Sme stvorení pre život v skupinách.
Tisíce rokov dozadu ľudia prežívali vďaka schopnosti žiť v komunitách, spolupracovať, deliť si dôležité úlohy a bok po boku sa brániť pred šelmami a inými nebezpečenstvami. V tomto duchu sa vyvíjala aj naša biológia, teda to, ako naše telo funguje a z toho vyplývajúce potreby, napríklad psychologické či sociálne.
Jednoducho povedané, nie sme nastavení na to, aby sme žili ako ostrovy, štýlom každý sám za seba. Aj v našej genetike, ktorá nesie odkaz našich rodových línií a predkov, máme zakódované, že potrebujeme ostatných ľudí na to, aby sme mohli žiť a prežiť. Postupne sa preto v našich telách vyvinuli základné systémy, ktoré nám umožňujú reflektovať druhých, lepšie im rozumieť a existovať v rámci hodnotových a cieľavedomých spoločenstiev.
Zrkadlenie ako základ spolužitia
Ako ľudia máme v mozgu zrkadlové neuróny, ktoré nám umožňujú ostatných vedome či nevedome napodobňovať, učiť sa od nich, chápať, čo nám sprostredkúvajú, a vďaka tomu sa rozvíjať a napredovať.
Znie to možno odborne a komplikovane, ale v skutočnosti ide o niečo absolútne prirodzené. Keď sa niekto silno udrie na citlivé miesto, akoby sme to na chvíľu cítili aj my. Keď sme s niekým, kto sa úprimne usmieva, často sa pristihneme, že sa usmievame tiež. Podobne to funguje pri učení. Dieťa, ktoré vidí, ako rodič používa lyžicu, ho začne spontánne napodobňovať. Nepotrebuje návod, stačí pozorovanie.
Zrkadlové neuróny však nezohrávajú úlohu len pri napodobňovaní pohybov či správania. Sú kľúčové aj pri porozumení emócií a reakcií druhých ľudí. Práve cez ne dokážeme vnímať nálady, napätie či radosť ostatných a na základe toho reagovať. To, že vieme precítiť smútok iného človeka, odhadnúť, ako sa asi cíti, a uvedomiť si, čo mohlo tieto pocity spôsobiť, je základ empatie - schopnosti vcítiť sa do druhých.
Empatia nás spája. Umožňuje nám vytvárať vzťahy, v ktorých sa dokážeme o druhých starať, nezraňovať ich vlastným správaním a konať spôsobom, ktorý udržiava dôveru, súdržnosť a vzájomnú podporu. Vďaka empatii vieme fungovať v skupine tak, aby v nej mohol každý bezpečne byť sám sebou a zároveň sa cítil byť jej súčasťou.
Rozlišujeme dva hlavné druhy empatie. Kognitívna empatia nám umožňuje pochopiť, čo iný človek prežíva, rozumovo uchopiť jeho stav a situáciu. Emočná empatia však ide hlbšie. V duchovnom zmysle sa na ňu hľadí ako na spojenie na úrovni srdca. Vďaka nej sa s druhým človekom zblížime, akoby sme cez seba cítili to, čo sa odohráva v jeho vnútri, a boli schopní to spolu zdieľať. Práve táto schopnosť vytvára puto, ktoré nás spája, a to aj napriek rozdielom medzi nami.
Vzájomné chápanie sa a spolupráca
Ďalšou dôležitou zložkou nášho vnútorného systému je mentalizácia, ktorá úzko súvisí s mysľou. Umožňuje nám pochopiť, ako druhí rozmýšľajú, čo sa skrýva za ich slovami, a správaním a aké majú zámery. Ide o schopnosť interpretovať správanie, čo nám pomáha orientovať sa v medziľudských vzťahoch.
Mentalizácia nám umožňuje chápať myšlienky, pocity a úmysly iných ľudí na základe toho, čo robia alebo prežívajú. Vďaka tomu vieme, čo druhý rozpráva, čo chce a prečo sa správa určitým spôsobom. Napríklad keď sa kamarátka na oslave tvári uzavreto a nezapája sa do rozhovorov, vieme si predstaviť, že sa môže cítiť nesvoja. Preto k nej pristúpime, začneme rozhovor a pokúsime sa konať tak, aby sa cítila lepšie.
Vybrané mechanizmy, ako zrkadlové neuróny, mentalizácia a empatia, sa v nás vyvíjajú a zdokonaľujú prostredníctvom interakcií a spolužitia s ostatnými ľuďmi. Ovplyvňujú našu schopnosť efektívne spolupracovať, učiť sa jeden od druhého, zdieľať informácie, synchronizovať svoje správanie a žiť v harmonických skupinách.
Tieto mechanizmy predstavujú biologický základ nášho spolužitia, systémy, ktoré sa vyvíjali počas tisícročí, aby umožnili efektívne fungovanie ľudskej spoločnosti. Sú podobné princípu, ktorý na bunkovej úrovni vytvára organizmy, komplexné systémy, ktoré sú schopné spolupracovať, koordinovať činnosti a zdieľať zdroje na zabezpečenie prežitia a rastu celku.
Život je o vzťahoch s inými ľuďmi
Kvalita vzťahov v spoločenstvách priamo ovplyvňuje život jednotlivcov. Naše prežitie a životná pohoda sú neoddeliteľne spojené s tým, ako efektívne fungujú naše kolektívy. Evolučne sme bytosti, ktoré potrebujú žiť komunitne - v skupinách, preto je kľúčové, aké väzby medzi sebou v rámci týchto zoskupení vytvárame.
Základom týchto interakcií je komunikácia, ktorá nám umožňuje vzájomne sa dorozumieť a pochopiť, dôvera, ktorá posilňuje naše spojenie a umožňuje spolupatričnosť, a reciprocita, ktorá vyjadruje vzájomnosť – ak sa niekto správa k nám s úctou a láskavosťou, opätujeme to rovnakým spôsobom. To isté platí aj naopak.
