Po dvoch týždňoch v Peru prichádzam do Bolívie. Vystupujem na autobusovej stanici, prichádzam k infocentru a zo zvedavosti sa pýtam, čo by som v Bolívii nemal vynechať. Viem o najväčšom soľnom jazere na svete, o ceste smrti, ale informátorka ukazuje prstom na plagát so zasneženou horou. Bystrým zrak na čísle 6088. Horolezectvu som ešte ani "nepričuchol". Ani takémuto amatérskemu, so sprievodcom. Vystúpiť na šesťtisícovku, to by bolo ďalšou novinkou a zaujímavým spestrením mojej cesty.
Neskôr už zjednávam výhodnú cenu v agentúre a vyrážam na trojdňový výlet. V skupine je okrem mňa ešte Nemec a Francúz. Spolu máme dvoch sprievodcov. Napriek tomu, že vyrážame z La Paz, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 3 600 m a je mimochodom najvyššie položeným hlavným mestom na svete, tak prvý deň je venovaný aklimatizácii v základnom tábore - 4 750 m. Pár hodín venujeme lezeniu po stene na ľadovci. Pre nováčika fakt náročné.
Druhý deň smerujeme rýchlym krokom do high campu - 5 130 m. Ako sa neskôr ukázalo, ten rýchly krok bol pre mňa osudným. Síce šlo len o hodinu a pol rýchlej chôdze, v nadmorskej výške okolo 5 000 m to však zanechalo na mojom nezvyknutom organizme negatívne stopy. Kvôli rýchlej chôdzi, riedkemu vzduchu, nízkemu tlaku kyslíka a nakoniec aj vydýchanej miestnosti v high campe prichádzajú strašné bolesti hlavy. Pri zaspávaní si držím hlavu oboma rukami a popritom ako mi kvapky potu stekajú po tvári, od zúfalstva ešte zatínam zuby. Strašná bolesť. Tejto bolesti sa nevyrovná ani ten najhorší stav pri "opici po párty". Pociťujem silný tlak na bokoch hlavy a hlavne v záhlaví. Ani presne neviem, o príznaky akej výškovej choroby ide. Úmyselne zrýchľujem frekvenciu dýchania, aby som viac prekysličil telo, ale vo vydýchanej miestnosti je to takmer zbytočné.
Po pár hodinách bolesť trošku ustupuje. O dvanástej v noci je budíček, ale nie pre mňa, keďže som od bolesti ani oko nezažmúril. Po nočných raňajkách o jednej v noci vyrážame. Pre mnohých je možno prekvapivé, že sa vyráža uprostred noci. Tak pre oboznámenie uvádzam, že v noci je stabilnejšie počasie, sneh je zamrznutý, takže sa po ňom lepšie chodí a zároveň je menšie nebezpečenstvo uvoľnenia lavín.
Zo začiatku je tempo veľmi pomalé, takže si stíham vychutnávať pohľady na zasnežené masívy okolitých hôr. Vďaka lepšiemu prekysličeniu ma hlava prestáva bolieť. Napriek nočným bolestiam, kvôli ktorým som bol presvedčený, že nebudem schopný ani vyraziť, nakoniec verím tomu, že dnes by som mohol vyjsť až na vrchol. Navyše máme šťastie aj na počasie, keďže deň predtým kvôli výdatnému sneženiu nedosiahla vrchol ani jedna skupinka. Chôdza je stále veľmi pomalá, takže aj po pár hodinách sa cítim fajn. Sprievodca sa nás pravidelne pýta či sa cítime dobre. S Francúzom odpovedáme zhodne áno.
