Toxická kultúra môže vzniknúť v akomkoľvek prostredí, či už v rodine, na pracovisku alebo v politike. Charakteristickým znakom takejto medziľudskej dynamiky je to, že mocou disponuje skupina ľudí, ktorá ju ochotne zneužíva na manipuláciu, upevňovanie vlastného vplyvu a na vytváranie negatívnej atmosféry.
Na čele akýchkoľvek dysfunkčných kolektívov stoja lídri, ktorých správanie ničí vzájomné medziľudské vzťahy. V takýchto skupinách dochádza k javom, ako sú polarizácia, agresivita, tvorba uzavretých skupiniek sústredených okolo toxického lídra a rozdelenie ľudí na „my a oni“. Tento rozkol často vedie k diskriminácii, vyčleňovaniu jednotlivcov, šikane, dvojakému metru a ďalším neetickým, amorálnym či dokonca protizákonným praktikám.
Činy, ktoré by v iných okolnostiach boli považované za neprijateľné, sa v týchto skupinách ospravedlňujú, prehliadajú a normalizujú. Manipulácia a zastrašovanie sa stávajú bežnými nástrojmi na upevnenie moci lídrov, a tí, ktorí sa podieľajú na týchto praktikách, si často vytvárajú fiktívnu realitu, v ktorej svoje konanie vnímajú ako nevyhnutné. Tento proces racionalizácie a popierania zodpovednosti podporuje ďalšiu eskaláciu toxického správania a bráni jednotlivcom uvedomiť si škodlivé dôsledky ich činov.
V súčasnosti sa pojem toxická kultúra čoraz častejšie spomína nielen v súvislosti s menšími kolektívmi, ako sú pracoviská či športové prostredia, ale aj na úrovni vedenia firiem či celých štátov.
Hora moci a tí, ktorí ju nesú
Škodlivé zoskupenia ľudí sú príznačné tým, že sú organizované vertikálne — tón prejavov udáva líder, ktorý je pre ostatných vzorom. Tí sa mu prispôsobujú alebo mu chcú čo najviac vyhovieť. Ak má tento vodca výrazne patologické prejavy, stupňuje sa miera útokov voči tým, ktorí sú vnímaní ako nepriatelia. Skupina sa stáva veľmi súdržnou, jej toxické jadro a prisluhovači postupujú spoločne, vytvárajú si alibi a koordinujú verzie udalostí, ktoré prezentujú navonok.
Ak je líder mimoriadne škodlivý a schopný všetkého, jeho vplyv sa prenáša aj na správanie členov skupiny, najmä tých, ktorých ústa sú najviac smädné po prúde moci stekajúcom z vrcholu tejto hory. Títo členovia horlivo napodobňujú jeho prejavy a bez zábran útočia na každého, koho označí za hrozbu. Postupne strácajú individualitu a robia len to, čo sa im povie.
Paradoxne práve oni predstavujú najslabší článok systému moci, pretože nie sú zvyknutí, že im niekto nastavuje zrkadlo. Celý systém ich chráni pred konfrontáciou s vlastnou zodpovednosťou a svedomím. Tým, že mlčia a podriadia sa, zostávajú v úlohe nenápadných spolupáchateľov, ktorí si nemusia priamo priznať, že sa stali súčasťou niečoho zlého.
Ak by však boli donútení čeliť pravde o tom, na čom sa podieľajú, ich starostlivo vybudovaná psychická obrana by sa začala rúcať. Pocit hanby, viny a sebareflexie, ktorému sa dovtedy úspešne vyhýbali, by ich mohol úplne ochromiť. Preto je nevyhnutné neustále im pripomínať, čo robia, na čom sa vedome či pasívne zúčastňujú, a že nesú spoluzodpovednosť za všetky negatívne dôsledky, ktoré takáto toxická skupina spôsobuje.
