Prv ako začnete čítať je nevyhnuté aby ste si pozreli túto krátku filmovú scénu.
V tejto scéne tútor Robert McKee reprezentuje hollywoodsku scenáristickú školu a Charlie Kaufman (scenárista z publika) reprezentuje Martina Šulíka, celú zlatú 60. avandgardu a celú tvorbu VŠMU FTF.
Bez pochopenia tejto analógie nebude možné správne chápať o čom je tento blog.
Existujú dva zásadné prístupy k rozprávaniu príbehov. Jeden hovorí: svet má jasnú štruktúru, postavy majú motivácie, menia sa, prechádzajú vývojom, príbeh smeruje k vyvrcholeniu, teda k pochopeniu a naplneniu. Tento model dominuje klasickému hollywoodskemu filmu. Druhý artový prístup tvrdí: svet je fragmentárny, neurčitý a často bez zjavného významu, nemusí dávať zmysel. Príbeh nemá povinnosť viesť ku katarzii. Tento druhý pohľad formoval významnú časť slovenskej a československej kinematografie najmä v 60. rokoch a jeho dozvuky cítime žiaľ dodnes.
Každý dobrý príbeh prechádza istými fázami.
Ako už Aristoteles vo svojej Poetike vysvetlil: príbeh má mať začiatok, stred a koniec. Postava čelí konfliktu, musí sa rozhodovať, meniť, a na konci – či už víťazstvom alebo prehrou – prichádza rozuzlenie. Bez pohybu a vnútornej zmeny sa príbeh rozpadá.
Jednoducho, dej je podľa Aristotela zobrazením činu.
Tento klasický princíp si osvojil najmä hollywoodsky film. V každej kvalitnej hollywoodskej dráme vidíme, že hlavná postava nie je na začiatku tou istou osobou, akou je na konci. Postava má cieľ, naráža na prekážky, musí čeliť svojim slabostiam a nakoniec prejde zmenou – či už vnútornou alebo vonkajšou.
Túto štruktúru veľmi presne vystihuje slávny mentor Robert McKee v scéne filmu Adaptácia, kde upozorňuje scenáristu Charlieho Kaufmana, že bez vývoja postavy a vyvrcholenia konfliktu nemôže existovať skutočné emocionálne napätie. Divák totiž prirodzene očakáva cestu, nie iba sériu náhodných situácií.
Tento základný konflikt medzi dvoma rozprávačskými filozofiami brilantne ilustruje scéna z filmu Adaptácia . Protagonista, scenárista Charlie Kaufman, sa obracia na legendárneho guru hollywoodskej scenáristiky Roberta McKeeho so snahou napísať film bez dramatického oblúka a bez pointy. McKee ho však ostro napomenie: „Bez zmeny, bez epifánie? Prečo by som mal dve hodiny sledovať príbeh, kde sa nič nezmení? Čo si sa zbláznil?“
Hollywoodska scenáristická škola: Tradičný prístup
Hollywoodska škola, reprezentovaná McKeeho prístupom, je postavená na jasne definovanej dynamike príbehu ktorá často narába s pojmami protagonistu a antagonistu, alebo zámeru a prekážky. Protagonista má cieľ, antagonista mu v tom cieli bráni, a v priebehu deja protagonista prejde vnútornou alebo vonkajšou premenou.
Hollywoodská scenáristická škola, ako ju poznáme dnes, vychádza predovšetkým z Aristotelovej Poetiky ale jej korene sú hlboko zakorenené v divadelnej tradícii a playwritingu - technike drámy. Tento prístup sa na rozdiel od iných kinematografických tradícií sústreďuje na jasne definovaný konflikt a vývoj postavy, ktoré vedú k vyvrcholeniu a rozuzleniu príbehu. Poprípade vychádzajú z Cesty hrdinu (hero journey)
Tento prístup kladie dôraz na jasne definované postavy, ich ciele a prekážky, a na štruktúru, ktorá vedie k dramatickému vyvrcholeniu a rozuzleniu. Trojaktová štruktúra (úvod, konflikt, rozuzlenie) je základom pre väčšinu hollywoodskych filmov.
Podľa tejto školy je kľúčovým prvkom každého príbehu vývoj postavy ktorá čelí konfliktu a ktorá má svoje motivácie, príbehu postavy ktorý prechádza cez dramatickú štruktúru: začiatok, stred a záver. Tento prístup je aj dnes vyučovaný na hollywoodskych scenáristických školách či seminároch a v praxi ho nachádzame vo väčšine filmov, ktoré dominujú globálnym kinematografickým trhom. Hlavný protagonista musí čeliť vnútornému alebo vonkajšiemu konfliktu, ktorý ho postaví pred rozhodnutie, mení jeho správanie a prispieva k jeho vývoju a premene. Tento proces je nevyhnutný pre dosiahnutie satisfakcie diváka.
Tento model je tradičný v tom, že všetko má svoj dôvod (účel). Každý dialóg, každá scéna je navrhnutá s cieľom podporiť postavu a napredovanie príbehu. Tento prístup sa objavuje už v tradičných drámach, ktoré sa písali pre divadlo, od Shakespeara po Molièra a neskôr v rámci playwriting, ktorý Hollywood prevzal a rozvinul do podoby trojaktovej štruktúry.
