Mmm. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Akoby na jazyku zostala spomienka, ako chutila včerajšia chutná večera. Hral som sa na niekoho, kým som nebol. Robil som zo seba niekoho, kým som nebol. Obeť. Robil som zo seba obeť. Utvrdzoval som sa, utápal som sa v negatívnych, deštruktívnych myšlienkach.
Zlomené srdce, až príliš dobré srdce na to aby hlava rozoznala to, čo je zlé a čo nesprávne. Smútok. Hnev. Sklamanie. Akoby tieto návaly pocitov, vlastných pocitov nestačili. Ja som si k tomu ešte sám zintenzívnil všetky tie pocity, myšlienky počúvaním hudby, smutnej hudby. Hudba tam vonku, silné slová tam vonku, utvrdzovali to, čo som cítil, to, čo sa odohrávalo vo vnútri mojej existencie. NF. Počúval som ho celé dni. Vďaka nemu, cítil som sa horšie. A o to išlo. Možno keby som si vypočul niečo pozitívne, niečo veselé aj ja by som sa cítil pozitívne, veselo. No neurobil som to. Zvolil som si temnotu namiesto svetla.
Úspechy, zlyhania v podnikaní, priateľstvách, práci, stret s realitou po okúsení aké to je padnúť hlboko dole pod úroveň nebezpečne vysokých očakávaní. Nekonečné dni práce, transformované do dlhých rokov a na konci žiaden výsledok. V týchto momentoch, kedy som stratil nádej na lepšie zajtrajšky, urobil som to, čo mi pomohlo utvrdiť sa v týchto negatívnych myšlienkach, okolnostiach. Hľadal som tam, kde som sa necítil stratený. V minulosti. V minulosti, kde všetky predchádzajúce neúspechy a zlyhania bili do očí tak silno. Hľadal som predchádzajúce neúspechy, zlyhania. Vrátil som sa do tých momentov a nachádzal som v nich dôvody na prehĺbenie smútku, sklamania, pochybností. Radšej som sa cítil zle, než aby som nič necítil.
Našťastie, už nie som taký. Už neprehlbujem bolesť. Už neutvrdzujem svoje dočasné pocity, emócie trvalým odkazom tam vonku. Už nerobím zo seba obeť. Už viac nie. Slzy, plač. Lícami tečú len obmedzený, krátky čas. Nesústredím sa na čo. Analyzujem, vyhodnocujem prečo. Potom, otrasiem sa a idem ďalej. Pár momentov smútku, temnoty. Potom, vraciam sa ako pokornejší, silnejší a skúsenejší jednotlivec. Neutápam sa v bolesti. Nepresviedčam samého seba o dôvodoch prečo nie. Aj napriek bolesti, sklamaniu, obklopujem sa svetlom, hľadám dobro. Dobro tam vonku umožňujúce mi odraziť sa od dna tu vo vnútri a prežívať radosť. Alebo aspoň niečo, čo má náznak radosti.
