Áno, viem, že porovnávať trojdňový festival pre tisíce ľudí s jedným koncertom môže niekomu pripadať smiešne. Aj na počet cien Grammy vyhrávajú džezáky v pomere 17 ku šiestim. Užasné na našom koncerte je však to, že sa odohráva v prostredí, kde jazz vznikol. V malom klube. Takže ak si počet Grammy prerátame na metre štvorcové, alebo na kapacitu, tak máme navrch.
Mrzí ma totiž, že pre Bratislavčanov zostáva jazz skôr spoločenskou udalosťou. Na veľkom koncerte sa chce ukázať každý, ale s návševnosťou v kluboch je to už horšie. Viem, o čom hovorím. Keď sme pred dvoma rokmi štartovali klub, mysleli sme si, že jazz bude jedným z hlavných pilierov našej dramaturgie. Po roku sme to však museli vzdať a s ťažkým srdcom sme zrušili napríklad pravidelné nedeľné jam sessions.
Napriek tomu ideme budúci týždeň do toho. Aj keď riziko je veľké, ponuka usporiadať spoločný koncert saxofónovej legendy a najlepšieho súčasného organistu sa jednoducho neodmieta. Utorkový koncert je našim malým príspevkom k snahe oživiť jazzové podhubie v našom hlavnom meste. Jazz patrí do klubu, kde môžete tancovať s drinkom v ruke a nemusíte byť prikovaný ku stoličke potom, ako vám ochranka zakáže zobrať si do sály pivo.
Verím preto, že jazzuchtivých sa o šesť dní v podzemí na Šafárikovom námestí 7 zíde dosť. Kapacitu sme limitovali, a tak odporúčam zabezpečiť si lístok v dostatočnom predstihu.
