Napríklad taká kultúra rezu & iného manažmentu drevín — arborikultúra. Na Slovensku už tradične tón v tóne s nápevom "rež & rúbaj do krve", teda do miazgy. Ing. Vladimíra Milanová z mestského úradu, Ing. Peter Kašuba z mestského zastupiteľstva a ďalšie svalnaté martinské arborikulturistky & arborikulturisti rúčka v ruke s miazgovcami z firmy Brantner Fatra, spol. s r. o. režú & rúbu, pardon, "revitalizujú zeleň" aj tak tak:
Zdravým dospelým stromom (hore dub letný, dole javor cukrový v Čajkovského štvrti) odfucklia dolnú pätinu až polovicu koruny a hore nechajú štetku na šteklenie boha Aiola alebo už na čo. Lebo však kyslíka je v meste nedýchateľne veľa, oxidu uhličitého, hluku, prachu & iného humusu naopak primálo, zaasfaltovaných-zabetónovaných-ináč zapečatených plôch detto, klíma sa ale vôbec neotepľuje a ani o horúčavách nechyrovať. Čiže v logike národnej arborikultúrnej revitalizácie & adaptácie na klimatickú zmenu treba poodfuckľovať čím viac z toho, čo vytvára a udržiava akýkoľvek tieň, vlhko, ticho, biotopy vtákov a podobné ochranárske nezmysly.
Ako kádrové náhrady takto dofucklených dospelých stromov s obľubou sadia rýchloobrátkové biznisové chuťovôčky — malé borievky rozprestreté & spol., ktoré po roku-dvoch zas vyšklbú a nabáchajú nové. Lebo však patrí sa transparentne plniť dlhodobú zmluvu mesta s miazgovcami z Brantneru & zabezpečovať obrat aj v tých správnych záhradníctvach.
Aby si ale tí ochranárski rypoši nemysleli, že naše arborikultišky & arborikultiši neovládajú najnovšie trendy v "revitalizácii zelene", ponecháva sa v meste aj dostatok stojaceho mŕtveho dreva. Hore vyschnuté jarabiny vtáčie v Priekope pri južnom okraji areálu Strednej odbornej školy dopravnej, pod nimi vydochnutý exotický ihličnan pri neďalekej lekárni. Toto mestské mŕtve drevo sa pred očami občanov v rámci urbánneho samovývoja & samovýchovy už roky transparentne rozpadáva a dáva ekosystémom asfaltových chodníkov & betónových parkovísk nepostrádateľné živiny — a ich okoliu nezameniteľný ráz sovietskych armádnych "gorodkov".
V uplatňovaní koncepcie urbánneho samovývoja však martinské arborifitnesky & arborifitnesi dospeli ešte ďalej. Na prirodzenú sukcesiu ponechali aj celé priemyselné, školské a iné areály. Toto je napríklad areál bývalej materskej škôlky v Priekope (na jej exškôlkarov sa oné revolučné výchovné opatrenie predbežne nevzťahuje). Nuž éljen — a zborové zelené "ďakujeme", súdružky & súdruhovia! Len takto slobodne & transparentne vperjod!
A keď brantnerovskí miazgovci dopilujú ešte aspoň základy práce s JMP = jednomužnou motorovou pílou (veľký konár radno najprv zdola narezať a až potom zhora dopiľovať, mešurs), arborikultúra nášho kultúrneho epicentra konečne zažiari v plnom transparentnom svetle slova zmyslu.
