Dvojaký meter sa medzi ľuďmi uplatňuje už od nepamäti. Tento jav nastáva najmä vtedy, keď v nejakej skupine platia písané alebo nepísané pravidlá, štandardy a očakávania, ktoré by mali byť rovnaké pre všetkých, no v skutočnosti sú prísne vymáhané iba od niektorých, zatiaľ čo iní ich môžu obchádzať alebo ignorovať bez následkov. Zvýrazňuje sa tým nerovnosť a nespravodlivosť, ktorá môže viesť k napätiu, frustrácii a pocitu krivdy u tých, na ktorých sa pravidlá uplatňujú oveľa prísnejšie. Nejde len o nespravodlivé posudzovanie, ale aj o zrkadlo mocenských hier a preferencií, ktoré zvýhodňujú jedných na úkor druhých. Viacero očividných príkladov nájdeme aj v histórii.
Čím vyššie sme, tým horšie meriame
V Rímskej ríši neplatil právny systém rovnako pre všetkých. Patricijovia mali privilegované postavenie, za krádež čelili miernejším trestom a mohli sa obhajovať. Otroci a ľudia z nižších vrstiev však mohli byť prísne potrestaní už pri samotnom podozrení zo spáchania zločinu. Zlodejovi v lepšom prípade uťali ruky, ale niekomu z elity, ktorý kradol násobne viac, uťali maximálne len jeho privilégiá – a aj to tak, že ho to veľmi nebolelo. Bolesť zo straty nakradnutých zlatých prsteňov alebo nemožnosť ukazovať sa na verejnosti niektorým spôsobila väčšiu bolesť, než keby prišli o bežnú ľudskú ruku.
Aj v stredoveku tento stav pretrvával. Šľachta za zneužívanie moci, porušovanie zákonov či zločiny často len zriedka čelila trestom, zatiaľ čo poddaní, ktorí mohli byť inak úplne vzorní a slušní občania, pri náznaku kritiky vladárov alebo vzbury končili demonštratívne na popravisku. Alebo im vyrezali jazyk za to, že si vôbec dovolili prehovoriť. A nezriedka sa to udialo pred očami vladára, ktorý by bez svojich poradcov nevedel ani to, ako sa vlastne volá celým menom.
Ani za komunizmu to nebolo inak. Členovia strany a prisluhovači režimu na verejnosti tárali, ako je potrebné dodržiavať ideály tejto ideológie, pretože všetci sme si rovní. No za oponou svojich divadelných predstavení pre verejnosť ukazovali, že takéto veci sa dobre hovoria, keď človek nie je rovný s ostatnými, pretože má moc, môže ju využívať a zneužívať, a pre neho neplatia pravidlá, ktoré platia pre ostatných. Kým obyčajní ľudia, pod vplyvom udavačov, prospechárov a rôznych iných zákerákov, končili v problémoch, tí, čo boli veľmi blízko alebo aj najbližšie ku komunistickej strane, si mohli robiť, čo len chceli. Pokiaľ sa to samozrejme dalo dobre ututlať. Klasická dvojtvárnosť.
Ľudia v pozíciách moci a vplyvu zvyknú kázať o rovnosti a spravodlivosti. Poznáme však mnoho príkladov, kedy ide len o prázdne slová a ešte prázdnejšie gestá. Keď sa pozrieme na ich skutočné správanie, vidíme, že čím vyššie je ich spoločenské postavenie a predstava o vlastnej neomylnosti, tým lepšie vedia ohýbať výklad pravidiel a skresľovať to, čo sa ozaj deje.
Tu meriam len ja, tak ty nemeraj mňa
Dvojaký meter však nie je len fenoménom dejín. Aj dnes ho nájdeme na každom kroku, od politických škandálov až po každodenné medziľudské situácie. Známy podnikateľ či politik unikne trestu za korupciu v miliónových sumách, zatiaľ čo obyčajný človek by za krádež televízora skončil za mrežami.
Sú však prípady, kde rozdielny prístup možno pochopiť. Napríklad zdravotne postihnutí alebo starší ľudia majú väčší nárok na úľavy, manažéri vo firmách majú prirodzene viac časovej flexibility a slobody v rozhodovaní než radoví zamestnanci, a ženy sú viac chránené pred sexuálnym násilím, pretože sa predpokladá, že muži majú lepšie fyzické predpoklady na obranu. Tieto rozdiely nevychádzajú z nespravodlivosti, ale zo snahy prispôsobiť pravidlá konkrétnym potrebám
Existujú však aj prípady dvojakého metra, ktoré odhaľujú jeho nerovnováhu a nespravodlivosť. Ide o situácie, keď ľudia nielenže "vodu kážu a víno pijú," ale ich krehké egá im bránia uznať, že ich správanie voči druhým by mohlo byť oveľa spravodlivejšie. Ak by si to uvedomili, mohli by prospieť nielen sebe, ale aj medziľudským vzťahom vo svojom okolí.
