Od malička som bol vedený ku kresťanskej viere. I tá mi napomáhala pri dosiahnutí mojích malých hokejových úspechov. So školou som nemal nikdy problémy. Jedine so správaním sa v nej, ale to už tak väčšinou chodí u detí so zvýšenou telesnou aktivitou. Škola bola základ a vždy prvoradá, ale iba do určitej doby. Moje úspechy v športe sa stupňovali, až som dostal príležitosť prestúpiť do iného klubu. Znamenalo to zmenu mesta, školy, prostredia, kolektívov a všetko ostatné, čo to sprevádza. Priznám sa, bol som príliš mladý a neskúsený na takýto radikálny krok. No Pán bol pri mne. Zvládol som to nad očakávania. Bol všade so mnou. Nedopustil na mňa. Po zmene klubu prišli dalšie nečakané úpechy. Škola akosi pri tom uchádzala bokom.
Začal som vnímať už len jednu cestu, škola pre mňa znamenala už iba doobedňajší program. Všetko nasvedčovalo tomu, že prichádza posledný krok k tomu, aby sa zo záľuby stalo povolanie a rozhodnutie do dalšieho života. Lenže Boh mal so mnou iný plán. Tak, ako veľmi som po mojom hokejovom sne túžil a dlho pre neho robil všetko, čo bolo v mojích silách, tak rýchlo a nečakane prišlo niečo, čo som vôbec nepredpokladal. Prišlo niečo, čoho sa obáva každý rodič, keď chce aby jeho dieťa dokončilo najprv to, čo zabezpečí jeho budúcnosť. Áno,bolo to dievča, ale nie hociaké. Poznal som veľa iných, ale vzhľadom na môj prísny tréningový režim mi nikdy nezvýšilo času a priestoru na randenie a pochopiteľne v takom veku je nemysliteľné, aby človek už začal uvažovať nad láskou svojho života. Pribúdajúcimi rokmi sa mi však tieto myšlienky začali rodiť v hlave samy. Bolo to dievča vychovávané v kresťanskom duchu a čo je v dnešnej dobe raritou, dokonca sa i tak spravala a tak aj žila. Ja sa priznám, že som mal tiež od malička vštepované určité zásady, ktoré som sa snažil aplikovať vo svojom živote, ale vzhľadom na to v akom prostredí som sa vo väčšine svojho života pohyboval, nedokázal som ich naplno rozvinúť. Bola to hokejová šatňa (a nie jedna), boli to internáty a ubytovne všeho druhu, bola to ulica a svet sám ako ho možete sami vidiet okolo seba. Ibaže ona mi ukázala niečo iné, niečo doposial nepoznané. Niečo, čo malo oveľa väčší význam a zmysel ako všetko ostatné.
Začal som teda vážne premýšľať, kto to vlastne je? Koho mi to poslal Boh do cesty, aby som ho spoznal. Zrazu sa moje zarmucujúce študijné výsledy začali meniť na celkom obstojné a začal som i pomýšľať nad vysokou školou a nie len nad Fakultou telesnej výchovy a športu, kam by ma jedine prijali na základe mojích vedomistí. Kedže s učením a záujmom som nemal nikdy problémy pokiaľ som sa im venoval, začal som uvažovať aj o vyšších métach. Ten človek ma začal nepriamo meniť, teda myslím si, že to bola Božia vôla a chcel to vykonať práve cez ňu. Vstúpila do môjho života a ukázala mi pravú nefalšovanú lásku akú iba nebo plodí. A prečo si myslím, ze bola pravá? Lebo nebola od nej. Bola cez ňu. To dievča mi zjavilo niečo, o čom niektorí len zatial snívajú. Práve preto som mal v nej obrovskú dôveru. Možno to popisujem príliš expresívne a presvedčene, kedže ju nemám s kým porovnať, ale ani nechcem a viem že, sa to ani nedá.