Vzťahy v ľudských skupinách, či už ide o domorodé kmene minulosti, stredoveké dediny, rodiny, moderné pracoviská alebo celé štáty, musia byť usporiadané určitým spôsobom, aby boli efektívne. Preto sa vyvinuli zložky nášho spolunažívania, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť. Vytvorila sa hierarchia, kde sa úlohy vodcov ujímali tí schopnejší a skúsenejší. Zároveň sa vyvinula štruktúra, ktorá organizovala celú skupinu. Každý mal svoju rolu a úlohy, pričom skupina mala svoje rituály, spoločný čas, oslavy a podobne. Organizáciu podporovali jasne stanovené pravidlá a normy správania sa.
Každý vedel, čo je prijateľné a čo nie, a aké následky hrozia za porušenie týchto pravidiel. Krádež znamenala hanbu, férovosť prinášala rešpekt, a klamstvo bolo niečo odsúdeniahodné. Rituály umožňovali cítiť, že sme spolu a tvoríme jeden kolektív. Či už to bolo v minulosti počas tanca pri ohni alebo v súčasnosti na svadbách, oslavách či firemných teambuildingoch.
Spomenuté aspekty spolunažívania spoločne tvoria systém, pomyselnú sieť vzájomnej závislosti jednotlivcov v skupine. Ak sú členovia skupiny schopní efektívne spolupracovať, vzájomne sa podporovať, cítiť sa bezpečne a napredovať spoločne, dokážu sa rýchlo dohodnúť, riešiť konflikty a prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam, čím zabezpečujú prežitie a prosperitu celej skupiny.
Skupina ako organizmus
Sme biologicky nastavení na spoluprácu, čo sa odráža aj v fungovaní našich tiel. Jednotlivé bunky, orgány a telesné štruktúry komunikujú, sú prepojené a pracujú spoločne, čím zabezpečujú hladký chod celého organizmu. Každý systém v tele má svoju špecifickú úlohu, ale iba ich koordinovaná činnosť nám umožňuje prežívať.
Kooperácia nie je len základom našich telesných funkcií, ale aj súčasťou našej DNA. Keď si navzájom pomáhame, naše telá vylučujú hormón oxytocín, známy ako hormón sociálnych väzieb. Tento hormón je spojený s pocitmi dôvery, empatie a náklonnosti a vylučuje sa najmä pri pozitívnych medziľudských interakciách. Preto pri spolupráci, vzájomnej pomoci a podpore zažívame pocity pohody a uspokojenia.
Skupiny ľudí fungujú podobne ako jeden veľký organizmus. Ak sú schopné efektívne spolupracovať, vytvárajú zdravé prostredie, ktoré sa prejavuje v podobe kultúrneho nastavenia a medziľudských vzťahov založených na dialógu, spolupráci, dôvere a pevných väzbách medzi jednotlivcami. Kvalitné vzťahy umožňujú členom skupiny cítiť sa bezpečne a vzájomne sa podporovať. Ak však tieto väzby oslabnú alebo sa preruší, môže to mať negatívny dopad nielen na jednotlivcov, ale aj na celú skupinu, čím sa narúša schopnosť efektívne spolupracovať a riešiť problémy.
V ľudskom tele aj v skupinách dochádza k oslabeniu systému, keď väzby medzi jednotlivcami začnú slabnúť pod vplyvom stresu alebo chorôb. V takých chvíľach sa celý systém stáva neschopným vysporiadať sa s hrozbami a každodennými nárokmi, začína kolabovať.
Je rovnako dôležité, aby jednotlivci dokázali nadväzovať zdravé väzby aj mimo svojej skupiny. Vzťahy medzi rôznymi skupinami sú kľúčové pre hladký chod celej spoločnosti. Ak sú väzby medzi skupinami slabé, vznikajú izolácie, nedorozumenia a konflikty, vrátane vojen, ktoré narušujú rovnováhu a destabilizujú celkovú organizáciu sveta.
Keď sa vzájomné väzby ničia a trhajú
Vzájomné vzťahy môžu ochladnúť alebo eskalovať až do nepriateľstva. Tento proces rozpadu vzťahov sa neobmedzuje len na malé skupiny, ale má rozsiahly dopad aj na celú spoločnosť, ak sa takéto javy objavujú na úrovni spoločenských štruktúr a štátov.
V systémoch, kde je vzájomná dôvera a spolupráca kľúčová, oslabenie týchto väzieb vedie k rozvratu. Ak sa neusilujeme o ich obnovenie, situácia sa zhoršuje a problémy sa prenášajú na ostatných členov skupiny, čo môže viesť k zmene potrieb a priorít, ktoré sa teraz viac orientujú na individuálnu bezpečnosť a záujmy, než na spoločný cieľ.
Možno ste už zažili, ako sa v rodine hádka preniesla na ďalších členov, čím sa ich pocity a vzťahy zhoršili, aj keď na začiatku išlo len o spor medzi dvoma ľuďmi. Podobne v pracovných kolektívoch môžu nezhody rýchlo eskalovať, ak sa nevenuje dostatočná pozornosť ich riešeniu. Nakoniec to vedie k zhoršeniu pracovnej atmosféry, a ak sa tento problém ignoruje, môže to ohroziť celkové fungovanie kolektívu.
Konflikty sú prirodzenou súčasťou ľudských vzťahov. Avšak rozhodujúcim faktorom je schopnosť zúčastnených osôb obnoviť komunikáciu, spoluprácu a dôveru, čím sa udržuje rovnováha v systéme. Bez tejto schopnosti sa konflikty zbytočne predlžujú a môžu mať hlboký dopad na všetkých okolo nás.
Nie vždy však všetci jednotlivci v skupine pristupujú k riešeniu konfliktov rovnako. Niektorí môžu ignorovať základné princípy, na ktorých sú postavené zdravé medziľudské vzťahy. Títo ľudia môžu mať obmedzenú schopnosť empatie a vidia v citlivosti a spolupráci len slabosti, ktoré sa snažia zneužiť pre vlastný prospech. Ich správanie môže mať veľmi zlý vplyv na celkovú dynamiku skupiny. Práve tieto deštruktívne vzorce správania, ktoré narúšajú základné princípy spolupráce, sú často prejavom pôsobenia dysfunkčnejších jedincov.