Pomaly dosahujeme výšku 5 800 m a opäť odpovedáme, že všetko je v poriadku. O pár minút ale Francúz padá na sneh a ťažko dýcha. Sabino, náš sprievodca, sa ho zarazene pýta, čo sa deje. Nemôže hovoriť, len zhlboka rýchlo dýcha. Po pár minútach vraví, že ho strašne bolí hlava a nemôže dýchať. Vraj už nemá viac síl a ďalej to nepôjde. Škoda, tak budem pokračovať s Gonzalom, informujem Sabina. Lenže Gonzalo, druhý sprievodca, je už od nás pomerne ďaleko, a tak nepočuje naše volanie. Spolu s Markusom nás mali presne pre tento prípad čakať, tak znela dohoda. Od nás sú už ďaleko, a preto sa k nim nemôžem pripojiť. Sklamaný sa dívam na horu predo mnou. Chýba mi hodina a pol. Zúfalo sa teda otáčam a spolu s Francúzom a Sabinom sa vraciame do tábora. Francúz nám po ceste párkrát padá. Nakoniec došiel po vlastných. Je v poriadku, a to je najdôležitejšie.
Po príchode do La Paz mierim okamžite do cestovky a spolu riešime toto nepochopiteľné nedorozumenie a zlú organizáciu. Po ostrej výmene názorov mi nakoniec vracajú väčšinu peňazí. Na druhý deň si za ne v inej agentúre kupujem nový výstup. Starý Bolívijčan sa smeje z mojej zlej skúsenosti a tvrdí mi, že teraz už musím vyjsť hore. Zaujalo ho, že som zo Slovenska. V našich Tatrách bol dvakrát. Veľmi sa mu tam páčilo, ale že je tam f.cking cold. No v januári sa tam nezvyknú ani kamzíky opaľovať, pomyslel som si. Za pôvodnú cenu tak dostávam dokonca osobného sprievodcu.
Na ďalší deň sa teda vraciam späť do hôr. Z rovnakej cestovky s nami poobede smeruje nahor ešte Francúz s Francúzkou a ich sprievodca. Spolu sa dostávame do súkromného high campu tejto cestovky - 5 350 m. Varenie polievky a čaju zo snehu, nočný chlad bez ohrievačov. Provizórne podmienky takýchto kempov snáď ani viac rozoberať nemusím. Na výstup, môj druhý, a snáď už úspešný, vyrážame o druhej v noci.
Hneď od začiatku nadávam na rýchle tempo, ktoré nasadil môj sprievodca. V takejto nadmorskej výške aj veľmi pomalá chôdza je rýchla. Je potrebné len postupne prekladať nohy a po pár krokoch predychávať. Snáď ma nevnímali v cestovke ako skúseného borca, ktorému nespravodlivo nevyšiel výstup, a tak s ním teraz rýchlo vybehneme na vrchol. Hneď od prvých minút ale zisťujem, že áno. Postupne zaťahujem lano a naznačujem, aby spomalil. Predbiehame skupinky a anglicky hovoriacich sprievodcov prosím, aby mu v španielčine vysvetlili, nech ide pomalšie. Bojím sa, že ma to tempo zničí. Trošku spomaľuje, ale napriek tomu ideme rýchlo. Po čase mu už z recesie rozčúlený kričím, čo ide tak pomaly, veď ja som sa tiež celé detstvo kolobežkoval pred domom v nadmorskej výške 4 000 m, takže nemusí na mňa brať ohľad. Míňame padnutú lavínu a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa stále viac a viac ochladzuje.
Po troch hodinách chôdze sa v dolinách začína blýskať. Robíme ďalšiu prestávku a s úsmevom a so vztýčeným prstom k Európe mu hovorím, že sa nad Tatrou blýska. Nerozumie, ale vidí, že to vravím s úsmevom a pozitívnou energiou, tak sa tiež smeje. Po čase nás ale dobrá nálada prechádza. Blesky sú stále bližšie a bližšie. So železným čakanom v ruke si uvedomujem, v akej sme nebezpečnej pozícii. Tmavú noc na sekundy menia žlté osvetlenia bleskov. Kvôli silným treskom nad našimi hlavami, párkrát zarazene zastavujeme. Naše vystrašené pohľady sa stretávajú a vidím, že mu tiež nie je všetko jedno. Peligroso! Vyslovujem cez paru, ktorá sa predomnou pri náročnom dýchaní kvôli stále väčšiemu mrazu pravidelne objavuje. Sí, peligroso, muy peligroso, dodáva.
