Po dlhých mesiacoch mojej cesty okolo sveta pokračujem v Brazílii, v poslednej krajine na juhoamerickom kontinente. Ešte pred dvoma mesiacmi trasa mojej cesty Brazíliu nekrižovala. Avšak v jeden deň mi pri stopovaní na Novom Zélande zastavil brazílsky pár. Nadšení z mojej bláznivej cesty ma utvrdzovali v tom, že ich domovinu nesmiem vynechať. Brazílčanka Tati mi navrhuje návštevu jej rodiny, ktorá mi v Brazílii pomôže. Ponuku rád prijímam. Nielen toto stretnutie nakoniec doviedlo moje neskoršie cestovateľské kroky ku brazílskym kanárikom.
Po dvoch náročných dňoch presunu z bolívijského Sucre sa ocitám v pohraničnom brazílskom meste Corumbá. Po mesiaci som teda opustil Bolíviu a zo spoznávania jej unikátov ostávam nadšený. Kvôli nízkej životnej úrovni v tejto krajine rezonujú vo mne aj zmiešané pocity. Hneď po príchode do Brazílie pozorujem výrazné rozdiely v porovnaní s Bolíviou. Menej Indiánov, upravenejšie okolie, menej klasických pouličných trhov, menšia chudoba. Pri spoznávaní menej rozvinutých krajín som rád, že som ich stihol spoznať ešte v súčasnej podobe. Prípadná prosperita ich tvár zmení. Prechod z Bolívie do Brazílie nie je prvým momentom, kedy si uvedomujem, že cestujem nielen v priestore, ale aj v čase.
V Corumbé trávim len pár hodín a viac-menej čakám na večerný autobus do Campo Grande, hlavného mesta štátu Mato Grosso do Sul. Tam ma už čaká pohodový víkend u priateľskej Tatinej rodiny. Počas nočného spánku v autobuse ma budí protidrogová kontrola. Takýto budíček uprostred noci zrejme nikoho nepoteší. Bolívia je významným zásobovateľom brazílskeho drogového priemyslu, takže zvýšené kontroly sú pochopiteľné.
Víkend v Campo Grande sa nesie v rodinnej atmosfére. Unaveného a hladného ma vítajú s čerstvou Feijoadou, tradičnou brazílskou pochúťkou. Z brazílskej gastronómie ešte určite stojí za spomenutie snáď najväčšia klasika rýchleho občerstvenia - pastel. Predáva sa všade a stánky, ktoré ponúkajú rôzne druhy pastelov vás budú sprevádzať po celej krajine. Počas pohodového víkendu u Tatinej rodiny spolu grilujeme, navštevujeme miestne vodopády a našim večerom jednoznačne vládne popíjanie tradičného chladeného nápoja z maté - tereré. Po portugalsky nerozprávam a ich angličtina je takmer nulová. Toto negatívum spôsobuje komickú komunikáciu. Na pomoc nám ale prichádza internetový prekladač a stáva sa našim vzájomným tlmočníkom na najbližšie dni.
Čo by to bola za návšteva Brazílie bez futbalu s miestnymi? Pomyslel som si a s nadšením sa pridávam k večernému nedeľňajšiemu futbalu. Brazília je proste futbalový fenomén a človek by možno čakal vysokú úroveň na všetkých jej futbalových poliach. Pravdou ale je, že klasický pouličný futbal je všade na svete podobný. Ako za trest každý na striedanie do brány. Najhorší hráč zostáva v obrane a zvyšní útočia. Pri následnom protiútoku sa nikto nevracia a pri inkasovanom góle teda za všetko môže ten obranca. Za trest preto musí zostať v obrane aj naďalej. Po hodine hry mamy z okolitých domov kričia na svojich synov, aby už konečne šli domov. Všetci prikyvujú, že už idú. To „už“ samozrejme znamená minimálne dve hodiny. Tri hodiny v horúčavách bez vody a koniec je až za úplnej tmy. Silná nostalgia na väčšinu prázdninových dní v mojom detstve.