Ak sa v skupine objaví niekoľko ľudí s obmedzenou empatiou, zvýšenou sebeckosťou a potrebou mať moc a kontrolu nad ostatnými, môžu začať meniť spôsob fungovania a organizácie skupiny. Tieto jednotlivci môžu postupne presadiť prísnu hierarchiu, ktorá vedie k toxickému prostrediu, nepriaznivému pre život. V takomto prostredí pravidlá prestávajú byť jasné, stávajú sa zneužívané a dochádza k chaosu.
Väzby medzi členmi skupiny sa začnú trhať alebo reorganizovať, dôvera je podkopávaná a namiesto spolupráce sa objavujú manipulácie a strach. Keď sa tieto negatívne vzorce správania šíria, celý systém sa stáva zraniteľným, neschopným spolupráce a prospešného spolunažívania. Ľudia menia strany a niekedy sa dokonca mení ich osobnosť, pričom sa správajú úplne inak, než predtým. Paradoxne, takýto stav najviac vyhovuje tým najviac dysfunkčným, pretože v zdravších systémoch by sa ich správanie stalo neakceptovateľným a neboli by schopní sa naplno realizovať. Ostatní si však postupne zvyknú na nový spôsob fungovania a negatívne správanie sa začína normalizovať.
Dysfunkční jedinci narúšajú stabilitu
Niekedy stačí jediný výrazne negatívny, nadmieru sebecký alebo inak výrazne patologický človek, ktorý sa dostane do kolektívu, aby začal podkopávať jeho stabilitu.
Jednotlivec s nízkou morálnou úrovňou, bez pevných hodnôt a s obmedzenou schopnosťou vnímať druhých pôsobí ako čierna diera, ktorá vtiahne do chaosu všetkých okolo seba. Často si svoju cestu k úspechu razí cez klamstvá, manipuláciu, intrigy a ignorovanie základných pravidiel, ktoré tvoria základ zdravého spoločenstva.
Takíto ľudia predstavujú výchylku systému, pretože nie sú tímoví hráči a chcú, aby celý kolektív slúžil výhradne ich vlastným záujmom. Empatiu, reciprocitu a rešpekt k sociálnym normám nahrádzajú demonstráciou sily, dominanciou, vyvolávaním strachu, šikanou a transakčným prístupom k medziľudským vzťahom. Hrajú hry s nulovým súčtom.
Podobné správanie sa prejavuje u ľudí s narcistickými, psychopatickými alebo sociopatickými osobnostnými črtami. Títo ľudia sa vyznačujú absenciou emočnej empatie a nezáujmom o ostatných, ktorí sú pre nich len prostriedkami na dosiahnutie vlastných cieľov. Narcista túži po obdivu a uznaní, psychopat manipuluje bez výčitiek a sociopat podkopáva dôveru, šíri konflikty a využíva chaos na posilnenie svojej moci.
Paradoxne si podobné osobnosti môžu veľmi rozumieť, pretože majú vzájomne kompatibilné hodnoty, ktoré nie sú založené na empatii a spolupráci, ale na účelových spojenectvách, dosahovaní cieľov všetkými dostupnými prostriedkami, bez etických a morálnych zábran a výčitiek svedomia.
Takto nastavení ľudia môžu vytvoriť silné aliancie, v ktorých sa spájajú na základe spoločného cieľa a ich schopnosti manipulovať prostredím v prospech vlastného záujmu. Tento druh spojenectva však nie je založený na vzájomnom rešpekte či spolupráci, ale na využívaní a zneužívaní iných, čím sa celý systém stáva neudržateľným.
Nevýhodou je, že mnohí z týchto jedincov bývajú charizmatickí a ich vystupovanie pôsobí až magneticky. Táto vonkajšia fasáda často zakrýva ich skutočné úmysly a bráni okoliu rozpoznať ich pravú povahu. Nie je výnimočné, že ich blízki ich začnú slepo obdivovať a pripisovať im schopnosti, ktoré v skutočnosti nemajú.
Keď sa takíto ľudia dostanú k moci, napríklad na čelo politickej strany alebo krajiny, často sa okolo nich formuje kult osobnosti. Tento kult funguje podobne ako sekta – stojí na kontrole informácií, manipulácii myslenia a vytváraní okruhu verných prisluhovačov. Tí ich podporujú nie preto, že veria v ich výnimočnosť, ale preto, že si zabezpečujú výhody, na ktoré by za normálnych okolností nedosiahli. Často nejde o skutočne schopných či talentovaných ľudí, ale o oportunistov, ktorí profitujú zo systému založeného na lojalite, nie na kompetenciách.
Zmena zdravších systémov na psychopatické
Ako už bolo naznačené, takáto dynamika môže mať ničivé dôsledky pre celé spoločenstvo. V praxi to môže vyzerať tak, že šéf s narcistickými sklonmi si prisvojí výsledky práce zamestnanca a použije ich na vlastné zviditeľnenie, alebo systematicky šíri strach a kritiku, čo vedie k zhoršeniu atmosféry, vyčerpaniu a odchodu talentovaných ľudí. V rodine môže partner s násilníckym správaním, či už fyzickým alebo emocionálnym, podkopávať sebavedomie druhého, izolovať ho od ostatných a tým obmedziť jeho slobodu a schopnosť sebarealizácie.
Dané dysfunkcie však neostávajú len pri jednotlivcoch. S postupom času sa môžu preniesť aj do širších štruktúr, ako sú politické režimy alebo celé štáty. Dobrým príkladom je Stalinov režim, ktorý si užíval luxus, kým obyvatelia hladovali, a každého, kto sa mu postavil, eliminoval. V autokratických režimoch sa často využíva propaganda na manipuláciu verejnej mienky, kde sa klamstvá stávajú oficiálnou pravdou a obete sú vykresľované ako agresori. Lož je pravda, vojna je mier.
Keď sa na čelo skupiny dostane toxický líder, psychologický tlak na jej členov narastá. V takom prostredí sa skupina buď prispôsobí, zmení svoju hodnotovú orientáciu a adaptuje sa na nové podmienky, alebo sa začne postupne pod tlakom kríz rozpadávať.
