Cesta v drvivej väčšine dní prebieha rutinne: prázdna cesta, tváre vodičov bez výrazu, pár semafórov, most a už parkujem. Lenže nie vždy človek vstane ako si naplánuje a aj 3/4 hodinka času navyše v prospech spánku znamená nežiadúcu daň v podobe dopravnej zápchy. Zhustená premávka, zvýšené riziko kolízií.
Ani tento fakt niektorých "borcov" neodradí a aj napriek tomu tvrdohlavo skúšajú využiť svoje ľahko nadobudnuté automobilové schopnosti, aby vás štýlom "myšička" a "vyblikať" predbehli, ohrozili, sebe ušetrili 1,26 sec času (ktoré mimochodom stratia na ďalšom semafóre) a neposlednom rade nasrali. Nie vždy je totiž tento spôsob jazdy potrestaný (vlastne som to na vlastné oči zažil iba raz).
Tento týždeň som ale zažil jedno malé zadosťučinenie. Premávka už hustla a tak sa plynulosť jazdy začala podobať tancu z čias Ludvíka XIV, krok a prísun, dve rýchle tempá, krok a prísun. Na rýchlejšom úseku sa na mňa nalepilo SUV zn. Audi spôsobom, že som sa bál zabrzdiť, aby som nemal naložený jeho motor u seba v kufri. Aby mi dal najavo, že mu bránim dostať sa na miesto určenia rýchlejšie (tiež by mohol vstávať skôr), presunul sa ako Raikkonen pár krát z ľavej strany na pravú. Pochopil som a nechal som sa predbehnúť - využil medzeru a zaváhanie z pravej strany a pri radení a dobrzďovaní predo mňa som mal pocit, že si ma zapojil ako príves. Tak sme boli pri sebe blízko.
Čuduj sa svete, svojím manévrovaním sa nevzdialil, ale som ho na kúsku spoločnej cesty predbehol (tiež mu niekto zavadzal a nechcel mu uhnúť). Opäť som ho mal za chrbtom. Tento raz bol jasne viditeľný aj jeho telefónik, pochopiteľne kvôli ceste si nenechá ujsť biznis, alebo pochváliť správny výber partnerkynej novej kabelky. Schvaľujem a doprajem.
Vtedy ma napadla rada môjho brata, ktorý mi popísal podobné situácie ako bežné. Jazdí po Slovensku viac, dlhšie trasy a hovorí: "Uhni im z cesty, nech idú a nech sú doma prví". Ale ten istý brat mi popísal jednu situáciu, ktorá ho urobila na malý moment nenormálne šťastným a ktorú som teraz urobil aj ja.
Blížil som sa ku svojej obľúbenej diere. Pri dennodenných trasách o nich vie každý vodič, sleduje ich rast, obchádza ich keď dospejú a je potešený, keď vidí ako zmiznú. Tá moja vyrástla, až prezrela a bola ... ohavná. Tým, že sa na mňa Audi lepilo, rozhodne nemalo taký výhľad na vozovku, aby mohol vodič reagovať včas. Jamu som prešiel tesne po jej okraji a vzápätí v spätnom zrkadle sledoval Raikkonena.
Vodičova strana na maličkú chvíľu poklesla a potom sa po náraze opät vyšvihla do pôvodnej výšky vozovky. Auto zrejme neutrpelo žiadnu škodu, ale na vodičovi bolo badať, že stratil pojem o čase a priestore a zrejme sa na chvíľu ocitol v mladosti na horskej dráhe. Tmavé okuliarky, ktoré mu pridŕžali blond kadere zrejme skončili niekde pri pedáloch a telefón tiež nebolo vidieť. Vozidlo spomalilo a vzďalujúc sa som podľa pohybu pier odtušil, že v nedeľu bude musieť ísť pred omšou na spoveď.
Hold, mať o dva metre väčší odstup ...
Čo som spôsobil? Chvalabohu nič. Čo som vlastne dosiahol? Nič. Či sa Raikkonen vytrestal za svoj spôsob jazdy? Nie. Pri cene auta, aj keby mu hneď odpadla náprava, obrazne na druhý deň sedí v novom. Napriek tomu ma táto príhoda hreje ... brácho ďakujem, mal si pravdu.
Malá rada vodičom s "brutal-fasa-superautami". Ak už je potrebné za jazdy telefonovať, vaše zamestnanie nepovoľuje zmeškať telefonát, alebo ide o naliehavú situáciu - skúste si predvídavo zakúpiť hands-free sadu. V aute vám poskytnú komunikačný komfort, dnes už stoja pár "šupiek" a nebudete si musieť okuliare a mobil zbierať pri pedáloch.
