Možno sa to niekomu môže zdať ako maľovanie čerta na stenu. Veď naše členstvo v EÚ je ľuďmi obľúbené. Až 79% opýtaných Slovákov sa cíti byť “občanmi Únie” (Eurobarometer, jeseň 2019). To je síce pravda, ale dve čísla by nám mali byť varovaním.
To prvé, všeobecne známe je 13% - toľko posledné prieskumy (FOCUS) pripisujú fašistickej ĽSNS, ktorá má úplne jasno v tom, že z EÚ chce vystúpiť. A teraz môžeme polemizovať, či by to Kotleba a spol. naozaj urobili, ak by boli pri moci – veď ani Róbert Fico v roku 2006 nechcel prijať euro, kým mu to odborníci nevysvetlili. Otázkou je, či by však ľudia okolo Mariána Kotlebu dokázali a vôbec chceli manažovať vášne, ktoré rozpútali.
S tým súvisí to druhé, menej známe, ale ešte varovnejšie číslo: 63%. Presne toľko Slovákov v nedávnom prieskume pre Európsku komisiu (Január 2019) nevedelo pomenovať ani jednu pozitívnu vec, ktorú si s členstvom v EÚ spájajú. Iba 13 % vyzdvihlo slobodu cestovania bez pasu a 8 % spomenulo euforondy.
Ako si vysvetliť, že síce 79% Slovákov sa cítia byť občanmi EÚ, ale len o niečo menšie percento vlastne ani nevie, čo z tej EÚ vlastne máme? Sociológovia, s ktorými som sa na túto tému rozprával, hovoria o slabej « pevnosti ukotvenia ». Preložené do slovenčiny to znamená zhruba toto: podpora EÚ na Slovensku je široká, ale plytká. Ľudia sú za členstvo v EÚ, ale viac-menej iba preto, lebo všetci okolo nás sú v Únii tiež a nikto neponúkol inú presvedčivú alternatívu.
Tá alternatíva v podobe fašistov, ktorá tu doteraz reálne nebola, sa žiaľ pomaly rodí. A dokonca si trúfam povedať, že 13% neprezrádza skutočný stav, pretože do tábora euroskeptikov môžeme pokojne pridať aj veľkú časť voličov SNS, Harabina a aj SMERu. Je síce možné — ak by sme chceli byť zhovievaví — že čelní predstavitelia týchto posledné menovaných strán nevidia problém v občasnom kopnutí do zlého “Bruselu”, kvôli migrantom či údajnému nadržiavaniu menšinám. Veď oni sú iní ako Kotleba: protestujú iba keď im chce EÚ „nanútiť“ nejakú škodlivú zapadnú ideológiu. Inak proti Únii nič nemajú.
Niečo podobného si myslel aj britský premiér David Cameron. Keď v roku 2016 vyhlásil referendum o členstve svojej krajiny, nechcel z EÚ odísť. Naopak: chcel otázku členstva Británie navždy uzavrieť a umlčať domácich zástancov Brexitu, hlavne vo vlastnej Konzervatívnej strane. Lenže sám celé roky brnkal na národné struny a o EÚ hovoril viac-menej ako o trpenom zle, ktoré nechápe britské tradície. V kampani síce zabojoval za zotrvanie v Únii, ale vykreslil ju v podstate ako jedinú alternatívu. Voliči, roky kŕmení anti-EÚ rétorikou, si vybrali inak.
Nie anti-európske sily, ktoré o svojich úmysloch hovorili jasne a dlhodobo, ale lavírujúci a kalkulujúci establišment v Londýne je zodpovedný za túto fatálnu chybu. Na niečo podobného máme zarobené aj u nás. V Európskej únii nie sme ani zďaleka tak hlboko ukotvení, ako si občas myslíme. Kombinácia dlhodobého, podprahového anti-EÚ populizmu a nejakej budúcej krízy môže preto skončiť zle.