Moc úzkej skupiny
Medzi toxickými a pozitívnymi lídrami je jedna zásadná odlišnosť — obaja síce disponujú mocou, ktorá stojí na činnosti ľudí, ktorými sa obklopia, ale spôsob, akým túto moc udržiavajú, je diametrálne odlišný.
Toxickí lídri si vytvárajú oporu prevažne z prisluhovačov, pritakávačov a kolaborantov. Tí majú mlčať, slepo plniť príkazy a neodporovať. Ak to neurobia, prídu o výhody alebo ich čaká exemplárny trest, ktorý má zabezpečiť poslušnosť a „jednotu“ celej skupiny. Moc takýchto lídrov je postavená na strachu, nátlaku a manipulácii. Skupina sa uzatvára do rigidného ekosystému fungujúceho na slepej lojalite a potlačení sebareflexie. Perspektíva lídra je jediná prípustná; ostatní majú mlčať a bez námietok vykonávať jeho vôľu. Tento systém potláča individualitu a vytvára toxické prostredie, kde ľudia konajú z poslušnosti či strachu.
Na druhej strane, pozitívni lídri predstavujú pre ostatných skutočný vzor – či už ide o integritu, otvorenú komunikáciu alebo schopnosť učiť sa z vlastných chýb. V skupinách vedených takýmito lídrami je spolupráca založená na dôvere a rešpekte. Líder nemá dôvod vyvíjať nátlak alebo demonštrovať svoju moc, pretože takéto skupiny nie sú postavené na intrigách ani boji o pozície. Harmonické fungovanie podporuje vzájomná dôvera a pocit spolupatričnosti, ktoré vyplývajú z atmosféry psychologickej bezpečnosti. Individualita každého člena je vítaná a podporovaná; každý môže slobodne prispieť svojimi nápadmi, schopnosťami a perspektívami. Ide totiž o blaho všetkých zúčastnených, nie len o úzku skupinu ľudí na vrchole.
Z tohto jednoduchého porovnania jasne vyplýva, že škodlivé a negatívne skutky konajúce skupiny fungujú prísne vertikálne. Navonok môžu pôsobiť stabilne, no v skutočnosti stoja na krehkých základoch. Sú totiž závislé od strachu, manipulácie a slepej poslušnosti. Ak niektorý člen vystúpi zo zaužívaného spôsobu fungovania a postupne sa k nemu pridajú ďalší, skupina sa môže rýchlo rozpadnúť alebo prejsť vnútornou krízou. Na samotnom vrchole stojí líder so skupinkou najvernejších prisluhovačov.
Celá stabilita ich moci však závisí od toho, že ich spolupáchatelia nemajú výčitky svedomia, zostávajú ticho a naďalej poberať výhody, ktoré im takáto spolupráca prináša. Práve týmto ľuďom, ktorí tvoria základ fungovania systému, je potrebné neustále nastavovať zrkadlo. Sú totiž tí, ktorí majú moc tento systém narušiť. Tí na vrchole bývajú často bez štipky sebareflexie a záujmu niečo meniť – no ak sa otrasú základy, neudržia sa ani oni.
Súdržnosť toxických skupín
Skupiny vedené ľuďmi, ktorí sa prejavujú skôr ako gauneri a vagabundi, držia pohromade vďaka tomu, že vodca umožňuje svojmu okoliu získať moc a výhody, na ktoré by za iných okolností ani nesiahli. Často ide o jedincov s výraznými nedostatkami v oblasti intelektu, charakteru alebo schopností. No práve vďaka podpore vodcu sa konečne môžu cítiť dôležito.
Tmelom takýchto skupín je aj vedomie, že všetci dobre vedia, že robia niečo, čo by sa robiť nemalo — no aj tak to robia. V mnohých prípadoch práve preto, že môžu. Navyše ich vedomie viny a spoluzodpovednosti za negatívne činy núti zostať, aby sa vyhli možným následkom alebo odplate od zvyšku skupiny. Jednoducho sú do toho zamotaní až po uši.