Toxické systémy a ich udržateľnosť
Systémy, v ktorých sa darí nezdravo fungujúcim osobnostiam, sú udržateľné len vtedy, keď sa zakladajú na strachu, manipulácii a kontrole, kde sú autentické medziľudské vzťahy potlačené a komunikácia skreslená. V autokratických alebo diktátorských režimoch sa spoločnosť často transformuje na uzavretý kruh, v ktorom sú jednotlivci vyzývaní k lojalite voči lídrovi namiesto k spolupráci na spoločnom cieli. Tieto systémy fungujú na princípe „rozdeľuj a panuj“, kde sa vytvárajú umelé konflikty, aby sa spoločnosť udržiavala fragmentovaná, polarizovaná, rozhádaná a v podstate nefunkčná a upadajúca.
Tento proces môžeme dnes vidieť aj v dezinformačných a iných názorových bublinách, kde ľudia žijú v úplne odlišných, často veľmi skreslených realitách, ktoré ešte viac prehlbujú polarizáciu a bránia vzájomnému pochopeniu. Tento jav je poháňaný politikmi, ktorých popularitu zabezpečili sociálne siete, nie reálne schopnosti či výsledky. Moderné je aj zahlcovanie informáciami, ktoré vedie k tomu, že ľudia strácajú schopnosť orientovať sa v tom, čo je naozaj dôležité a podstatné.
Z dlhodobého hľadiska tieto systémy zničia všetky zdravé väzby, pretože vyžadujú neustálu kontrolu a vyvolávaní strachu, čím bránia tvoreniu trvalých a produktívnych vzťahov. Na povrchu môžu vyzerať stabilné, ale v skutočnosti sú krehké, pretože sa zakladajú na lži, manipulácii alebo udržiavaní falošnej reality plnej bludov a poloprávd. Systém sa nakoniec začne rozpadávať, keď sa jeho členovia začnú cítiť izolovaní, manipulovaní a neschopní slobodne myslieť alebo konať. Stačil jedna poriadna kríza a rúca sa ako domček z karát.
Autoritárske a im podobné režimy a systémy fungovania idú proti našej ľudskosti, pretože potláčajú základné ľudské práva. Vytvárajú tlak, ktorý u niektorých jednotlivcov spôsobuje, že sú schopní ospravedlniť aj najhoršie činy, ak sú na strane tých pri moci. Tento psychologický tlak môže dočasne zabrániť vnímaniu viny či výčitiek svedomia. Je to dôsledok neustáleho podkopávania osobnej integrity a morálnych zásad, ktoré tento systém neustále testuje a ohýba.
Avšak, vzhľadom na to, že medzi jednotlivcami na vrchu pomyselnej hierarchie nie sú žiadne zdravé väzby a spája ich len túžba po moci a kontrole, tieto vzťahy sú povrchné a krehké. Bez spoločného etického rámca alebo zmyslu pre spoluprácu sa tieto systémy veľmi rýchlo rozpadnú zvnútra. Čím dlhšie trvá tento tlak, tým viac sa ľudia cítia vyčerpaní, izolovaní a neschopní čeliť tejto psychologickej záťaži. Nakoniec sa systém zrúti, pretože ani tí, ktorí sa do neho zapájajú, nie sú psychologicky pripravení na takéto zaťaženie.
Niekedy však úplne stačí, že moc lídra na vrchole je otrasená, alebo líder slabne či zomrie, čo môže otriasť celým systémom. Keď v tomto type systému zlyhá centrálna autorita, zvyčajne nastáva chaos a rozpad. Psychopatické systémy totiž nie sú postavené na silných a stabilných základoch, ale na krehkých a účelových vzťahoch. Takáto destabilizácia vedie k rýchlemu rozpadu, keď sa jednotlivci začnú správať egoisticky, každý sa snaží zabezpečiť svoju pozíciu, a systém sa dostáva do stavu, ktorý už nie je udržateľný.
Čo sa deje sa dá prirovnať k šíreniu rakoviny v organizme. Rovnako ako nádor, ktorý sa nekontrolovateľne šíri, parazituje na zdravej tkanive a postupne ničí celkovú rovnováhu organizmu, aj psychopatické systémy sa šíria cez krehké, účelové a manipulované vzťahy, ktoré postupne narúšajú základné funkcie spoločnosti. Tento rozpad je nezvratný, pretože bez silného základu a vzájomnej podpory sa organizmus systému oslabuje a nakoniec sa zrúti pod váhou vlastnej toxicity. Je to preto, že jednotlivci v tomto systéme sa nenachádzajú v spoločnej realite toho, čo by mali vlastne robiť, a tak bojujú proti sebe, nevediac, že by mali stáť bok po boku.
Sebecké bunky v organizme
Toxické správanie jednotlivcov, ktorí neberú ohľad na ostatných a žijú sebecky, začína rozkladať prirodzené väzby v skupine. Títo ľudia sa často usilujú o moc a kontrolu, pričom parazitujú na systéme, ignorujúc základné hodnoty a hranice, ktoré udržiavajú stabilitu. Ich správanie môže vážne narušiť rovnováhu a stabilitu systému, na ktorý parazitujú, a ak sa systém nezačne brániť, stávajú sa jeho obeťou.
Toxické správanie sa je nákazlivé. Jednotlivci, ktorí sú v blízkosti týchto osôb pri moci, ich často začnú napodobňovať. Vplyvom týchto osobností začínajú aj oni uvoľňovať potlačené pudy a sklony, ktoré mali doteraz pod kontrolou alebo ktoré mali obmedzené určitými zábranami. Takto sa správanie jednotlivcov stáva čoraz destruktívnejšie, čo vedie k ešte väčšiemu rozkladu spoločenských väzieb.
V prostredí, kde je tento typ správania podporovaný, sa vytvára kultúra, v ktorej ľudia namiesto spolupráce začínajú súťažiť a prispôsobujú sa toxickým a na ruby obráteným pravidlám.
Na čelo sa dostávajú tí, ktorí sú najpatologickejší, najprispôsobivejší alebo najposlušnejší, čím sa celý systém stáva ešte viac škodlivým. Pravidlá prestávajú platiť pre všetkých, a tie, ktoré existujú, sú určené len pre tých mimo okruhu privilegovaných. Začína vládnuť chaos, v ktorom je čoraz ťažšie nájsť stabilitu alebo istotu. Ľudia prestávajú spolupracovať, vzájomné vzťahy sa zhoršujú a celá dynamika skupiny sa mení na neustály boj o moc a zdroje.
