Na bordel vo svojom aute som patrične hrdá a beriem ho ako súčasť mojej síce oklieštenej, ale slobody. Je to taký môj malý interný protest voči ...hm, asi všetkému. Drobná a neškodná úchylka, ale poteší :o) Aj môj syn to berie ako ďalší priestor na hranie, takže knižky, hračky, omaľovanky, výkresy, šarkan a mapy, podľa ktorých ma naviguje s vážnou tvárou, sú našou bežnou cestovnou výbavou. Ale zase sme ready na čokoľvek.
Obrátil sa na mňa človek v núdzi. Neznámy človek, rozhodne však nie cudzí. Prežili sme v rôznom čase na rovnakom mieste vlastné príbehy. Sme spojení neviditeľným a večným putom. Je nás bohužiaľ veľa, väčšinou o sebe navzájom nevieme, ale ak sa tá pavučina pút začína príliš chvieť, cíti to asi každý, kto je ňou spútaný. A dnes sa veru chvela.
Už viac ako šesť mesiacov žijem so svojím dieťaťom na detskej onkológii v Bratislave. Možno som v živote mala to šťastie, že okolo mňa vždy všetko fungovalo ako malo, alebo som mala vždy dostatok energie a razancie na to, aby som to, čo nefungovalo dala veľmi rýchle do poriadku, resp. tých, čo nerobili tak, ako mali, som vďaka svojej povahe vedela upratať za veľmi krátky čas. Dnes vidím, že som asi neriešila skutočne vážne životné problémy. Príchodom na mínus dvojku na Kramároch, sa zmenilo všetko – aj môj spôsob používania vlastnej energie.