Stabilita skupín, ktoré vykonávajú zlé a škodlivé činy, spočíva v zdieľanej vine za svoje konanie. Tento mechanizmus rozptyľuje osobnú zodpovednosť, čo spôsobuje, že členovia skupiny sa môžu cítiť menej vinní za konkrétne škodlivé činy, ktoré vykonávajú spoločne, a ktoré by inak niesli len oni sami. Či už ide o porušovanie pravidiel, intrigy, alebo šikanovanie „čiernych oviec“ určených lídrom — či už priamymi útokmi, vylučovaním z kolektívu, alebo diskreditáciou v očiach ostatných. Organizované skupiny môžu mať dokonca aj zločinecký charakter, aký poznáme z prostredia mafie, biznisu či politiky.
Racionalizácia zla
Každé páchanie negatívnych činov si však vyžaduje potlačenie charakteru, morálky, hodnôt, osobnej integrity a empatie — ak tieto vlastnosti u človeka vôbec niekedy boli prítomné. Aby dotyčný nemusel čeliť výčitkám svedomia, začne svoje konanie zdôvodňovať alebo ospravedlňovať (racionalizovať). Alebo sa tvári, že o ničom nevie, prípadne vymyslí fiktívnu verziu udalostí, ktorá ho vykreslí v lepšom svetle.
Podobne postupovali aj ľudia, ktorí sa priamo podieľali na najťažších zločinoch v histórii. Napríklad v Hitlerovom Nemecku tvrdili, že nemali inú možnosť, len si plnili príkazy. Pred hrôzostrašnými činmi, na ktorých participovali priamo alebo mlčaním, zatvárali oči. A našli sa aj takí, ktorí ich obhajovali.
Tento proces racionalizácie a popierania umožňuje toxickým skupinám nielen prežiť, ale aj fungovať relatívne stabilne — pokiaľ nenarazia na vonkajší odpor alebo sa nerozložia v dôsledku vnútorných rozporov. Teda vtedy, keď sa začnú požierať sami navzájom.
Toxické skupiny prežívajú vďaka manipuláciám, atmosfére strachu, organizovanej koordinácii a vzájomnému krytiu neprávostí. Dôvera v nich neexistuje, každý má niečo na každého a práve to ich drží pokope. Namiesto skutočnej spolupráce ich spája strach z možných následkov, ak by niekto vybočil. Niektorí sa boja viac, iní menej, ale všetci sú prepletení spoločnou vinou tak hlboko, že si už nevedia predstaviť cestu von. Líder a jeho prisluhovači na to spoliehajú, pretože čím hlbšie sú všetci v problémoch, tým väčšiu moc nad nimi majú.
Zodpovední sú aj tichí prizerajúci sa
Ak padne silný vodca, ktorý býva často najtoxickejším článkom skupiny a najmenej schopným sebareflexie, celá hora moci, ktorú dovtedy držali pohromade prisluhovači a pritakávači, sa začne rúcať. Bez jeho manipulácií a zastrašovania strácajú oporu a ich zdanlivá jednota sa rozpadá ako domček z karát, pretože ju nikdy nespojila dôvera či rešpekt, ale len strach a spoločná vina. Organizovaná skupina sa prestáva organizovať.
Líder však nie vždy padne. Niekedy odoláva pádu alebo svoje konanie ešte viac eskaluje a zhoršuje. Napríklad pri šikane na základnej škole, kde sa jedna skupina pevne zomkne a pokračuje v šikanovaní aj napriek zásahom dospelých. Rovnako sa to môže diať na úrovni vlády štátu, ktorá popiera demokratické princípy alebo sa pričiňuje o samotnú demontáž demokracie a inštitúcií ako takých. Podobnú dynamiku nájdeme aj na pracovisku, kde nadriadený nielenže toleruje šikanu, ale sám sa aktívne podieľa na ostrakizácii a izolácii časti zamestnancov, pričom im zámerne odopiera prístup k dôležitým informáciám, aby posilnil svoju moc a rozdelil kolektív.
