Dokazovanie korupcie je ťažká vec aj vtedy, keď v krajine funguje polícia či súdy. Preto sa v posledných rokoch vo svete stále viac hovorí o ochrane svedkov korupcie, tzv. whistleblowerov – teda ľudí priamo na pracoviskách, kde sa „protispoločenská činnosť“ deje.
Na Slovensku máme takýto zákon od roku 2015, ale s korupciou vôbec nezamával. Viac ako dve tretiny ľudí ani netušia, že nejaká zákonná ochrana oznamovateľov korupcie existuje, ukázal prieskum Transparency v minulom roku.
V roku 2018 bola ochrana udelená len osemnástim osobám, rok predtým desiatim. Navyše, nešlo o vysoké štátne úrady – v minulom roku dostali v rámci zákona ministerstvá len dva podnety, ktoré boli aj vyhodnotené ako relevantné.
Práve reakciou na tento neúspech bolo vytvorenie špeciálneho úradu, čo je vec, ktorú sme v Transparency aj dlhšie odporúčali. Keďže základným predpokladom fungujúceho úradu je jeho dobré vedenie, obzvlášť pozorne sme sledovali verejný výber nového šéfa minulý týždeň.
Je dobré, že verejné (online aj osobne) vypočutia kandidátov do štátnych funkcií spolu so zverejnením ich životopisov a vízií sa stáva štandardom. Minulotýždňové vypočutie však nastavilo doteraz najvyšší štandard – jednak kvalitným zložením komisie so zverejnenými životopismi (členovia zastupovali kanceláriu prezidenta, Úrad vlády, Radu pre štátnu službu, Verejnú ochrankyňu práv a tretí sektor) ako aj dostatočným časom na otázky a odpovede. Na jedného z jedenástich uchádzačov vychádzala zhruba hodina.
Ďalším pozitívnym bodom verejného vypočutia bol záujem komisie dozvedieť sa reálnu odpoveď na položené otázky. Niektoré preto zazneli viackrát z rôznych uhlov, až kým uchádzač reálne neodpovedal k meritu veci – alebo kým nebolo každému jasné, že odpovedať nevie či nechce. Otázky sa týkali manažérskej kompetentnosti, kariérneho postupu alebo modelových etických dilem.
Komisia má teraz čas do budúceho týždňa vybrať dvoch kandidátov, ktorých schváli (či neschváli) Úrad vlády a následne posunie do parlamentu pre finálny výber. Keďže sa téme ochrany whistleblowerov dlhodobo venujeme (tému sme na Slovensku ako vôbec prví otvorili v roku 2001) a boli sme aj na samotnom vypočutí, dovoľujeme si zhodnotiť všetkých uchádzačov a dať odporúčanie na víťaza.
Hľadá sa nová Dubovcová
Uchádzačov sme hodnotili podľa piatich kritérií: integrita (verejné postoje v etických témach), manažérske skúsenosti, vízia pre úrad, a v menšej miere podľa skúseností zo štátnej správy a znalosti jazykov. Nový šéf úradu bude musieť byť na jednej strane dôveryhodný pre potenciálnych oznamovateľov (čo súčasné úrady nie sú), aby vôbec nejaké podnety prišli. Na druhej strane bude musieť byť odolný voči politickým tlakom v citlivých prípadoch a bude si musieť vedieť vo verejnej diskusii vydupať svoje miesto aj voči (často nečinnej) polícii či prokuratúre.
Asi najbližšie sa výzve budúceho šéfa podobá profil Jany Dubovcovej v role ombudsmanky v prvej polovici tejto dekády. Jej verejné hodnotové postoje a riadiace skúsenosti pri nástupe do funkcie sa pri jej výkone funkcie naozaj osvedčili.
Sedem nevhodných
Až sedem z jedenástich kandidátov nás z rôznych dôvodov nepresvedčilo natoľko, že ich menovanie vyslovene neodporúčame.