Slovenský artový film: Fragmentárnosť a otvorený koniec
Naopak, slovenský artový film, ktorý sa vyvinul v 60. rokoch a v 70. rokoch, čelí úplne iným veciam. Príbehy sa tu často nesústredia na jasný konflikt alebo lineárny vývoj postavy. Skôr je dôraz na atmosféru, emočné pocity a reflexiu konkrétnych historických alebo spoločenských momentov.
Slovenský a československý artový film – od Jakubiska (Kristove roky), cez Slávnosť v botanickej záhrade (Havetta), po Šulíka (Záhrada) – často opúšťa klasickú predstavu vývoja postavy. Protagonisti nemajú jasné ciele, alebo ich nikdy nedosiahnu. Antagonista je neviditeľný – ak existuje, je to skôr samotný svet, nezáujem okolia, plynutie času. Premena je nenápadná alebo úplne absentuje.
Tieto filmy nerozprávajú príbehy v hollywoodskom (aristotelovskom) zmysle slova; skôr zachytávajú fragmenty (epizódy) života, bez veľkých zlomov a rozuzlení.
Slovenská/československá artová línia:
Žiadny veľký dramatický oblúk a klasický naratív. Postavy často "neprejdú" žiadnou veľkou zmenou. Dôležitejšie sú emócie, poézia každodennosti, nedopovedanosť.
Prečo je to dôležité?
Lebo tieto dva prístupy vychádzajú z odlišného svetonázoru:
Hollywood: svet a postava v ňom má zmysel (účel), a postavy majú moc tento svet meniť a dosahovať svoje ciele počas toho ako čelia konfliktu - prekážke. Napríklad: Smrtonostná Pasca - Die Hard.
Artový film a československá nová vlna: svet je neuchopiteľný, otvorený interpretácii, zmysel je iluzórny, človek je často pasívny bezmocný svedok života a jeho obeť. Existencionalizmus - konceptualizmus - nihilizmus - intelektualizmus - manierizmus - snobizmus. Preto ani nie je potreba vytvárať pevnú dramatickú štruktúru v ktorej má všetko vopred daný svoj prísny účel v duchu akcie-reakcie, v duchu techniky drámy.
Tento prístup je v protiklade k hollywoodskej tradícii v tom, že neexistuje jediný výrazný bod vyvrcholenia a konfliktu. Tým, že slovenské filmy opustili tradicionalizované pravidlá štruktúry, otvárajú cestu pre experimentálne formy vyjadrenia v ktorých sa dá neschopnosť tvorcov rozprávať príbeh vždy schovať za umelecký zámer.
Najväčší rozdiel medzi týmito prístupmi spočíva v prístupe k príbehu a konfliktu. Kým Hollywood zvyčajne očakáva, že príbeh bude jasne definovaný a bude mať pevne stanovený začiatok, stred a koniec, avantgardný film sa často vyhýba jednoduchým štruktúram a ponúka skôr otvorené interpretácie a emočné zážitky (podobne ako v umení konceptualizmus).
Začiatky klasického hollywoodskeho storytellingu môžeme nájsť v menách ako:
Billy Wilder alebo aj William Goldman, alebo Julius J. Epstein , Philip G. Epstein, Howard Koch, ktorý stáli za scenárom k legendárnemu filmu Casablanca, neskôr
David Mamet, Aaron Sorkin atď..
A samozrejme tvorcovia ako John Ford a Alfred Hitchcock. V našich vodách to bol potom Frank Daniel.
V dnešnej dobe potom od tvorcov ako:
Robert Zemeckis (Forrest Gump, Castaway, Back to the future)
Ron Howard (Apollo 13, Rush)
Steven Spielberg (hlavne staršie: Jaws, E.T., )
James Cameron (Titanic, Terminator).
Rezonancia s divákom – Tieto príbehy sa snažia zachytiť univerzálne témy ako láska, spravodlivosť, odvaha, obeta....
Scenáre hollywoodskej klasiky často dodržiavajú základné tri akty, kde:
Prvý akt predstaví postavy, ich svet a základný konflikt.
Druhý akt prináša vyostrenie konfliktu, postavy čelia rôznym výzvam.
Tretí akt vyvrcholí, kde je konflikt vyriešený, a postavy zažívajú svoju zmenu.
Každý kto niekedy písal scenár vie aké náročné to je a vie, že scenár sa nepíše, ale prepisuje, napokon aj postava Roberta McKeeho ide na pivo s Charlie Kaufmanom kde ho podporí lebo rozumie tomu že je autor.
Slovenské pokusy o žánrové filmy by podľa McKeeho neboli autentické, ale skôr parodické a naivné, nedokážu sa opierať o silný storytelling a tým pádom sú vnímané ako menej uveriteľné. Karikatúry reality.
Na Slovensku sa musíme posunúť smerom k storytellingu, smerom k svetu, k divákovi a zabudnúť na avandgardy a artové filmy a všetkých týchto tvorcov a la Kaufman, inak nebudeme nikdy úspešní ani pred domácim divákom, ani v zahraničí.
Tým nechcem povedať že tu nezávislý a artový film nemá mať svoje miesto, len to že to takto na Slovensku nerobíme preto, že to nevieme a že nás to nikdy ani nezaujímalo.