Veľkou otázkou pre demokratickú opozíciu bude, ako tomu predísť. A tu sa trochu rozchádzam s tradičnou odpoveďou pro-európskych síl. Nie, nestačí len o EÚ pekne hovoriť. Neviem, ako vám, ale mne Slovenský rozhlas viackrát denne hlási, čo všetko sa tu z peňazí EÚ postavilo. No na tom spomínanom plytkom vnímaní Únie to veľa nezmenilo. Chce to výrazne viac. Budúca vláda potrebuje dať ľuďom pocit, že Únia pracuje aj pre Slovensko a že je v našich silách ju formovať a meniť na svoj obraz. Budem ešte explicitnejší: potrebujeme skĺbiť pro-európsky argument so zdravým vlastenectvom.
Ponechanie monopolu na vlastenectvo ľuďom ako Slota či Harabin je jednou z najväčších chýb pro-európskych politikov od našej nezávislosti. A podľa mňa tiež úplne zbytočnou. Otázka nestojí, či máme byť hrdí na Slovensko alebo na EÚ. Takí Dáni alebo Holanďania sú pyšní na svoju krajinu a vlajku a zároveň dokážu byť hrdo pro-európski. Nemusia si vyberať jedno alebo druhé. To isté platí aj pre Slovensko.
Je tu však háčik. To, že sa naši zapadní susedia cítia hrdí na svoju krajinu a EÚ súčasne nie je len tým, že sú v nej dlhšie ako my. Je to hlavne tým, že majú v Bruseli reálny vplyv, že dokážu meniť Úniu vo svoj obraz. Ono totiž nestačí len deklarovať, že EÚ sme aj my. Ľudia potrebujú vidieť, že nás tam počúvajú, že nie sme len do počtu. Že keď niečo povieme, tak sa to berie vážne a nastane aspoň čiastočný posun v náš prospech.
To sa nestane samé od seba. Nová vláda by mala preto začať tým, že predostrie nielen víziu pre našu krajinu, ale súčasne vysvetlí, akú EÚ chce. Ako má Únia vyzerať, aby čo najviac pomohla realizovať našu predstavu o budúcnosti Slovenska? Ak máme napríklad ako národnú prioritu to, že chceme väčší podiel digitálnych služieb na ekonomike Slovenska, asi chceme v rámci EÚ lepšie fungujúci spoločný trh s digitálnymi službami, nech majú naše firmy viac možností odbytu. Ak si ako krajina dáme za cieľ prechod z výroby klasických automobilov na elektromobily, asi chceme v rámci EU presadiť finančnú pomoc s takouto transformáciou.
Ako bude Únia fungovať o 5-10 rokov je aj na Slovensku. Tu neplatí, že menšie krajiny sú bezmocné. Často práve ony dokážu premostiť rozdiely medzi veľkými, nájsť kompromis – a vybudovať si taký kredit, aby si vedeli v EÚ vybojovať to svoje. V praxi by to malo vyzerať tak, že od prvého zasadnutia budúcej koaličnej rady by mal sedieť pri stole niekto, kto rozmýšľa nad tým, ako pretaviť slovenské priority v európsku politiku. Formovanie slovenských postojov v Bruseli tiež musí prestať byť len záležitosťou diplomatov; do európskej politiky sa musia vložiť ostatné rezorty a v prvom rade predseda vlády.
Spomenuté odporúčania možno znejú trochu úradnícky, priam nudne. Ale cieľom nie je nič menej, než zmeniť naše zmýšľanie o Európskej únii. Skoncovať s tým, že EÚ je len niečo cudzie, čo tvorí nejaké zákony, ktorým sa pasívne prispôsobujeme. Zadefinovať si aká EÚ najlepšie vyhovuje slovenským záujmom, postaviť tím kvalitných ľudí na Slovensku a vo svete, ktorí vedia tie záujmy presadiť a systematicky za svojou európskou víziou ísť. Také by mali byť imperatívy novej vlády v európskej politike.
V hre nie sú len príležitosti, ktoré nám aktuálne unikajú, ako napríklad pomoc pre naše automobilky alebo modernizácia dopravnej siete. V hre je aj naša budúcnosť ako člena EÚ. Pretože pokiaľ si tá relatívne veľká a zjavne rastúca časť obyvateľov, ktorí sa považujú za vlastencov, zadefinuje EÚ ako problém, naša európska príslušnosť bude v ohrození. Ten pravý patriotizmus nespočíva v brojení proti EÚ, ale v tom, že si ju osvojíme a zmeníme ju tak, aby čo najviac vyhovovala záujmom Slovenska.
