju moc na osobný prospech, bez ohľadu na ľudí a ich vplyv na spoločnosť. Množstvo politikov sa spolieha na techniky ako rozdelenie spoločnosti na „my vs. oni“, čo vedie k zvyšovaniu napätia a konfliktov, čím získavajú podporu presviedčaním ľudí o spoločnom nepriateľovi. Ach to staré dobré a stále funkčné „rozdeľ a panuj!“
Moc totiž priťahuje aj tých, ktorí sa snažia pretransformovať demokratické štruktúry na autoritárske, aby sa čo najviac zabetónovali vo funkciách a ovládli inštitúcie, ktoré prestanú slúžiť občanom a začnú slúžiť výlučne moci. A keď k tomu pridáme útoky, šírenie nenávisti, strachu a chaosu, ľudia sa čoraz viac prikláňajú k silným a dominantným lídrom, ktorí vedia presvedčiť a jasne komunikovať. Niektorí z nich majú jasnú stratégiu a postupujú systematicky a koordinovane, iní sú skôr zruční taktici, ktorí vedia vystihnúť nálady spoločnosti a najlepšie sa na nich zviezť. Títo majstri chaosu presne vedia, kedy udrieť.
V tomto zmysle je výhodou, že títo dysfunkční alebo problematickí lídri často jasne ukazujú, čo plánujú robiť, keď sa dostanú k moci. Sú takí priamočiari, že sú až úplne transparentní. Stačí len viac vnímať a počúvať, aby sme videli veľké varovné signály, ktoré ukazujú, v akom svete budeme žiť, ak sa to stane. Je dôležité vyhnúť sa tým, ktorí už teraz jasne ukazujú, že prinesú len chaos a úpadok, len aby zvýraznili svoju moc a výhody. Rozpoznať tieto varovné signály môže byť kľúčové pre ochranu demokratických hodnôt, najmä v čase, keď je potrebné zachovať stabilitu a odolnosť spoločnosti voči populistickým tendenciám. Ak nám hovoria, že budú robiť zlé a škaredé veci, mali by sme im veriť.
Tieto manipulatívne techniky a autoritárske tendencie nie sú len abstraktnými hrozbami. Mnohé z nich sa už v minulosti osvedčili ako účinné nástroje destabilizácie spoločností a dnes sú opäť v plnej sile. Príkladom toho je varovanie Yuriho Bezmenova, bývalého agenta KGB, ktorý upozornil na podvratné taktiky používané autoritárskymi režimami na destabilizáciu spoločností. V rozhovore z 80. rokov popísal štyri fázy: demoralizáciu, destabilizáciu, krízový stav a normalizáciu. Tento proces začína rozkladom tradičných hodnôt, čím sa vytvárajú podmienky na vyvolanie politických a sociálnych konfliktov, ktoré krajinu oslabia. Keď je spoločnosť destabilizovaná, nastáva fáza krízy, ktorá umožní autoritárskemu režimu prevziať úplnú kontrolu nad mocou a inštitúciami. Bezmenovove varovania sú dnes, v čase politickej polarizácie a masovej manipulácie, až desivo aktuálne. Kto sa z histórie nepoučí, ten ju bohužiaľ opakuje. A potom sa možno poučí. Ak nie, tak ešte jedna séria opakovaní. Pri tvrdohlavejších národoch aj beh čelom vzad rovno do doby totality.
Sila kritického myslenia v dobe populárnych magorov
Žijeme v dobe, v ktorej rýchlosť udalostí a neustály príval protichodných informácií vytvára výhodu pre tých politikov, ktorí vedia komunikovať jednoducho, presvedčivo a zrozumiteľne. Negatívne je však to, že tieto schopnosti často využívajú sebavedomí populisti, šialenci a všeobecne menej kompetentní ľudia na spravovanie krajín. Prinášajú drámu, chaos, emócie, tak ako toxickí ľudia pri randení. Pritom globálna ekonomika a aj politický systém zvykli byť stabilnejšie, keď na čele krajín boli schopní a nudní ľudia, nie rôzne karikatúry, aké sme vydávali len v nejakej absurdnej reality show. Títo manipulátori používajú taktiky, o ktorých sme už hovorili, aby nás čo najviac informačne zaťažili. Naša myseľ nie je biologicky prispôsobená na odolávanie neustálemu tlaku propagandy, a preto sa väčšina ľudí poddá, uverí opakovaným lžiam alebo prestane sledovať politiku, aj keď práve táto politika ovplyvňuje ich každodenný život. Tento efekt je zosilnený tým, že manipulátori často apelujú na naše základné emócie, ako strach, hnev alebo frustráciu, ktoré sú veľmi silným nástrojom na ovládanie davu.