Vybral som tri príklady správania, kde sa tento princíp prejavuje, a ktoré spolu možno súvisia viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Z vtipkára sa sranda nerobí
Je veľká šanca, že ste sa už stretli s celkom zaujímavým typom človeka, ktorý si vždy vie spraviť srandu na účet iných, či už nemiestnym vtípkom, umne zaobalenou pasívne agresívnou poznámkou, alebo akože humorným zhadzovaním či podpichovaním – najlepšie keď má publikum, ktoré sa dokáže zasmiať spolu s ním. Keď sa vzpriečite, samozrejme, že to bol len vtip, nepoznáte srandu a vlastne ten problém ste vy, lebo kazíte srandu. Mali ste sa smiať. Aspoň také boli očakávania vtipkára.
Keď sa ale situácia otočí a chcete pri vhodnej príležitosti vrátiť vtip tomu človeku, zrazu to už nie je vtip, ale jasná urážka. Líca sa mu nafúknu, úsmev klesne rýchlejšie ako zimné teploty a jeho reč tela vám dá jasne najavo, že toto sa nerobí a že to, čo ste si dovolili, bolo ozaj cez čiaru. Pritom ste mu dali len ochutnať to, čo zvyčajne servíruje ostatným. Prečo sa teda zdúva a uráža, keď jedlo, ktoré rád pripravuje iným, dostane aj on sám na tanieri? Vari mu to nechutí?
Chcem slobodu slova (ale len ak sa týka mojich a podobných názorov)
Žijeme v dobe, kedy sa čoraz viac k moci dostávajú rôzni kovaní, ale aj plyšoví autoritári. Pozoruhodné sú aj ich fankluby. Hlásajú slobodu slova, ale ich predstava o nej je taká, že môžu tvrdiť čokoľvek, obaliť to do svojho vlastného názoru a neznášať žiadne dôsledky. A to ani vtedy, keď nimi hlásané hlúposti niekomu ublížia.
Ich zvláštne názory sa často spájajú do niečoho, čo vyzerá ako organizácia náhodne poskladaných názorov, bez ohľadu na pravdivosť alebo logiku. Sú slobodní ľudia, takže môžu byť aj slobodne pomätení. Problém však nastáva, keď niekto vyjadrí opačný názor. Takíto ľudia si slobodu slova rozhodne nezaslúžia. Tých treba vymazať, zakázať, vyhodiť, uzavrieť – alebo im sú venované čudné a zašifrované hrozby. Spomínam si na jednu nedávnu reakciu, kde pán v komentári napísal inému človeku, že „dostaneš bytku a budeš vyseť.“ Neviem presne, čo ho tak veľmi rozčúlilo pri obyčajnom článku o výroku nedôležitého politika, ale snáď žiadny (gramaticky) tvrdý osud jeho názorového oponenta nečaká.
Dokonca existujú aj takí, ktorí hlásajú slobodu slova a veľmi často sa na ňu pri svojich názoroch odvolávajú, ale zároveň chcú, aby túto slobodu nemali ich oponenti, kritici, ani všetci, ktorí s nimi jednoducho nesúhlasia. A potom stačí, aby sa takíto ľudia dostali k moci, a môžu zabezpečiť, že tí, ktorí neprikyvujú a nezdieľajú ich názory, síce budú mať slobodu prejavu, ale po prejave už slobodní nebudú. Desivé je, že takých, ktorí sa tešia, že sloboda prejavu bude len pre tých, ktorí ich názory zdieľajú, je pomerne veľa.
Opováž sa kritizovať toho, čo rád kritizuje
Môže to byť lenivý muž, ktorý neustále kritizuje manželku za to, ako sa oblieka, ako upratuje, ako varí, a ako vychováva deti. Keď si však ona dovolí povedať, že síce veľa rozpráva a mudruje, ale málo pomáha v domácnosti, nastane vážny problém. Taký vážny, že manžel začne sústrediť všetku svoju energiu na to, aby prostredníctvom tichej domácnosti dal najavo, že tie slová ho tak zranili, že by mal dostať obrovské odškodné. A od neho sa už naozaj nemá očakávať, že by možno povysával.