Tento jav je zreteľný najmä vo firmách, kde toxický líder vedie spoločnosť k rozpadu tímov a morálky, alebo v autoritárskych režimoch, kde jednotlivci čelí obrovskému tlaku a buď sa podriadia, alebo sa stanú nepriateľmi režimu. Rezignujúci jednotlivci sa vzdávajú, čím ich vnútorné hodnoty postupne zanikajú, čo vedie k ďalšiemu rozkladu a znižuje schopnosť skupiny spolupracovať. Najdysfunkčnejší jednotlivci tento chaos využívajú na upevnenie vlastnej moci a kontroly, čím ešte viac zhoršujú celkovú situáciu.
Dochádza k psychopatizácii celej skupiny, kde empatia, dôvera a spolupráca ustupujú do úzadia a každý sa sústreďuje na seba, bez ohľadu na to, čo sa deje so skupinou ako celkom. Patologickí jednotlivci narúšajú väzby, ktoré sú základom zdravej, fungujúcej spoločnosti. Preto si v diktatúrach, autokraciách a iných mocensky zameraných systémoch mocní vždy šli navzájom po krku a čakali na čo najmenšie zaváhania.
Epidémia egoizmu
Dnes môžeme pozorovať narušenie štruktúr stability na globálnej úrovni, čo vedie k narušeniu rovnováhy a svetového poriadku. Po dvoch svetových vojnách sa svet začal viac spájať a globalizácia mala za cieľ uľahčiť spoluprácu, výmenu tovaru a služieb a zlepšiť život pre všetkých. V posledných rokoch však zažívame trend, ktorý skôr pripomína regres než pokrok. Ako ľudstvo sme sa snažili byť viac spojení a prepojení, no namiesto toho sa, pod vplyvom populistických politikov, čoraz viac usilujeme trhať existujúce väzby, ničiť ich a od ostatných sa odpájať.
Ľudia, ale aj celé štáty sa stávajú izolovanými ostrovmi, a svet čoraz viac pripomína ihrisko, na ktorom pravidlá vytvárajú tí, ktorí majú v rukách moc a ktorí by chceli, aby platilo len právo silnejšieho. Dochádza k narušeniu povojnového usporiadania sveta a medzinárodného obchodu, kolabuje dôvera medzi krajinami aj v rámci spoločnosti. Tieto zmeny vedú k vytváraniu nových spoločenstiev, ktoré reflektujú rýchlo sa objavujúce zmeny v hodnotách a správaní. Polarizácia ľudí narastá, sú čoraz viac bezohľadní, sebeckí a individualistickí.
Takýto trend nebol náhlym javom, ale postupne sa vyvíjal, pričom odborníci už dlhšiu dobu varovali pred týmto smerom. Psychológovia Jean Twenge a Keith Campbell už v roku 2009 upozornili na rast narcizmu medzi americkými študentmi o približne 30 percent od 80. rokov 20. storočia. Tento nárast sa prejavil zvýšeným dôrazom na osobné záujmy a úspech na úkor záujmu o druhých. Podobne alarmujúci je pokles empatie, na ktorý vo svojej štúdii upozornila psychologička Sara Konrath. Podľa jej výskumu z roku 2018 došlo v priebehu 20 rokov u mladých ľudí k zníženiu empatie približne o 40 percent. Tento pokles je úzko spojený s nárastom času stráveného na internete a sociálnych sieťach, ako aj s rastúcim individualizmom a orientáciou na seba.
Pandémia COVID-19 mala ďalší dopad na osobnostné vlastnosti ľudí. Rôzne výskumy ukazujú, že ľudia sa stali viac náladoví, menej ústretoví a menej chápaví voči ostatným. Taktiež došlo k zrýchleniu trendu rastúceho narcizmu a poklesu empatie, predovšetkým u mladších dospelých. Ako ukazuje štúdia Sary Konrath z konca roku 2023, empatia a narcizmus sú dynamické javy, ktoré sa menia v závislosti od vonkajšieho prostredia a podmienok. Zaujímavým zistením je, že neskorí mileniáli a generácia Z vykazujú zvýšenú mieru empatie, ktorá sa približuje k hodnotám z konca 70. rokov 20. storočia. Nie všetky trendy teda naznačujú nezvratný negatívny vývoj.
Napriek tomu, v posledných rokoch čoraz viac ľudí so sebeckým a individualistickým nastavením a s tendenciami k narcizmu sa dostáva do pozícií moci. Tento trend môže byť spôsobený rôznymi faktormi, vrátane kultúrnych zmien a vzostupu sociálnych médií, ktoré podporujú osobnú prezentáciu a sebavyjadrenie. Prieskumy, ako World Values Survey, ukazujú zmeny v miere dôvery medzi ľuďmi a inštitúciami. Na Slovensku síce medziľudská dôvera mierne klesla, avšak v niektorých škandinávskych štátoch došlo k jej miernemu nárastu. Globálne prieskumy, ako Edelman Trust Barometer z roku 2023, ukazujú na pokles dôvery v inštitúcie, najmä medzi nízkopríjmovými skupinami.
Tieto zmeny v spoločenskom správaní a vnímaní dôvery odkazujú na hlbší rozpad tradičných hodnotových základov, ktoré kedysi udržiavali stabilitu a súdržnosť. Ak nebudeme schopní obnoviť hodnoty ako empatia, dôvera a spolupráca, môžeme čeliť ďalšiemu prehlbovaniu spoločenského rozdelenia a narušeniu stability, ktorá je kľúčová pre udržanie súdržnosti v usporiadaní sveta, ktoré sme po dvoch svetových vojnách brali ako samozrejmosť.
Algoritmy, emócie a moc bez zodpovednosti
Rozmach sociálnych sietí a algoritmy, ktoré uprednostňujú obsah vyvolávajúci silné emócie, spôsobili, že medzi najpopulárnejších politikov, ktorých ľudia následne volili, sa dostali rôzni dovtedy neznámi a neskúsení internetoví influenceri, ktorí ponúkali najmä kritiku alebo rýchle, nepremyslené riešenia. Často pritom šírili či podporovali konšpirácie, bludy alebo extrémistické postoje. Ich cieľom bola predovšetkým popularita a pozornosť, ktorej prispôsobovali svoje správanie nielen v online priestore, ale aj v reálnom živote. Vychovali si davy ľudí, ktorí úplne stratili schopnosť myslieť kriticky a rozhodovať sa racionálne.
