Ako správne zasiať prvé semienko, aby s toho nevznikla iba strata času? Túto otázku si kladiem zakaždým, keď začínam niečo nové. I keď sa môže zdať, že moje myšlienky sú stále prvoplánové, a niekedy tomu naznačuje i výsledok, nie je to pravda. Celé sa to začalo už dávno. Tak dávno, že sa ani nepamätám kedy. Zásadný moment bol asi postoj rodičov k môjmu vzdelávaniu. „Učíš sa sám pre seba." Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak tato veta určila celý môj život a rodičia si toho ani neboli vedomí.
Sila slova "sám" je tak veľká, že ohraničuje jednotlivca od obrovskej masy. Je to akási hrdosť, priktorej sa mi zjaví hrdina, stojac na skale a bijúc sa do hrude, že to on, len on, a nik iný. No ako sa tak spätne pozerám, tak mám čoraz väčší dojem, že To slovo má v sebe viac zlého, ako dobrého. Byť samostatným je asi základ každej výuky. Tímová spolupráca sa neodporúča, pretože by tak mohol mať jednotlivec prevahu nad ostatnými a tým ich demotivovať. Ale čo ak sa jednotlivec odosobní od skupiny a začne vnímať okolie sám. Nastane chyba ktorá sa nedá tak ľahko napraviť. Jednoduchou rovnicou výberu spracovania informácií je: „Čo sa týka mňa, to je dôležité." Človek sa tým stáva sebestačný a vôbec nevníma okolitý názorový smer. Žije si vo vlastnom „ideálnom" svete.
Odstupom však dospeje k tomu, že rovnica je nedokonalá. Chýba jej jeden aspekt a to je plynutie času. Tým si uvedomí časť okolitého sveta, no iba tú, ktorá sa ho osobne týka. Teraz vstupuje na scénu cieľ. Ak je cieľ daný, tak nič nestojí v ceste, dosiahnuť ho. Začne sa urýchlený proces, k dosiahnutiu vrcholu. Rovnica sa zmení na podmienku a vzniká nová rovnica: „Čo sa týka môjho cieľa, je dôležité pre mňa." „Samo" začne hľadať najkratšiu a najľahšiu cestu pre svoj cieľ. Úplne neguje varovania ostatných. Hľadá, až kým ju nenájde. Je ochotný zanedbať procesy, ktoré sú nutné, no pre neho, nie až tak potrebné a tým sa dostáva do rizika. Vzniká druhá rovnica: „K urýchleniu cesty k môjmu cieľu, dôležitosť upadá."
Riziko pádu pred dosiahnutím cieľa, si poistí druhou cestou, ktorá je ešte kratšia, ale o to nesie väčšie riziko zlyhania. Rovnica jeho selekcie, podstatných informácií, začne niesť ďalšiu neznámu, ktorá si vyžiada novú rovnicu: „Dôležitý je ciel, nie cesta k cieľu." Tým „Samo" vnútorne nastolí rovnováhu neznámych. Spokojne kráča svojou cestou, až kým nenatrafí na sociálne vplyvy. Zrazu do množiny rovníc vpadne neznáma, s ktorou nemá žiadne skúsenosti. Chyba ktorá nastala bola už na počiatku vývoja priorít. Odosobnením od skupiny stratil „Samo" sociálne vzťahy a tým stráca nádej na dosiahnutie cieľa. Preto musí prehodnotiť svoje priority a dospieť k názoru obchádzky.
Vrchol je daný už od začiatku. Ten je nemenný. Zmení sa smer a to k druhému cieľu cez, ktorý má odstrániť neznámu. Tým vznikajú rovnaké tri rovnice ako pred tým, len majú iný cieľ. Celý proces sa začína od počiatku a „Samo" prechádza každým krokom odznovu. Až po odstránení neznámej, ktorou je sociálno, môže dosiahnuť svoj pôvodný vrchol. Problém vzniká vtedy, ak „Samo" nedokáže zmeniť svoje vnútorné rovnice z ja sám na my spolu. Ak to nedokáže, začne krúžiť vo svojom vlastnom vnútri a tým stratí úplne kontakt s realitou. Náprava nastáva až v momente, keď je ochotný vzdať sa svojej sebeckosti a vnútorného pocitu hrdinu stojaceho na skale a bijúceho sa po hrudi: „To ja, to len ja a nik iný."
Na záverom by som ešte podotkol, že pred zacyklením sa medzi dvoma cieľmi sa „Samo" ubráni len tak, že jeden ciel zmizne. A to buď pochopí sociálno a upustí od sebectva a uzavretosti, alebo zanechá prvotný cieľ. Opustením pôvodného vrcholu svojej cesty „Samo" začne blúdiť. Musí vrátiť na úpôtie a znovu si nájsť vrchol svojej cesty.