Alebo v práci je tu kolega, ktorý je neustále kritický, no nedokáže si všimnúť, že tie veci, za ktoré tak rád napomína a kritizuje ostatných, robí vlastne aj on sám. Ak si niekto dovolí na to upozorniť, tento kolega rýchlo ukáže, kde má dotyčný svoje miesto. A ak to nebude rešpektovať, presunie sa on sám na iné miesto – rovno do kancelárie nadriadeného, začne intrigovať, klamať a manipulovať, až ten druhý o svoje miesto nakoniec príde.
Zväčša tí sebastrední, zdanlivo sebavedomí, neomylní a nadmieru výreční si môžu dovoliť kritizovať kohokoľvek za čokoľvek, vyzývať na odstúpenia kvôli akýmkoľvek prkotinám, aj tými vymyslenými, vysmievať sa a nafukovať hrudníky, akoby išlo o súťaž, kto viac nafúka imaginárnu nafukovačku. No ich sebavedomie veľmi rýchlo vyfučí, ak si niekto dovolí kritizovať ich. Je úplne jedno, či ide o politických oponentov, voličov alebo médiá – čo si to dovoľujú?! Nevedia, že takýchto ľudí je zakázané kritizovať? Kritizovať môžu len oni, a akákoľvek kritika smerujúca proti nim je obyčajný podlý útok. Hon. Lynč. A sú to samé klamstvá! A tí, ktorých kritizujú, nech sa neozývajú. Inak sa na tej nafukovačke už nebude dať dobre plávať, a klesne ku dnu.
Tri merania, výsledky rovnaké
Uvedené príklady znázorňujúce použitie dvojakého metra v praxi vyjadrujú, že je ľahké ospravedlniť jeho využitie vtedy, keď má dotyčný kontrolu a moc nad situáciou. Pokiaľ vtipkár naďalej zosmiešňuje a zhadzuje ostatných, ide len o srandu. Sloboda slova trvá len dovtedy, kým sú šírené alebo potvrdzované názory toho, kto je hlásateľom a zástancom takéhoto typu slobody. A kritik je na výslní dovtedy, kým môže byť nad ostatnými vyvýšený na pomyselnom obláčiku morálnej autority.
Keď sa však dynamika otočí, krehké ego niektorých ľudí nemusí zniesť, že zrazu zažívajú to, čo obvykle robia iným. Očakáva sa od nich zodpovednosť, uznanie chyby, či dokonca zlepšenie správania, ktoré bude brať väčší ohľad na ostatných. Chronický vtipálek začne vnímať vtip na jeho účet ako osobný útok, zástanca slobody slova začne hlásať niečo, čo má bližšie k autoritárstvu než slobode, a ustavičný kritika, ktorý ostatným nakladá čo najviac, zavalí aj kritika, ktorá váži asi toľko, čo holubie pierko.
Týchto ľudí spája najmä fakt, že od druhých požadujú niečo, čo sami nie sú schopní ponúknuť. Hodnotia z pomyselného pedestálu, z ktorého sa neraz, ale hodia rovno o zem, alebo z neho radšej dočasne ujdú, keď je zrazu pozornosť zameraná na nich a ochutnajú vlastnú medicínu.
Dvojaký meter im vyhovuje, kým sú na jeho dlhšom konci. Ale keď sa ocitnú na tom kratšom, hneď kričia, že sa stala obrovská nespravodlivosť, a zrazu sú z nich chudáčikovia a obete.
Pre seba vytvárajú svet pohodlný, s minimom zodpovednosti a ohľadu na ostatných. Preto je pre nich ľahké akúkoľvek moc a pozíciu čo najviac zneužívať. Pred sebareflexiou utekajú tak rýchlo, že tá chudera nemá šancu ich dobehnúť. Preto vo väčšine prípadov nezvládajú, keď sa niekto zachová k nim tak, ako sa oni chovajú bežne k ostatným.
Radšej merať dvakrát než dvojako
Je prirodzené, že v prvom rade chránime svoje záujmy a záujmy tých, ktorí sú nám blízki. Na tých ostatných, cudzích, uplatňujeme prísnejšie normy a pravidlá. V mnohých situáciách si jednoducho vyberáme, kedy byť flexibilní, a kedy nie. Alebo si prispôsobíme svoje vnímanie reality tak, aby sme sa necítili zle, alebo nemuseli priznať, že sa mýlime.