Milošovi Birtusovi, pracovníkovi Národnej kriminálnej agentúry, chýbala prepracovanejšia vízia budovania úradu, nakoľko sa jeho projekt i verejná prezentácia sústredili najmä na zákonné ustanovenia. Ani to by však nebol taký zásadný problém, ako jeho neidentifikovateľnosť. Dlhoročný príslušník SIS počas verejného vypočutia prakticky nedeklaroval svoje osobné názory a postoje. Možno by teoreticky bol aj vhodným ašpirantom, ale z dostupných informácií sme sa o ňom nedozvedeli prakticky nič.
Diane Migaľovej Baschierovej chýbajú najmä riadiace skúsenosti, keďže pracovala doteraz ako hovorkyňa štátnych inštitúcií (momentálne v Slovak Business Agency, štátnej agentúre pre podporu podnikania). Pozícia hovorkyne navyše vyvoláva otázky o jej nastavení brániť verejný a nie politický záujem. Víziu síce prezentovala relatívne jasne, avšak jej realizovateľnosť je z nášho pohľadu viac než otázna. Bolo by možné zriadiť toľko detašovaných pracovísk, ako si predstavuje? Ako by fungovali jej „agenti“ v teréne?
Problémom Tibora Draskoczyho, šéfa obvodnej polície v Moldave nad Bodvou, bola najmä slabo vysvetlená motivácia a nedostatok predchádzajúcej angažovanosti v téme. O žiadnych hodnotových postojoch sme sa ani len pri modelových etických otázkach nedozvedeli. Vízia jeho projektu stojí takmer výlučne na rekapitulácii zákona.
Vysokoškolský učiteľ Tomáš Jacko zaujal doterajšou aktivitou v etických témach (v rokoch 2010-12 bol aj našim kolegom v Transparency), dokonca aj priamo na pracovisku v škole. Chýbajú mu ale priame riadiace skúsenosti, nakoľko riadenie štátneho úradu nie je možné porovnávať s riadením občianskeho združenia. V jeho projekte tiež absentuje podrobnejšia personálna a finančná uskutočniteľnosť deklarovanej vízie.
Kandidatúru Viktora Pokojného nepochybne hnala vpred najmä osobná skúsenosť s problematickým zamestnávateľom (súkromná stavebná sporiteľňa). Na šéfa úradu to ale v žiadnom prípade nestačí. Jeho vnímanie whistleblowingu je orientované zásadne na oznamovateľov, pričom boj s protispoločenskou činnosťou je až kdesi na tretej koľaji.
Jozef Stopka je nepochybne skúsený človek, ktorý by úrad vedel vybudovať a aj riadiť. Má poznatky z miestnej štátnej správy, pričom dlhoročne stojí na čele okresných úradov (momentálne s celokrajskou pôsobnosťou). Okrem slabej vízie a nedostatku znalostí v téme whistleblowingu je však hlavným problémom Stopkova politická minulosť. Jeho členstvo v SMER-SD je momentálne len pozastavené. Post prednostu okresného úradu je pritom vyslovene politická funkcia, sotva by tak mohol takýto šéf dôveryhodný pre oznamovateľov iného politického razenia.
Problematiku skutočného whistleblowingu si na svojej koži zrejme najlepšie zažil Rastislav Šaling. Doktor, ktorý poukázal na falšovanie verejných dokumentov a následne pocítil aj odvrátenú stranu boja za verejné dobro. Žiaľ, z nášho pohľadu tejto kandidatúre chýbajú preukázateľnejšie manažérske zručnosti a vízia boja s protispoločenskou činnosťou. Personálne, či finančné otázky v projekte absentujú úplne, čo môže byť pri reálnom budovaní úradu „na zelenej lúke“ problémom.
Vhodní, ale nie najlepší
Do kategórie uchádzačov, ktorých hodnotíme ako potenciálne pre úrad vhodných, no nie úplne najlepších, radíme súčasnú poradkyňu Americkej ambasády na Slovensku Zuzanu Dlugošovú a právnika inšpekcie životného prostredia Daniela Krošláka.
Dlugošovej veľkým plusom je predchádzajúca angažovanosť v etických otázkach ako advokátky, ale aj vyučujúcej na katedre práva. Na vypočutí otvorene skritizovala aj políciu a prokuratúru, čo si mnohí nedovolili. Ako plus hodnotíme aj jej prezentovanú víziu úradu ako inštitúcie, ktorá má meniť kultúru náhľadu spoločnosti na oznamovanie korupcie.