Hokej teda akoby prestal byť pre mňa životnou víziou a začal som ho vnímať ako nepodarený pokus, no zato ako skúsenosť, ktorá mi dala do života mnoho. A tak moje dlhé roky tréningov a snahy boli obetované pre jedno jediné dievča. Ja už teraz viem, že keby to bol hocikto iný, nespravil by som to pre neho. Nasmerovala ma na inú životnú cestu. Lepšiu a kvalitnejšiu, cestu plnú pokory, skromnosti, obety a čo hlavne, plnú lásky. Pomohla mi otvoriť srdce pre oveľa krajšie a hodnotnejšie veci ako by bola iba márna sláva v športe a s ním i nejasná budúcnosť. Teda bol to On, ale tým, že to bolo práve skze ňu upevnilo môj vzťah k nej. Ďalšie obdobie prešlo a my sme sa spolu ocitli na Lekárskej fakulte ako spolužiaci. Samozreme, že sám by som to nikdy nedokázal a opät sa oslávil Najvyšší tým, že mi podal pomocnú ruku a znova to bola jej ruka. Z dvoch rozdielných línií života sme sa zrazu ocitli na jednej a už všetko naznačovalo, že to tak i ostane.
Ibaže prišiel deň, keď tá čo ma celý čas sprevádzala na mojej ceste za životom k plnosti v láske a viere k Bohu, z ničoho nič upustila a odpútala sa od nášho spoločného sna zvaný láska. Bol to iba krátky okamih a z krásneho sna sa stala nočná mora. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Do toho človeka som sa snažil investovať všetko, čo som mal, dôveroval som mu a vedel som, že Boh ma ňou vedie za skutočným štastím a som pre ňu ochotný urobiť v živote všetko tak ,aby i ona vnímala mňa tak ako ja ju . Po spoločných rokoch budovania spočného štastia mi ostali iba spomienky a obrovské prázdno v srdci. Moja duša sa roztrhla ako plachta visiaca z okna, po ktorej som sa snažil vyliezť do jej izby.
Na okamih som stratil všetko, lebo mi dávala všetko, čo som potreboval a zosobňovala môj celý svet. Bol to bolestivý pád z obrovskej výšky. No naštastie sa mi opät zjavil Boh a uvedomil som si, že v živote je jedna vec, ktorá je ešte oveľa dôležitejšia ako hociktorá iná. Prišiel som na to, že je tu medzi nami niečo, čo by som teraz nevymenil ani za ňu, ani za svojích rodičov, ani za nikoho a za nič na svete. Lebo som si uvedomil, že všetko je relatívne, všetko je pominutelné, všetko okolo nás je časovo i priestorovo ohraničené, že i veci ktoré sa nám zdajú byť na 100 % isté a jasné vôbec také nemusia byť. Zistil som, že jediná vec, ktorá je istá a pravdivá a nikdy sa v čase ani v priestore nemení je vysoko nad naše myšlienky a je ňou Božia láska skzre Ježiša Krista.
Človek sa ženie životom za vecami navonok doležitými a pritom vnútri prázdnymi, za štastím krátkodobým a pominutelným a ním si lemuje cestu života až kým sa i on sám nepominie. Viem, že to znie ako známe obohraté kliše, preto každý sa hrdo bije do pŕs a vraví si: láska, rodina, zravie, deti... to je to pravé, ale čo ak z ničoho nič odídu, čo ak sa z nenazdajky vytratia z nášho sveta, co potom? Čo bude naším zmyslom a cieľom života? Kto je ten, ktorý dáva a berie a nemusí pri tom udať ani jeden dôvod prečo? Len sa tak stane.
Viem, že môj príbeh ani z ďaleka nie je taký tragický ako bývajú osudy iných a že strata lásky a ešte k tomu v takom mladom veku nie je nič nezvyčajného, ale pre mňa je to momentalne najväčšie utrpenie aké si viem naživo predstaviť. Ale muselo sa niečo také v mojom živote stať, aby som si to hlboko uvedomil a navždy zapamätal. Preto by som chcel povzbudiť všetkých ktorí, zo dňa na deň, z hodiny na hodinu stratia niečo niekoho, kto je v ich živote nenahraditelný a mal pre nich jediný zmysel života, aby nezúfali a nestrácali preto nádej ďalej žit, lebo to hlavné vám nemože vziať nik, ledaže by ste sa toho vzdali sami a to je Božia nekonečná, nevyčerpateľná a nikým nikdy nepochopitelná láska.