Niekedy pomôže pozrieť sa na veci z rôznych uhlov pohľadu, aby sme neboli príliš zaujatí a jednostranní. Takto sa môžeme priblížiť k druhým a byť k sebe navzájom bližší. Niekedy to však vyžaduje prácu na sebe: schopnosť prijať kritiku, poučiť sa z vlastných chýb a uznať, že nemusíme mať vždy pravdu. Hovoriť o slobode a spravodlivosti je jednoduché, ale skutočne ich ponúknuť aj tým, s ktorými nesúhlasíme, je náročnejšie. Kritizovať je ľahké, ale prijať kritiku už vyžaduje sebareflexiu. A ešte ťažšie je sa z oprávnenej kritiky poučiť. Je predsa oveľa zraniteľnejšie, keď sme voči ostatným otvorení, než keď sme uzavretí alebo chránení vrstvami brnenia našich obranných mechanizmov.
Uvedomenie si vlastných nedostatkov a ochota pracovať na sebe nás môže posunúť vpred – ako jednotlivcov aj ako spoločnosť. Niekedy to začína u našich dvojakých metrov, ktoré používame voči iným aj sebe. Čím viac budeme schopní odhaliť tieto tendencie v samých sebe, tým viac ich uvidíme aj u iných. Naučíme sa byť spravodlivejší, najmä tým, že budeme zohľadňovať pohľady iných. Tak môžeme pracovať na tom, aby sme boli ohľaduplnejší a spravodlivejší v našich vzťahoch.
Zároveň by sme mali mať vyššie nároky na tých, ktorým je zverená moc. Ak ich egá budú slabé a neschopné sebareflexie, nebudú si schopní priznať svoje chyby, odvrátia pohľad od zlyhaní a stále viac znásobia nespravodlivosť. A práve to ovplyvní vzájomnú dôveru tých, ktorých sa ich moc dotýka. Určite sa vám aspoň jeden taký človek práve teraz vybavil. Má dvojaký meter, no je príliš egocentrický, aby si vôbec uvedomil, ako nespravodlivo koná. A pred zodpovednosťou sa mu darí úspešne unikať – nie zriedka aj do takých mocenských pozícií, ktoré jeho nespravodlivosť prenášajú na celé okolie a prehlbujú nerovnosti, vyvolávajú pocity krivdy či frustrácie.
Moc a vplyv pod lupou ukážu, že síce vedia používať meter dlhé pravítko, no často ním merajú tak, aby sa výsledky zhodovali s ich predstavami. Tým opakovane robia tie isté chyby, ktoré sa časom len zhoršujú. A bohužiaľ, k moci sa dostávajú aj takí, ktorí sa pravítko nenaučili používať a myslia si, že tento nástroj nepotrebujú – rovnako ako v mladosti na hodinách matematiky, ktoré buď prespali, alebo ich celé len prezývali.
Svet je však omnoho komplexnejší a rozsiahlejší než jednostranné predstavy ľudí, ktorí merajú tak, aby výsledky zodpovedali iba ich vlastným želaniam – aj keď merajú zle alebo si čísla kvôli vlastnej lenivosti vymyslia.
Ak však bude viac ľudí schopných merať presnejšie a radšej dvakrát premerať – či už zo svojho pohľadu, alebo pohľadu iných – priblížime sa k tomu, aby sme sa stali menej zameraní na seba a viac aj na druhých. Možno nebude možné úplne odstrániť každý prejav dvojakého metra, ale začať by sme mohli tam, kde ho uplatňujeme nevedome – vo vlastnom živote.
Niekedy stačí urobiť si jednoduchý test – skúšku dvojitým metrom. Zamyslieť sa, ako by sme sa cítili my, keby sme boli na druhej strane, na tom kratšom konci. Už len táto drobná pauza medzi zamyslením a naším ďalším konaním nám umožní konať uvedomelejšie a ohľaduplnejšie. Teda ak chceme, no.
V prípade spoločnosti ako celku nás čaká ešte poriadne dlhá cesta. Dá sa však zvládnuť, ak sa každý z nás aspoň občas posunie o ten jeden meter – nie o dvojaký, ale práve o ten spravodlivejší.
Aký dvojaký meter v živote vnímate vy?
_____________________________________________________________________________
Blogy píšem vo svojom voľnom čase a pri písaní pijem veľa kávy. Ak sa vám môj článok páčil a chcete ma podporiť v ďalšej tvorbe, môžete mi cez tento odkaz kúpiť malú kávu:
PS: Text je môj vlastný.