Slabou stránkou Dlugošovej sú jej malé skúsenosti s manažmentom ľudských zdrojov (riadenie koncipientov nie je porovnateľné s riadením úradu). Nepresvedčivým bolo aj jej rozhodnutie žiadať o referenciu dekana právnickej fakulty UK Eduarda Burdu bez toho, aby sa spýtala na jeho postoje v prípade manipulácie s prijímačkami na fakulte, ktorý vyniesla bývalá zamestnankyňa školy Zuzana Melicherčíková.
Krošlák má evidentne veľmi dobrú akademickú kariéru a blízkosť k ochrane oznamovateľov, ale o to menej skúseností s riadením inštitúcií. V súčasnosti má za sebou iba ročné pôsobenie mimo akademickej sféry a aj počas neho už vystriedal troch zamestnávateľov. Navyše dlhý výpočet jeho publikácií bol priamo úmerný jeho neochote odpovedať na jednoduché praktické otázky – prekvapivo nevedel podať ani len jeho názor na kontroverzného whistleblowera Edwarda Snowdena.
Kto obstál najlepšie
Najlepší dojem z vypočúvania ale aj z podkladov zanechali Martin Rajňák a Monika Filipová.
Šéfka odboru miestnej štátnej správy a samosprávy na ministerstve vnútra Filipová prezentovala z tejto dvojice o čosi obsiahlejšiu znalosť a predchádzajúcu angažovanosť v téme etiky. V roku 2016 verejne vystúpila s kritikou pomerov na úradoch, ale aj možnosťami ako to zmeniť. Neskôr založila iniciatívu Dobrý úradník. Je verejne známejšia a pre oznamovateľov - mnohí to budú práve úradníci - tak môže byť dôveryhodnejšou.
Jej prezentácia i projekt bol však menej prepracovaný v manažérskych otázkach (najmä vo fáze budovania úradu) ale aj v analytike – ako budeme vedieť, že úrad je úspešný?
Súčasný analytik odboru stratégie na Najvyššom kontrolnom úrade Rajňák má za sebou šesťročné pôsobenie na Protimonopolnom úrade, pričom polovicu z neho zastával pozíciu riaditeľa Odboru zneužívania dominantného postavenia, čo obnáša aj prácu s podaniami oznamovateľov. Jeho prezentácia bola presvedčivá, pôsobila realisticky a Rajňák v nej prezentoval jasnú a konkrétnu víziu.
Pozitívom jeho projektu bol odkaz na analytické dáta, na základe ktorých by sa Rajňák chcel ako riaditeľ rozhodovať. Slabšou stránkou Rajňáka môže byť absencia angažovania vo verejných diskusiách, a teda neistota, ako by ustál verejné konfliktné situácie, ktoré s úradom skôr či neskôr prídu.
Elitná dvojica kandidátov je z nášho pohľadu veľmi vyrovnaná a oboch ašpirantov si dobre vieme predstaviť na čele nového úradu. S prihliadnutím na najlepšiu kvalitu projektu a analytické skúsenosti by sme však uprednostnili Martina Rajňáka. Filipová by bola dobrou voľbou na podpredsedkyňu.
Čo úrad sám nezmôže
Ak aj tento nový úrad dostane dobrého šéfa či šéfku, stále budeme na Slovensku ešte ďaleko od stavu, keď vďaka oznamovateľom začne ubúdať korupcie. Úplne kľúčovým sú totiž iní štátni zamestnanci – tí, čo sedia na horných poschodiach na polícii a prokuratúre. Dôležitým poslaním nového šéfa bude teda aj hlasne upozorňovať, kde leží najväčšia zodpovednosť za to, ak aj napriek osobnej odvahe oznamovateľov boj proti korupcii stagnuje.
Držíme novému vedeniu palce!
Ján Ivančík, Gabriel Šípoš, Zuzana Grochalová
Podporte aj Vy boj proti korupcii zdieľaním tohto článku a prihlásením sa do odberu najnovších protikorupčných noviniek Transparency. Sledujte s nami voľbu predsedu a následne prácu nového úradu pre oznamovateľov korupcie. Ďakujeme!
