Presnejšie, stále priveľmi závisí od toho, kto a čím ju žne — a čo zo zožatého vôbec za úrodu považuje. No dosť žatevných metafor. Teraz celkovo radšej menej metafor a viacej faktov o tom, čo aj po siedmich rokoch nenásobí, ale delí názory odborníkov z biologických vz. lesníckych vied na posmršťový vývoj tatranských ekosystémov a krajiny. Zreteľne sa to ukázalo naposledy na rokovaniach pracovnej skupiny Ministerstva životného prostredia SR pre zonáciu Tatranského národného parku (TANAP). Odtiaľ si dovolím "vyniesť" sem podstatnú časť výmeny názorov medzi prof. Ing. Milanom Sanigom, DrSc. z Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene a mnou na túto tému v súvise so zonáciou veľkoplošných chránených území.
Prof. Saniga 6. júla 2011 reagoval na môj článok o princípoch a kritériach zónovania národných parkov (Topercer 2010) niekoľkými poznámkami, ktoré dobre vystihujú prístup väčšiny lesníckych vedcov v SR. Citujem ich:
"1. Prírodné procesy spolu s negatívnymi prejavmi (vietor, sneh, podkôrnik, fyziologické sucho atď.) by sa mali akceptovať len v pôvodných (autochtónnych) lesných ekosystémoch, ktoré sú výsledkom sukcesného (fylogenetického, resp. ontogenetického) vývoja.
2. Drevinovo nepôvodné a drevinovo zmenené lesné ekosystémy, kde do ich tvorby vstupuje, resp. vstupoval človek, nemôžu byť zaradené do 5. stupňa ochrany.
3. Alternatívna metodika (Topercer) tak, ako bola prezentovaná a opisovaná v zápisnici, je z pohľadu vývojových procesov a zmien a jej uplatnenia pri zonácii TANAP-u postavená nešťastne.
4. Vo svojom profesnom zameraní sa už viac ako 30 rokov zaoberám výskumom pralesov, prirodzených lesov (hnutie Pro Silva) a výsledky výskumu jasne potvrdzujú, že len prístup z pohľadu fylogenetického a pri disturbančnom režime ontogenetického vývoja lesných ekosystémov vytvára predpoklad pre sofistikované riešenie tejto veľmi závažnej úlohy zonácie lesov TANAP-u." (Koniec citátu.)
Moje odpovede nasledovali vzápätí podľa jednotlivých bodov prof. Sanigu.
K bodom 1 a 2:
Mnohé vedecké práce z ekológie, statickejšie (napr. Clements 1936, Odum 1969) i dynamickejšie orientované (napr. Horn 1974, 1975, 1976, 1981, Pickett 1976, Connell & Slatyer 1977, Noble & Slatyer 1980), na menších i veľkých súboroch dát ukazujú, že ekosystémy ponechané bez ľudských zásahov sa procesmi sukcesie (autogénnej i alogénnej, primárnej i sekundárnej) spoľahlivo a dlhodobo vyvíjajú k prírode bližším a stabilnejším stavom s najlepšie adaptovanými druhovými populáciami.
Konkrétne Horn (1975, 1976) pre lesné sukcesné série zistil, že
1) na ich predpovedanie stačí poznať počiatočné druhové zloženie a pravdepodobnosti nahradenia jedinca iným jedincom v danom časovom intervale,
2) za dostatočne dlhý čas konvergujú k stabilnému zloženiu lesa, ktoré je v danom biotope nezávislé od počiatočného zloženia lesa.
To znamená, že sa vyvinie tak z prírode blízkych, ako aj z prírode vzdialených až odprírodnenych lesov, ba i zo sekundárne nelesných ekosystémov. Platí to pre širokú škálu biómov od tropických až po boreálne (t. j. vrátane napr. slovenských smrečín) a obe predpovede sa prof. Hornovi po vyše 30 rokoch spĺňajú v 6 zo 7 prípadov. Iná otázka samozrejme je, či sa takto sukcesne — resp. vôbec nejako — môže obnoviť a/lebo udržať pôvodná biodiverzita týchto ekosystémov v celej jej šírke. Na ňu najnovšie výskumy prinajmenšom v prípade biodiverzity tropických pralesov dávajú zápornú odpoveď (Gibson a kol. 2011).