Z Campo Grande následne smerujem do Bonita. V tejto časti Brazílie je veľmi obľúbeným miestom, keďže sa z neho vyráža na populárne plávanie riekou Rio da Prata a na mnoho iných zaujímavých atrakcií. Plávanie a potápanie sa v Rio da Prata absolvujem aj ja a rozhodne neľutujem. Počas plávania mám riečny svet neustále pred očami. Všade naokolo množstvo pestrofarebných rýb a po vynorení sledujem opice na okolitých stromoch. Tri hodiny si ma tok rieky postupne posúva džungľou a neoddeliteľne sa stávam súčasťou miestnej prírody. Poobede navštevujem aj raj papagájov Arara v mieste Buraco das Araras. Výnimočná skalnatá prepadlina uprostred planiny je domovom stoviek týchto vzácnych pestrofarebných papagájov. Vraj žijú minimálne 80 rokov. Popri ceste stretávame aj mnohé iné významné druhy vtákov. Brazília je rajom papagájov a vtáctva obecne.
Majestátne vodopády Iguazu Falls sú ďalšou zastávkou počas cestovania v najväčšej juhoamerickej krajine. Na ceste k ním zachádzam na týždeň aj do Paraguaja, kde ma čakajú ďalšie nezabudnuteľné stretnutia s miestnymi. Viac o cestovaní v Paraguaji v osobitnom blogu tu.
Z paraguajského Cuidad del Este prekračujem hranicu a vraciam sa späť do Brazílie. Konečne nastáva čas na jeden z vrcholov Južnej Ameriky. Vodopády Iguazu Falls ma pompézne vítajú a ďaleko predčili moje očakávania. Toto veľkolepé prírodné dielo sa pýši najväčším komplexom vodopádov na svete. Sú dokonca dvakrát väčšie než slávne Niagárske vodopády. Mám šťastie aj na slnečné počasie. Vďaka nemu sa v rozprášenej vode pred vodopádmi vytvárajú dúhy a panoramaticky ich zdokonaľujú. Masívne množstvo padajúcej vody a nekončiaci hluk. Proste ohromné dielo prírody. Ich návštevu vrelo odporúčam.
Od vodopádov mierim do hlavného mesta. Aj v Brasílii mi s ubytovaním pomáha Tati a po príchode ma už čaká jej teta. Dvadsaťsedemhodinová cesta autobusom je najdlhšou za posledné mesiace. Do tohto mesta prichádzam predovšetkým kvôli vybavovaniu víz do Afriky. Kvôli komplikovanej byrokracii strácam viac než týždeň vybavovaním ghanských víz, ktoré nakoniec končí neúspešne. Avšak súbežne otváram aj ďalšiu variantu a žiadam o víza do Pobrežia Slonoviny. Tie sa mi našťastie podarilo získať. Táto turbulentná časť prípravy na Afriku ma síce znechutila, ale neodradila od plánu pokračovať z Brazílie do Západnej Afriky. Veď koniec koncov stačilo len absolvovať náročnú cestu do hlavného mesta, párkrát navštíviť ambasády, priniesť kopec dokumentov, neustále tam volať a osem dní sa znervózňovať kvôli ich nečinnosti. Pomerne „jednoduché“.
Počas čakania na odpovede z ambasád navštevujem administratívne centrum hlavného mesta. Korupčné škandály v Brazílii nie sú výnimočnými a spoločnosť nepretržite poburuje kontroverzné odlesňovanie amazónskeho pralesa. Práve v ňom vidia veľký potenciál v objavení obrovským zásob nerastných surovín. Veľmi háklivá téma. Preto pred budovami ministerstiev stretávam protestujúcich Indiánov tancujúcich v rytme svojich tradičných rituálov.
Brazílske mestá si ma posúvajú ďalej a po Brasílii prichádza čas na Rio de Janeiro. Mimochodom, Brazília je v určitých oblastiach veľmi predražená, o autobusových lístkoch nehovoriac. Na autobusovej stanici v Brasílii si lístok do Ria môžem kúpiť len cez jedinú spoločnosť. Kvôli minimálnej konkurencii je lístok samozrejme predražený. Nechutné kartely evidentne vládnu tomuto biznisu.
Rio de Janeiro je mojou poslednou zastávkou na juhoamerickom kontinente. Po desiatich týždňoch som sa úspešne presunul zo západného pobrežia Južnej Ameriky k jej východnému pobrežiu. Po Indickom a Tichom oceáne sa teda na mojej ceste ocitám aj pri brehoch Atlantického oceána.