Nastavenie sociálnych sietí vytvára podmienky, v ktorých sa popularita dostáva populistom a ľuďom, ktorí sa sústreďujú výhradne na vlastné zviditeľnenie alebo uchopenie moci. Takéto správanie sa siete odmeňujú, pretože pre ne je kľúčové, aby obsah vyvolával silné emócie, pútal pozornosť, vzbudzoval vášne a polarizoval. Tento proces vedie k tomu, že sa k veľkej moci dostávajú jednotlivci, ktorí nemajú adekvátne schopnosti, ale ich osobnostné nastavenie ohrozuje stabilné a funkčné systémy. To, čo im fungovalo online – chaotickosť, nestálosť a emocionálna manipulácia – sa začína prenášať aj do reálneho sveta.
Výsledkom je, že takíto ľudia sa ľahko dostávajú do pozícií, kde kumulujú veľkú moc, vplyv a kontrolu. Tu sa ukážu ich nevábne charakterové črty, neschopnosť viesť dialóg, chýbajúca sebareflexia, neochota uzatvárať obojstranne výhodné dohody či spojenectvá. Správanie, ktoré si osvojili na internete, prenášajú do bežného života.
Robia šokujúce a radikálne kroky, zdôvodňujú ich nepravdami, šíria toxicitu a stiahnu na svoju úroveň aj ostatných, s ktorými sa obklopia. Systém sa pod ich vplyvom otriasa v základoch. Obklopia sa ľuďmi, ktorí s nimi vo všetkom súhlasia a vyhovejú im, aby si uchovali svoje pozície a výhody. V takomto prostredí nenarážajú na odpor ani kritiku, čo ich utvrdzuje v neomylnosti a podporuje ďalšiu radikalizáciu.
Dnes si priazeň verejnosti získavajú najmä tí, ktorí dokážu rýchlo a výrazne reagovať na spoločenské udalosti, strhnúť na seba pozornosť, aj keď si pritom často protirečia. Nezáleží na tom, či ich komunikácia dáva zmysel v čase alebo nadväzuje na predchádzajúce vyjadrenia. Cieľom je len vyvolať silné emócie a rozprúdiť vášne. Práve tie ich držia v centre diania a zabezpečujú im vplyv a sledovanosť.
Ovplyvnení takýmito osobami začínajú ľudia voliť alebo obhajovať ich názory, pretože emócie im zatemnia racionalitu. Dlhodobé vystavenie tomuto vplyvu sa môže stať návykové, až ľudia začnú konať impulzívne a vytvárať si presvedčenia na základe toho, ako sa cítia, nie na základe toho, čo je skutočne pravdivé a reálne. Niektorí dokonca začnú takmer až fanaticky obhajovať svojich favoritov, aj keď je ostatným mimo ich bublinu jasné, že svojimi krokmi škodia a vyvolávajú nestabilitu a konflikty.
Ako už vieme z minulosti, práve emócie tvoria dejiny a spôsobujú, že aj inteligentní ľudia môžu byť ako zmyslov zbavení a začnú robiť úplne hlúpe činy.
Rozmach mocenského kreténizmu
Mnohí ľudia po získaní moci strácajú kontakt s realitou a začnú konať sebecky, neuvážene a deštruktívne. Moc pôsobí na nezrelé osobnosti ako jed, ktorý ich úplne opantá a prebudí najhoršie črty a pudy. Svoje o tom vedel aj slovenský autor Ladislav Mňačko, ktorý vo svojom románe Ako chutí moc výstižne ukázal, ako dokáže moc deformovať charakter človeka a zničiť všetko ľudské v ňom.
Proces, pri ktorom sa z jednotlivcov stávajú šíritelia škodlivých a nebezpečných názorov alebo rovno celých ideológií, postupne zasahuje širší spoločenský rámec. Ľudia, ktorým majú slúžiť, sa pre nich stávajú len nástrojom na uspokojenie osobných potrieb a nenásytného ega. Tento nebezpečný cyklus postupne ničí všetko zdravé, pevne hodnotovo ukotvené a dovtedy stabilné.
Mocenský kreténizmus sa prejavuje v situáciách, kde chýbajú účinné mechanizmy na kontrolu nezrelých a škodlivých osobností, ktoré sa dostanú k moci a začnú konať iracionálne. Opojení mocou ničia namiesto toho, aby budovali. Stávajú sa zaslepenými a moc sa pre nich mení na drogu, od ktorej sú závislí. Svoju zlobu a ničenie buď racionalizujú, alebo jednoducho strácajú schopnosť vnímať, že problémom sa stávajú najmä oni sami. Tento jav nie je len históriou. Aj dnes vidíme, že aj v moderných demokratických systémoch sa objavujú lídri, ktorí zneužívajú moc a vedú spoločnosť do kríz – napríklad Trumpove nepremyslené uvalenie ciel na prakticky celý svet s výnimkou Ruska.
Rovnako sa stretávame s ľuďmi, ktorí relativizujú vojny a zabíjanie, alebo ktorí by nevideli nič zlé na tom, ak by štát, v ktorom žijú, vystúpil z integračných zoskupení, z ktorých profituje z hľadiska rozvoja a udržiavania bezpečnosti, a možno by v súlade s početnými vyjadreniami aj privítali okupáciu cudzími vojskami. Niekedy sa zdá, akoby sa rozšíril nový druh šialenstva a davovej psychózy. Niekedy sa zdá, akoby sa rozšíril nový druh šialenstva a davovej psychózy, ktorá zasahuje aj schopnosť uvažovať a vnímať dôsledky svojich činov a vyjadrení.