Spoločným prvkom takýchto skupín je ich deštruktívne fungovanie plné chaosu a šírenia strachu a nenávisti, ktoré udržiavajú aj ľudia odlišní od jadra, ktorí síce majú výčitky svedomia a sú si vedomí toho, čo sa deje, no napriek tomu neurobia nič. Vďaka ich pasivite sa z nich stávajú tichí spoluvinníci, ktorí, paradoxne, posilňujú moc skupiny a jej kontrolu nad ostatnými členmi.
Toto platí napríklad v prípade učiteľky, ktorá popiera alebo zatajuje útoky na žiaka od ostatných, čím nepriamo posilňuje šikanovanie a odopiera dieťaťu ochranu, ktorú si zaslúži. Rovnako to vidíme u manželky, ktorá pozoruje násilné správanie manžela voči deťom, no zakaždým ho ospravedlní alebo bagatelizuje, tvrdí, že „to nie je také vážne,“ čím normalizuje toxické správanie a chráni násilníka. Paralelu možno nájsť aj v prípade politikov, ktorí hlasujú za zákony zvýhodňujúce páchateľov rôznych zločinov namiesto toho, aby chránili obete a posilňovali spravodlivosť.
Vo všetkých týchto prípadoch ospravedlňovanie a nečinnosť vytvárajú prostredie, v ktorom zlo môže naďalej rásť. Tiché schvaľovanie neprávostí, či už v rodine, škole alebo politike, otvára dvere toxickým dynamikám, ktoré zhoršujú medziľudské vzťahy, zväčšujú napätie a prehlbujú nespravodlivosť.
Narušenie základov toxickej moci
Vojenský stratég a filozof Sun Tzu vo svojom diele Umenie vojny opisuje princíp, ktorý možno využiť pri akomkoľvek konflikte. Hovorí, že voda vždy steká z výšky nadol – nikdy nesmeruje proti kopcu. Pri boji s toxickými skupinami je preto neefektívne útočiť tam, kde je nepriateľ najsilnejší. Ani voda netečie proti prúdu. Hľadá cestu najmenšieho odporu a podmýva základy. A presne tam, pri týchto základoch, ležia slabiny mocenských štruktúr.
Slabé miesta zvyčajne nenájdete priamo u lídra, ktorý býva patologicky presvedčený o svojej neohrozenosti. Nachádzajú sa medzi jeho prisluhovačmi a tichými podporovateľmi – ľuďmi, ktorí svojou pasivitou alebo strachom udržiavajú jeho moc. Nie vždy sú to zlí alebo otvorene neslušní ľudia. Často sú len zneužití systémom, ktorý ich vtiahol do toxickej dynamiky.
Ako voda presakuje cez každú dostupnú trhlinu, tak aj tlak zameraný na týchto ľudí môže narušiť systém moci. Keď sa ich tichá podpora začne rúcať, celý systém koroduje, až napokon skolabuje. Aj pevné štruktúry sa časom rozpadnú, ak ich voda neprestajne podmýva.
Nastavenie zrkadla spoluúčastníkom
V prípadoch, keď to situácia vyžaduje, je nevyhnutné vyvíjať tlak na tichých spolupáchateľov, ktorí zatvárajú oči, mlčia alebo pasívne podporujú neprávosti či zneužívanie moci. Títo ľudia potláčajú svoju česť, morálku a hodnoty — inak by predsa nemohli stáť po boku toxických lídrov. Preto je nevyhnutné priamo pomenovať, na čom sa podieľajú, a klásť im nekompromisné otázky.
Všetci môžeme byť externým svedomím a morálnym kompasom ľudí, ktorých máme vo svojom okolí a vieme, že sa podieľajú na niečom negatívnom alebo mimoriadne škodlivom.