Opäť sa otočiť? Rozhodnúť sa v takejto chvíli je pochopiteľne veľmi ťažké, ale keď bude nevyhnutné vrátiť sa, tak budem musieť bez váhania. To rozhodnutie nechávam naňho. Sadáme na sneh. Čakany dávame od seba ďalej. K čomu to je ale platné, keď s pokojom angličana vyberá mobil a púšťa si tradičnú bolívijskú hudbu. Na nohách cítim stále väčšiu zimu. Hudba je upokojujúca a v duchu čierneho humoru si uvedomujem, že kvôli mobilu v ruke blesk zasiahne asi najprv jeho. Prvýkrát na ceste okolo sveta sa naozaj bojím o zdravie. Nad hlavou nám trieskajú blesky a vzhľadom na to, že okolo nie sú žiadne prirodzené priťahovače bleskov, tak železné čakany v rukách sú jasným terčom.
Spolu sledujeme to divadlo v horách a nad našimi hlavami. Vystrašený si hlavu opieram o sneh. Pohľady na okolitú prírodu predčili moju vystrašenosť. Úžas. Všade naokolo ma v tejto hlbokej tmavej noci obklopujú obrovské zasnežené masívy, kilometre podo mnou hlboké doliny plné neznáma a jasná obloha, ktorá sa miestami stráca za rýchlo sa premiestňujúcimi tmavými mračnami. Tak jasnú oblohu ako v juhoamerických Andách nájdete málokde. Z pamäte sa mi vynárajú spomienky na kempovanie v austrálskej divočine. Tá jasná obloha bola tiež jedinečná a silno konkuruje aj tejto. Sila prírody je neopísateľná. Na každom mieste tejto planéty sa predvádza rôznorodo a vo veľkom štýle. Aj vďaka tomu ostáva obdivuhodným fenoménom aj pre tých najväčších flegmatikov.
Blesky pomaly tíchnu a začína hrobové ticho. Kvôli svojej nepredvídateľnosti je možno ešte horšie. Ani netušíme, čo príde za ním. Využívame pokojnú situáciu a pokračujeme v ceste. Predychávam kilometre, ktoré už máme za sebou. Pri každom pohybe zaškrípe sneh o to hlasnejšie. Sme už v 5 900 m a čaká nás posledná, najstrmšia stena. Eduardo rozmotáva dlhšie lano a smeruje priamo nahor. Istený lanom ho nasledujem, ale náročná chôdza v tejto nadmorskej výške je už veľmi vyčerpávajúca. Pri tomto stúpaní som vďačný za každý krok. Tesne pred vrcholom už opieram hlavu s prilbou o svah a pár krokov následne predýchavam aj pol minúty. V strede svahu vidím ďalšie skupinky a nerozumiem, prečo oni ten svah križujú zo strany na stranu postupne nahor a mňa Eduardo ťahá ako otroka šikmo hore. Vraj týmto štýlom skôr uvoľnia lavíny. Každý krok bolí stále viac a viac, ale pomaly sa posúvam ďalej.
O šiestej ráno dosahujeme vrchol! Kvôli tempu môjho bláznivého sprievodcu prichádzame ako prví. Na znak úspešného zdolania vrcholu nasleduje spoločné tľapnutie rukami. Vyčerpaný vyberám foťák, aby som mal spomienku na túto chvíľu. Na vrchole šesťtisícovky predsa nie som každý piatok a vrcholovka proste nesmie chýbať.