Štúdie potvrdzujú, že ak sa ľuďom dá príliš veľa moci, ich schopnosť vnímať druhých sa oslabuje. Mozog akoby degeneroval pod vplyvom postavenia a schopnosť vcítiť sa do druhých sa znižuje. To vedie k tomu, že už nevidia dôsledky svojich rozhodnutí na iných. V tomto kontexte je schopnosť naozaj cítiť a vnímať realitu kľúčová pre zodpovedné vedenie a zdravú spoluprácu. Zatiaľ čo endemický kreténizmus bol spojený s nedostatkom jódu a viedol k mentálnemu úpadku, ako to poznáme napríklad z postáv Ťapákovcov, mocenský kreténizmus vzniká inak. Nie je dôsledkom výživy alebo prostredia, ale stavom, ktorý sa objavuje, keď sa nezrelá osobnosť dostane k moci bez akejkoľvek kontroly. Stráca schopnosť empatie, sebareflexie a zodpovednosti. Stáva sa z reťaze odtruhnutým vladárom.
Nejde o neschopnosť myslieť, ale o stratu schopnosti cítiť a vnímať realitu iných. A práve to robí tento jav ešte nebezpečnejším, navonok totiž pôsobí ako rozhodnosť, no v skutočnosti ide o naučenú slepotu voči dôsledkom vlastného konania. Nie vždy ide len o slepú neschopnosť vnímať dôsledky, ale aj o účelové správanie sa, pripomínajúce praktiky fungovania organizovaných zločineckých skupín. Tieto skupiny sú tak ponorené do životného štýlu hromadenia majetku a vplyvu, že nevedia, ako poškodzujú celé skupiny ľudí alebo štáty, na čele ktorých sa ocitnú, a zabezpečujú si vlastnú ochranu, čím ovládajú a znefunkčňujú aj celé inštitúcie. Sila systému nezriedka strhne na svoju stranu aj tých, ktorí sa javili ako pevne hodnotovo ukotvení alebo stabilní.
Aby sa tomu zabránilo, spoločnosť musí byť vybavená demokratickými pákami, ktoré zabezpečia, že moc naozaj slúži ľuďom. Mechanizmy spätnej väzby a zodpovednosti sú nevyhnutné na to, aby sa zabránilo tomu, že aj najlepšie systémy sa stanú korisťou najhorších pováh. Tieto inštitúcie nesmú byť len na papieri, musia byť akcieschopné, funkčné a nezávislé. Len tak sa dá udržať rovnováha medzi mocou a kontrolou, nielen zvonku, ale aj zvnútra, cez osobnú zodpovednosť tých, ktorí túto moc držia.
Avšak udalosti posledných rokov vo viacerých častiach sveta ukazujú, že sila týchto inštitúcií môže byť vážne preverovaná. Niektoré z nich toto napätie nemusia vydržať a je čoraz ťažšie predvídať, čo nastane potom. Táto neistota nám pripomína, že aj najlepšie nastavené systémy môžu byť ohrozené, ak sa v ich návrhu neuvažovalo s možnosťou, že budú úplne ovládnuté a zneužité pre mocenské ciele.
Po katastrofách vždy príde obnova
Žijeme v nevyspytateľných časoch, v ktorých najväčšiu moc držia nevyspytateľní ľudia. Dochádza k zásadnej zmene organizácie sveta, ako sme ho poznali. Spoločne kráčame do veľkého neznáma. Obdivovanými lídrami sa stávajú ľudia s narcistickými a psychopatickými črtami, pre ktorých je niečo pravda len vtedy, keď im to osobne vyhovuje. Autokrati svojím neuváženým konaním rozvracajú dlhoročne budované vzťahy, na ktorých stálo povojnové usporiadanie sveta. Trhajú sa spoločenské väzby, rastie napätie a nenávisť. Všetko, čo dnes kulminuje, raz dosiahne bod, z ktorého už nebude možné ísť ďalej. Možno to príde náhle, možno plíživo a postupne. Niekedy sa veci musia pokaziť, aby sme si uvedomili, ako ďaleko sme sa vzdialili od vlastnej ľudskosti a prirodzenosti. Nedokážeme dlhodobo fungovať v strese, chaose a neistote.
Nie sme stavaní na to, aby sme sa večne prispôsobovali dysfunkčným ľuďom, neschopným no charizmatickým narcistom alebo necitlivým psychopatom. Esencia ľudskosti je hlbšia a silnejšia než tí, ktorí svojim konaním zasievajú chaos, zlo a neistotu. Títo ľudia tu nebudú večne a nebudú večne trvať ani trendy, ktoré pomáhajú nastoľovať.
Aj po druhej svetovej vojne, po bolestivom úpadku, sme ako civilizácia našli inšpiráciu v spojenectvách, spolupráci a progrese. Stavali sa mosty medzi národmi, vytvárali sa nové obchodné trasy, nastala globalizácia.
Japonsko, ktoré po vojne ležalo v troskách, sa dokázalo neskôr obnoviť a stať sa technologickým a ekonomickým lídrom, najmä vďaka disciplíne, inováciám a ochote sa učiť z minulosti. Nemecký národ prešiel hlbokou sebareflexiou, ktorá im umožnila vybudovať silnú demokratickú spoločnosť a stať sa modelom pokoja a spolupráce v Európe.
Dnes sa môže zdať, že ideme smerom vzad, no ide len o ďalšiu krízu, ktorú ako ľudstvo zvládneme. Táto kríza, podobne ako iné v minulosti, nás môže zoceliť, prebudiť z letargie a naivity, vzbudiť v nás aktivitu, sebareflexiu a schopnosť učiť sa z chýb.
Postupne padnú aj autoritári a režimy, ktoré budujú, pretože nie sme stvorení na to, aby sme žili v strachu, útlaku a neslobode. Možno aj súčasná celosvetová kríza, vyvolaná nestabilitou a egocentrickým správaním celých krajín, nakoniec povedie k tomu, že sa vo svete vytvoria pevnejšie väzby a systémy, ktoré už nebudú môcť ničiť tí, čo myslia len na seba. Tak ako sa telo vie zotaviť z najťažších chorôb, aj ľudstvo sa dokáže postaviť na nohy po najväčších katastrofách. Ak dokážeme čeliť výzvam s otvorenými očami a s odhodlaním, vyjdeme z nich silnejší, múdrejší a pripravení na ďalšiu éru obnovy a pokroku.
