Sonety stratenej lásky

Ja vám už lásku nemôžem dať,
ja vás nemôžem milovať.
moje srdce už nemám dávno,
ja už padám na kolená, na dno

priepasti čo zostala po mojom srdci.
Ľudia sú milovaní a milujúci,
no ja som prekliaty Tebou,
tvojou múdrosťou a krásou.

ja ti dal srdce do rúk
a zostal mi život plný múk.


II.

Prepáčte mi dievčatá,
že vás milovať nemôžem,
pravda je však taká,
že už milujem.

Milujem dievča pre mňa najkrajšie,
s ktorým som prežil chvíle najkrajšie;
ktoré mi bez citu vzala rozum a srdce
a zapálila žiaru mojej sviece.

Horí mi už len srdce láskou k nej
a ona ako prostý zlodej,
bez rozmýšľania, bez svedomia
vzala mi život a utiekla bezomňa.

ja bežal za ňou no márne.
Všetok ten čas, láska, bezvýznamne.


III.

Prepáčte mi dievčatá,
že vás milovať nemôžem,
pravda je však taká,
že už milujem.

Aspoň kedysi, teraz je láska stratená,
moja sila a viera je zlomená,
čas lások mi pretieklo pomedzi prsty
a ja stratil všetky starosti.

Stále, keď počujem tie slova, sa pýtam,
či už to srdce naspäť mám.
Povedzte mi ľudia, či je to pravda,
že srdce časom znovu dorastá.

Ubehne deň, mesiac, rok, storočie
a moje srdce stále netlčie