Ale späť k otázkam štruktúry a stability. V nich neskôr van Hulst (1980), Pickett & White (1985), Facelli & Pickett (1990), Holling (1992), Turner a kol. (1998) a iní v línii dynamického disturbančného prístupu upresnili úlohu historických faktorov v sukcesiach (história disturbancií, počiatočné biotické podmienky, poradie kolonizujúcich druhov a i.) a zhodujú sa, že
1) prírodné disturbancie (vetry, snehy, suchá, ohne, hmyz, veľké bylinožravce vrátane vyhynutých atď.) tvoria neoddeliteľnú súčasť ekosystémov,
2) veľká väčšina ekosystémov a druhov v nich sa vyvinula a je adaptovaná na dlhodobé režimy minulých disturbancií,
3) ak tie ekosystémy a druhy chceme naozaj (teda dlhodobo životaschopné) zachovať, musíme aspoň v chránených územiach prírody tieto režimy nechať pôsobiť — a prispôsobiť tomu o. i. doterajšie lesnícke a poľovnícke praktiky.
O tom, že nepôvodné a zmenené lesné ekosystémy nielenže môžu, ale celkom bežne aj bývajú zaraďované do 5. stupňa ochrany resp. do jadrovej zóny A (a to aj so súhlasom lesníckych odborníkov), svedčia len v TANAP-e desiatky hektárov zjavne sukcesných porastov smreka a kosodreviny vo veku 50 — 150 (200) rokov v supramontánnom a subalpínskom stupni na opustených pasienkoch valašských či neskorších kolonistov (Topercer 2007).
TANAP, NPR Tichá dolina, 25. máj 2011, neťažený polom na náplavovom kuželi Kôprovnice prerastený jarabinou vtáčou. Magicov (1986) koncept cyklickej zámeny smreka a jarabiny vtáčej vo vývoji horských lesov zjavne platí.
K bodu 3:
Môj článok (Topercer 2010), zaslaný aj ostatným členom komisie, neprináša "alternatívnu metodiku" zónovania, ale o. i. len pripomienky k tej "nealternatívnej" (Moravčík a kol. 2007), ktorá stále zostáva nezoponovaná a neschválená. Od prof. Sanigu alebo kohokoľvek iného privítam každú čo len trochu konkrétnejšiu pripomienku k tomu, v čom sú moje pripomienky "nešťastné". Dosiaľ som však žiadnu takú nedostal.
K bodu 4:
S názorom na fylogenetický (v inej terminológii evolučný) prístup súhlasím. Líšime sa zrejme "len" v teoretických a metodických východiskách, (zamlčaných) predpokladoch a iných okrajových podmienkach, ktoré navrhujem priebežne si vyjasňovať na prípadných ďalších zasadnutiach komisie a súhrnnejšie napr. na osobitnej konferencii o problémoch zonácie a manažmentu chránených území.
Jej zorganizovanie by som si dovolil odporúčať Ministerstvu životného prostredia SR v budúcom roku, podľa možností ešte predtým, ako ministerstvo znova zrušia. A ak hovorím o konferencii, tak myslím naozajstnú, teda otvorenú a nestrannú odbornú konferenciu. Nie takú uzavretú podnikovú PR akciu, akú si 18. novembra 2011 na Štrbskom Plese pod názvom "Stav tatranských lesov sedem rokov po vetrovej kalamite" zozvali Štátne lesy TANAP-u. Lebo nie veterné smršte, snehy a podkôrniky v lesoch, ale skôr takéto "konferencie" sú zacyklovanými kalamitami v normálnej komunikácii dvoch (vraj) takých blízkych odborov.