Na úplnom vrchole nie je veľa miesta a dva metre za mnou sa nachádza prudký prepad do doliny. Opäť si vychutnávam nočné pohľady na okolité hory. Pred pár hodinami som na ne pozeral hlavou nahor, teraz ich mám všetky pod palcom. Svetlo z čeloviek nám umožňuje jasnejšie vidieť aspoň pár metrov pred nami. Dobrý pocit z dosiahnutia vrcholu mi zohrieva mrznúce prsty na nohách. Po pár fotkách vyrážame na cestu späť do tábora a po chvíli míňame tri skupinky. Neskôr som sa za nimi otočil a videl som, že taktiež došli až na vrchol.
Po približne pätnástich minútach sa počasie rapídne mení. Túto noc hrôzostrašné blesky v horách vystriedalo hrobové ticho a po ňom prichádza husté sneženie. Viditeľnosť sa stráca a premrznutý smerujem krok za krokom nadol. Silný vietor ostro šľahá snehovými vločkami moju tvár. Z môjho trpkého a vyčerpaného výrazu tváre by ste rýchlo usúdili, že ma to už nebaví. Avšak okrem bleskov si celý výstup so špecifickou atmosférou naozaj vychutnávam. Je to ako jedenie citróna. Síce sa kvôli kyslému výrazu tvárim, že je odporný, ale v skutočnosti mi chutí. Zvláštne "športové sebatrýznenie".
Vďaka rýchlemu tempu pri schádzaní stretávame aj skupiny, ktoré sa museli kvôli nepriaznivému počasiu tesne pred vrcholom vrátiť. Spolu hľadáme cestu späť. Silné sneženie a vietor zakryl vydupaný chodník. Napriek tomu, že tadiaľ sprievodcovia chodia dlhé roky, tak ani jeden presne nevie, kadiaľ vedie cesta nadol. Neuveriteľné, ako dokáže príroda spochybniť dlhoročné skúsenosti. Jeden chybný krok ich môže poslať stovky metrov voľným pádom nadol. Nie je to sranda. Môj sprievodca opäť rozmotáva to dlhšie, tridsaťmetrové lano. S čakanom v ruke napäto sledujem každý jeho krok a som pripravený na okamžité zaistenie o zľadovatelý sneh. Po dlhých minútach našťastie nachádzame orientačný bod pri skale. Po hodinách úspešne prichádzame až do tábora.
Tento výstup radím k najsilnejším zážitkom celej cesty. Možno práve tento zážitok by som bez váhania mal označiť ako najväčší, ale pokorne dodávam, že v tých všetkých zážitkoch sa už strácam a vybrať práve jeden, ktorý označím ako najväčší, je náročné. Južná Amerika má veľa šesťtisícoviek a samozrejme zdolanie jednej z nich nie je žiadne hrdinstvo. Zdolanie tej prvej je ale výnimočné, nezmazateľne sa zapíše do pamäte a osobne samozrejme veľmi poteší. Ochutnávka horolezectva ma veľmi zaujala a uznávam, že myseľ okamžite smeruje na zdolávanie vyšších hôr.
Pretože takéto koníčky rýchlo prerastú do "športovej drogy", tak je možno aj dobré, že momentálne na ďalšie výstupy nemám priestor. Pravdou ale je, že vďaka štyrom týždňom pohybovania sa na náhornej plošine Altiplano v nadmorskej výške 3 000 - 4 000 m som skvele aklimatizovaný. Navyše mám čerstvo za sebou pár dní strávených nad 5 000 m.n.m, takže fyzicky by som si trúfol aj na argentínsku Aconcaguu, najvyššiu horu Južnej Ameriky. Tak aklimatizovaný ako som teraz, už dlho nebudem a príležitosť je ideálna. Bohužiaľ to teraz nie je možné. Možno nabudúce.
V nasledujúcom blogu sa ocitneme v exotickej Bolívii. Jazdou na bicykli spoznáme nástrahy známej "Death Road", cesty smrti. Po stopách Rally Dakar prejdeme najväčšie soľné jazero na svete a po návšteve baní v Potosi budete vďační za prácu, ktorú máte.
Viac fotiek z môjho cestovania tu
Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu
