Podnájomca

Kludne by na miesto stien mreže mohli byť,
aj tak by si stále vravel, že len tu môže žiť.

Steny hole, biele, bez klinca i bez obrazu,
holé ako jeho duša, ako tvár bez výrazu.

Jedna posteľ bez paplóna, bez vankúša,
iba plachta, iba deka, výsada voľného muža.

Polica, v nej pár kníh a zväzok skíc,
celý jeho majetok, opisuje jeho gýč.

Pracovný stôl, pri ňom stolička, nie skôr vešiak,
pripomína jeho zvyky, že je to prostý sedliak.

Ticho v byte ruší iba hluk motora chladničky,
z vonku takmer nová, z vnútra na cucky.

Prázdno v nej, ako prázdno v jeho duši,
črta charakteru, o ktorej si myslí, že mu sluší.

Stôl pre dvoch, zbytočne veľký,
ten nikdy nik neuvidí, i keď by pozval všetky dievky.

V kruhu samotára sedí v kresle hladiac na stenu,
dúfajúc, že si nie raz sem dovedie ženu.

No časom plynúcim, ktorý mu pripomína iba rastúca brada,
začína chápať, že ho už nijaká nebude mať rada.

Tak zanevrie na prázdny byt, na prázdnu posteľ,
práca a počítač sa stáva jeho priateľ.

Dvere s pokazeným zámkom nikdy nezamyká,
vediac, že keď sa vráti na noc tak nik nezavíta.

Byt už nie je domov, ale pasca pre samovraha,
cez deň v práci a v noci v baroch ostáva.

Stráca nádej a splnenie života a jeho zmyslu,
každým riadkom sa ponára bližšie k zlu.

Mysliac si, že má pravdu, vie, že klame sám seba,
chápe, vidí, cíti, že mu štyridsať metrov nie je treba.

Posledný krát zatvára dvere, zatvára byt,
ide niekam inam skúsiť šťastie, skúsiť žiť.