Po príchode do Ria kontaktujem môjho vopred dohodnutého hostiteľa z couchsurfingu. Hostenie nečakane ruší, a to bez toho, aby ma o tom skôr informoval. Zarazený z tohto prístupu zúfalo zostávam počas večerných hodín na hlavnej stanici a vypisujem urgentné žiadosti na hostenie. Počas toho, ako si už hľadám miesto na prespatie, dostávam správu od Pedra, ktorý ma pozýva k svojej rodine. Autobusovú stanicu strieda vlastná izba v byte tri bloky od populárnej pláže Copacabana. Raz som proste hore, raz dole. Pedrova rodina prvýkrát spoznáva Slováka, preto zaujato počúvajú špecifiká Slovenska. Nie nadarmo sa vraví, že couchsurfing je symbolom cestovania bez toho, aby ste opustili domov.
Pedro je klasický brazílsky futbalový fanatik. Spomíname na minuloročný šampionát a zo srandy podrypujem s dotazom, ako vlastne dopadla Brazília v semifinále proti Nemcom. Na moju ironickú otázku sa len s úškrnom chytá za hlavu a odpovedá, že o žiadnom takom zápase nepočul.
Návšteva snáď najznámejšej brazílskej atrakcie, sochy Krista, samozrejme zaujala. Aj keď, v podstate ide „len“ o jednu obrovskú sochu. Z návštevy vrcholu Corcovado, na ktorom táto socha stojí, si odnášam väčší zážitok z výhľadov na rôzne časti tohto mesta bohov. Po pravej strane more obmýva známe pláže a na konci Copacabany sa hrdo predvádza ďalšia známa dominanta mesta - Pao de Acúcar. V strede panorámy sa týči centrum a údoliu po ľavej strane vládne bájny štadión Maracana. Tento štadión navštevujem o pár dní neskôr počas finálového zápasu miestnej ligy. Vopred netuším, či budem fandiť Vascu alebo Botafogu. Akonáhle sa ocitám v jadre fanklubu Botafoga, je mi to hneď jasné. Maracana ma prekvapila, očakával som totiž trošku väčší „kotol“, ale inak krásny štadión.
Pri popise Ria to najlepšie na koniec. Pláž Copacabana si určite obľúbite. Predstavuje oázu relaxu vedľa rušného mestského života. Ešte som nevidel pláž, ktorá by tak prirodzene zladila ruch veľkomesta s oddychom. Aj preto patrí k tým najznámejším na svete. Atmosféra tejto pláže vás okamžite pohltí. Ak vám Copacabana stačiť nebude, hneď vedľa sa ponúka taktiež veľmi obľúbená pláž Ipanama.
Na ceste do Afriky prestupujem na letisku v Sao Paulo. Pracovníčka leteckej spoločnosti pri kontrole môjho pasu volá k sebe kolegu. Ukazuje mu môj pas a hovorí Čekoslovakia. Ten ma informuje, že si mám vziať batoh a ísť s ním. Ide opäť o protidrogovú kontrolu. Brazília ma ňou privítala a zároveň sa so mnou týmto spôsobom aj lúči. Popritom, čo mi prehľadávajú „každú nitku“ na batohu, sa zamýšľam nad tým, či snáď vyzerám ako nejaký drogový díler. To ešte netuším, že po príchode do afrického Abidjanu o druhej v noci strávim hodinu na protidrogovom.
Končí sa ďalšia významná etapa mojej dobrodružnej cesty, ktorá ju nesmierne obohatila. Južná Amerika zanecháva vo mne ďalšie nenahraditeľné zážitky a skúsenosti. Aj tento bláznivý kontinent ma svoje výrazné špecifiká, ktoré sa vám vryjú pod kožu. Na južnej pologuli už jeseň beží v plnom prúde a je čas odštartovať tretie leto po sebe. Po piatich mesiacoch preto mierim späť na severnú pologuľu, a to do afrického Pobrežia Slonoviny. Muito obrigado Brasil!
V nasledujúcom blogu sa už presunieme na africký kontinent. Okrem iného sa dozviete, ako dopadol môj pobyt v slume v Abidjane, prečo ma spoznávanie afrického života položilo hneď v prvé dni na kolená a taktiež popíšem, čo ma zaujalo počas návštevy kmeňa Lobi na severe Pobrežia Slonoviny.
Viac fotiek z cestovania v Brazílii tu
Moju cestu okolo sveta môžete sledovať tu