Každý z nás môže byť svedomím a morálnym kompasom tých, ktorí sa podieľajú na niečom negatívnom alebo škodlivom. Pýtajme sa ich priamo: Stojí vám to naozaj za to? Ako spávate v noci, keď viete, čo ste urobili? Aký pocit máte, keď sa pozriete na svojich blízkych, rodinu, priateľov? Ste si vedomí toho, že svojim mlčaním podporujete nespravodlivosť? Chcete naozaj byť tými, ktorí umožňujú zneužívanie moci? Ako sa na seba pozeráte, keď sa pozriete do zrkadla? Aký odkaz chcete zanechať? Ako chcete, aby si vás pamätali ostatní? Ste spokojní s tým, čo robíte? A ako môžete žiť sami so sebou, keď viete, čo ste umožnili? Je toto skutočne to, čo chcete ukazovať ako vzor svojim deťom?
Je úplne jedno, v akej skupine sa zneužívanie moci deje — či na pracovisku, kde šéf diskriminuje ostatných, v škole, kde toxický líder manipuluje spolužiakmi, v rodine, kde dominantný člen ponižuje ostatných, ktorí mlčky trpia alebo dokonca pomáhajú udržiavať túto dynamiku, alebo v politike, kde vládnuci politici zneužívajú moc a podkopávajú demokratické princípy. Zneužívanie moci je všade, kde sa objavujú nevyvážené mocenské vzťahy, a jeho dôsledky sú rovnaké.
Podstatou je, že v každej z takýchto situácií je efektívne cieliť na tých, ktorí mlčia a podporujú tento systém, čím sa naruší celá integrita skupiny. Keď sa podpora začne rúcať zdola, celá mocenská štruktúra stráca stabilitu. Môže sa stať, že líder, pevne presvedčený o svojej neohrozenosti, sa zo samotného vrcholu moci zošmykne spolu so svojimi spolupáchateľmi a narazí.
Odvaha ukázať im to, čo nechcú vidieť
Každý z nás má moc byť svedomím tých, ktorí sa snažia uniknúť zodpovednosti za svoje činy, čím sa vyhýbajú čelene svojej pravde a tomu, čím naozaj sú. Môžeme byť ako voda, ktorá podmýva pevné, no falošné základy moci. Cielene nastavíme zrkadlo tým, ktorí mlčia alebo pasívne podporujú neprávosti, a jasne im ukážeme, na čom sa podieľajú, aké dôsledky prináša ich tichý súhlas. Nech pocítia tlak svedomia a nech sa im zo seba urobí tak zle, že už nebudú môcť pokračovať v podpore nespravodlivosti — pretože to je to, pred čím sa skrývajú, čomu sa vyhýbajú a čo najviac zo všetkého v skutočnosti boja.
Klaďme im otázky, pred ktorými môžu utekať, no nikdy im neuniknú. Otázky, ktoré im pripomenú, na čom sa podieľajú a čo ticho podporujú. Možno sa nájde viac tých, ktorí už nebudú ochotní mlčky stáť na strane neprávosti. Inšpirujú ostatných a tí zas ďalších. Až príde deň, keď sa celý systém moci začne rúcať, pretože aj najpevnejšia hora padne, keď príde o svoju oporu.
Toxická kultúra nemôže existovať bez tých, ktorí jej slúžia, kryjú neprávosti a mlčia aj vtedy, keď im svedomie káže ozvať sa. Aj tí, ktorí sklopia hlavy a snažia sa vyzerať, že sa držia bokom, no svojim konaním podporujú skupinu, majú svoj podiel na tom, že tento systém pretrváva. Vždy je však na každom z nás rozhodnúť sa, či budeme mlčať a odvracať zrak, alebo budeme mať odvahu vystúpiť proti manipulácii, nespravodlivosti a zastrašovaniu, či už na pracovisku, v rodine, alebo v spoločnosti. Ako hovorí známy citát: „Zlo zvíťazí vtedy, keď dobrí ľudia neurobia nič.“ Ak chceme lepší svet, musíme mať odvahu konať a stáť za hodnotami, ktoré posilňujú dôveru, rešpekt a ľudskosť. A to máme v rukách my všetci.