Politika je tiež o manipulácii a presviedčaní ľudí. Preto je dôležité aspoň rozpoznať niektoré z týchto techník. Najdôležitejšie je konať tak, aby mali ľudia pocit, že sa rozhodujú sami za seba, aj keď v skutočnosti sú ovplyvnení. V konečnom dôsledku to, ako sa necháme ovplyvniť, odráža naše hodnoty, ale aj schopnosť vnímať a odolávať manipulácii.
Je nevyhnutné naučiť sa vnímať a cítiť vlastné emócie, nenechať sa nimi ovládať, zachovať si chladnú hlavu a sústrediť sa na fakty a racionalitu, na to, čo sa skutočne deje. Kritické myslenie a schopnosť klásť otázky sú nástrojmi, ktoré nám pomáhajú nielen pri osobnom rozhodovaní, ale aj pri ochrane našich demokratických hodnôt. Ak budeme čeliť manipuláciám a pokusom o rozdelenie spoločnosti, naša schopnosť udržať si integritu, hľadať pravdu a podporovať otvorený dialóg bude našou silou.
V tejto dobe je dôležité nielen pozorovať a analyzovať, čo sa deje, ale aj prispôsobiť sa realite, v ktorej moc získavajú tí, ktorí sú šokujúci, atraktívni a bez zábran. Tí, ktorí rozrušujú status quo, rúcajú hranice a neustále vyvolávajú silné emócie, nie tí, ktorí pokojne a systematicky pracujú na riešeniach.
To však neznamená, že sa musíme podriadiť týmto trendom. Naopak, musíme sa naučiť čerpať z tejto dynamiky lekcie a využiť naše hodnoty a kritické myslenie na to, aby sme sa nenechali strhnúť do sveta, kde sa uprednostňuje povrchnosť pred skutočnou hĺbkou. Tento trend sa možno postupne obráti a začnú opäť naberať na popularite politici, ktorí komunikujú s rešpektom, vecne, vedia diskutovať a nemajú potrebu zbytočne polarizovať.
Ak sa naučíme, kedy a ako čeliť manipuláciám, môžeme sa z nich poučiť a nájsť spôsob, ako v tejto dobe nielen prežiť, ale aj udržať si svoju integritu a spoločne vytvoriť lepšiu budúcnosť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.
____________________________________________________________________________
Blogy píšem vo svojom voľnom čase a pri písaní pijem veľa kávy. Ak sa vám môj článok páčil a chcete ma podporiť, môžete mi ju cez tento odkaz kúpiť:
PS: Text je môj vlastný a rozhodne ho nevnímajte ako odborný článok. Je to len blog.
Pár zdrojov, ktoré slúžili ako inšpirácia pre napísanie článku:
https://www.theatlantic.com/ideas/archive/2024/10/russia-ukraine-democracy-applebaum/680318/
https://www.theatlantic.com/magazine/archive/2024/06/china-russia-republican-party-relations/678271/
https://www.politico.com/news/magazine/2022/03/22/putin-disinformation-apathy-00018974
https://apnews.com/article/europe-denmark-democracy-a5e80635070431e2315e1d90273ed527
https://faktabaari.fi/edu/9-political-propaganda-based-on-psychological-manipulation/
https://hbr.org/1956/11/thinking-ahead-power-tactics
https://apolitical.co/solution-articles/en/storytelling-is-a-crucial-new-skill-in-government