Návrat k našej prirodzenosti
Máme v sebe epigeneticky zakódované, že najlepšie sa cítime v prostredí spolunažívania a vzájomnej podpory. Tí, ktorí to pochopia, budú schopní na týchto princípoch budovať nové aliancie po rozpade starých štruktúr, tak ako sa to v histórii ľudstva deje cyklicky. Možno sa dokonca vytvoria nové pravidlá aj pre mocenské pozície, ktoré zabezpečia dostatočný systém bŕzd a protiváh, schopný odstaviť nebezpečných a nevyspytateľných ľudí od moci hneď, ako začnú škodiť.
Rovnako bude možno potrebné zaoberať sa aj otázkou ekonomickej nerovnosti a koncentrácie bohatstva. Aktuálne vlastní približne 1% najbohatších ľudí na svete viac než 40% globálneho majetku. Takýto rozdelený majetok vedie k mnohým nespravodlivostiam a narúša rovnováhu spoločnosti. Títo jednotlivci a korporácie môžu vytvárať monopóly, ktoré im umožňujú ovládať kľúčové odvetvia, vrátane médií, čím získavajú obrovskú moc manipulovať verejným názorom a formovať šírenie informácií.
Vojny a geopolitické konflikty sa stávajú pre nich zdrojom zisku, podobne ako kontrola nad zdravotníctvom, kde opäť zarábajú na ľudských utrpeniach. Táto koncentrácia bohatstva v rukách niekoľkých jednotlivcov alebo firiem môže mať devastujúci dopad na demokraciu a sociálnu rovnosť. Je znepokojujúce sledovať, čo sa deje napríklad v USA, kde demokracia začína nadobúdať črty technokratickej oligarchie, kde záujmy veľkých korporácií začínajú dominovať verejnou politikou.
Svet rozdeľovaný a spájaný
Ľudstvo sa vždy dokázalo vyliečiť z najťažších rán, a dokáže to aj teraz. Ako jednotlivci čelíme výzvam života, spoločnosť sa dokáže obnoviť, ako sme to už mnohokrát predtým dokázali. Naša prirodzenosť nás vedie k spolupráci, nie k rozdeľovaniu. Tento základný princíp spolupatričnosti nás spája a môže obnoviť aj rozbité spoločenské štruktúry. Všetko ostatné je len dočasná výchylka, ktorú vieme prekonať.
Aj keď sa môže zdať, že víťazí chaos a sebeckosť, nezabúdajme, že sila je v našich rukách. Každý z nás môže byť tým, kto podá pomocnú ruku, vypočuje, odmietne predlžovať malicherné spory a ukáže, že spolupráca nie je slabosť, ale naša najväčšia devíza. Táto túžba po súdržnosti je zakódovaná v našej ľudskosti, ktorá nám umožňuje uzdraviť telo a nahradiť toxické bunky zdravými. Rovnako to platí aj pre spoločnosť – vždy sa dokážeme vrátiť k hodnotám, ktoré nás spájajú a robia silnými.
Sme stvorení na život bok po boku. Je to istota, ktorá pulzuje v našej DNA a ku ktorej sa vieme opäť vrátiť, ak nájdeme cestu späť k sebe navzájom. Aj keď je svet momentálne rozdelený a polarizovaný, máme rovnaký potenciál byť spojení a oveľa viac spolupracujúci, fungovať ako jeden veľký, vzájomne prepojený organizmus.
Či to dokážeme, je výzva, ktorá ovplyvní našu budúcnosť.
Je to test našej schopnosti obnoviť rovnováhu, získať späť svoju prirodzenosť a žiť v súlade so sebou aj so svetom okolo nás.
Sme na prahu rušných časov, no každý z nás má moc začať od seba, vrátiť sa k podstate ľudskosti a spolupráce, čím môžeme spoločne prekonať aj tie najtemnejšie scenáre.
____________________________________________________________________________
Text je môj vlastný, pri písaní som vychádzal aj z nasledovných zdrojov:
1. KELTNER, D. The Power Paradox: How We Gain and Lose Influence. New York: Penguin Press, 2016. 208 s. ISBN 978-1-59420-524-8.
2. KONRATH, S. a kol. Changes in dispositional empathy in American college students over time: A meta-analysis. Personality and Social Psychology Review, 2011, roč. 15, č. 2, s. 180–198. ISSN 1088-8683. Dostupné na: https://journals.sagepub.com/doi/10.1177/1088868310377395.
3. KONRATH, S. Empathy trends in American youth between 1979 and 2018: An update. ResearchGate [online]. 2023. Dostupné na: https://www.researchgate.net/publication/376930231_Empathy_Trends_in_American_Youth_Between_1979_and_2018_An_Update.
4. LILLY FAMILY SCHOOL OF PHILANTHROPY. Empathy among young Americans. *Indiana University [online]. 2024. Dostupné na: https://philanthropy.indianapolis.iu.edu/news-events/news/_news/2024/empathy-among-young-americans.html.
5. TWENGE, J. M. – CAMPBELL, W. K. The Narcissism Epidemic: Living in the Age of Entitlement. New York: Free Press, 2009. 343 s. ISBN 978-1-4165-7598-6.
6. WORLD VALUES SURVEY. World Values Survey: Wave 6 (2010–2014) a Wave 7 (2017–2022). [online]. Dostupné na: https://www.worldvaluessurvey.org/.
7. ZAK, P. J. a kol. Oxytocin increases trust in humans. Nature, 2005, roč. 435, č. 7042, s. 673–676. ISSN 0028-0836. Dostupné na: https://www.nature.com/articles/nature03701.
8. EDELMAN TRUST BAROMETER 2023. Edelman [online]. 2023. Dostupné na: https://www.edelman.com/trust/2023/trust-barometer.
9. BBC SCIENCE FOCUS. Are we becoming more narcissistic? BBC [online]. 2021. Dostupné na: https://www.sciencefocus.com/news/are-we-becoming-more-narcissistic.
10. PSYPOST. Narcissism’s role in pandemic behavior might be more complex than previously thought. PsyPost [online]. 2024. Dostupné na: https://www.psypost.org/narcissisms-role-in-pandemic-behavior-might-be-more-complex-than-previously-thought/.