Literatúra
Clements F. 1936: Nature and structure of the climax. J. Ecol. 24: 252—284.
Connell J. H. & Slatyer R. O. 1977: Mechanisms of succession in natural communities and their role in community stability and organization. Amer. Naturalist 111: 1119—1144.
Facelli J. M. & Pickett S. T. A. 1990: Markovian chains and the role of history in succession. Trends Ecol. Evol. 5: 27—29.
Gibson L., Tien Ming Lee, Lian Pin Koh, Brook B. W., Gardner T. A., Barlow J., Peres C. A., Bradshaw C. J. A., Laurance W. F., Lovejoy T. E. & Sodhi N. S. 2011: Primary forests are irreplaceable for sustaining tropical biodiversity. Nature 478: 378—381.
Holling C. S. 1992: Cross-scale morphology, geometry and dynamics of ecosystems. Ecol. Monogr. 62: 447—502.
Horn H. S. 1974: The ecology of secondary succession. Annu. Rev. Ecol. Syst. 5: 25—37.
Horn H. S. 1975: Forest succession. Scientific Amer. 232: 90—98.
Horn H. S. 1976: Succession. In: May R. M. (ed.) Theoretical Ecology, Blackwell Scientific Publ., Oxford, s. 187—204.
Horn H. S. 1981: Some causes of variety in patterns of forest succession. In: West D. C., Shugart H. H. & Botkin D. B. (eds) Forest Succession: Concepts and Applications, Springer-Verlag, New York — Heidelberg — Berlin, s. 24—35.
Hulst R. van 1980: Vegetation dynamics or ecosystem dynamics: dynamic sufficiency in succession theory. Vegetatio 43: 147—151.
Magic D. 1986: 6.2.30 Smrekové lesy vysokobylinné Athyrio-Piceetalia Hadač 1962. In: Michalko J., Berta J. & Magic D. Geobotanická mapa ČSSR, Slovenská socialistická republika, textová časť. Veda, Bratislava, s. 118—122.
Moravčík M., Rizman I., Krajčovič R., Bozalková I., Dražil T., Baláž D., Šeffer J., Fleischer P. & Celer S. 2007: Metodika rozdelenia Tatranského národného parku na zóny ochrany. 8 s., ms. [Návrh metodiky; depon. in: NLC Zvolen & ŠOP SR Banská Bystrica].
Noble I. R. & Slatyer R. O. 1980: The use of vital attributes to predict successional changes in plant communities subject to recurrent disturbances. Vegetatio 43: 5—21.
Odum E. P. 1969: The strategy of ecosystem development. Science 164: 262—270.
Pickett S. T. A. 1976: Succession: an evolutionary interpretation. Amer. Naturalist 110: 107—119.
Pickett S. T. A. & White P. S. (eds) 1985: The Ecology of Natural Disturbance and Patch Dynamics. Academic Press, Orlando, 472 s.
Topercer J. 2007: Niektoré zistenia biotopov a druhov v NPR Tichá dolina a ich význam pre ekológiu, evolúciu krajiny a manažment. In: Fleischer P. & Matejka F. (eds) Windfall research in the High Tatra Mts. Proceedings from the Conference, Tatranská Lomnica, 25. — 26. October 2007, Bratislava, Geophysical Institute of the Slovak Academy of Sciences, CD ROM, ISBN 978-80-85754-17-9.
Topercer J. 2010: Princípy a kritériá zónovania národných parkov a ich rola v dlhodobom vývoji krajiny na príklade Tatranského národného parku (SR). In: Nováček P., Huba M. (eds) "Udržitelný rozvoj — stav a perspektivy v roce 2010". Sborník přednášek z konference 6. — 8. září 2010, Olomouc. Univerzita Palackého, Olomouc, s. 199—212.
Turner M. G., Baker W. L., Peterson C. J. & Peet R. K. 1998: Factors influencing succession: lessons from large, infrequent disturbances. Ecosystems 1: 511—523.
