Aj keď na prvý pohľad tieto dva problémy nemajú veľa spoločného, pri bližšom pohľade možno nájsť určitú podobnosť. Za obidvomi problémami stojí a prehlbuje ich solidarita.
V oboch prípadoch sme presviedčaní, že sme niekomu niečo dlžní a máme sa cítiť previnilo, ak nesúhlasíme s prejavmi solidarity. Mali by sme na požiadanie Grékov otvoriť peňaženku a nalievať do rozvrátenej ekonomiky ďalšie a ďalšie miliardy? No otázku, ktorú by sme si mali všetci položiť, no hlavne naši volení zástupcovia je DOKEDY? Kde je tá hranica, kedy si už aj na Slovensku uvedomíme, že nemôžeme znášať toľko solidarity, koľko by od nás druhí očakávali?
Do Grécka sme v predchádzajúcich rokoch naliali miliardy, ale pozitívny výsledok sa nedostavil. Namiesto toho prišlo polročné naťahovanie sa medzi novou gréckou vládou a veriteľmi. Je až absurdné, že v situácii, kedy je už aj bežným Grékom jasné, že „koniec“ sa rýchlo blíži , politická reprezentácia dookola opakuje slová o „možnej dohode“. Dohoda o čom? O poskytnutí pár miliárd Grécku, ktoré by Gréckej vláde vydržali niekoľko mesiacov, maximálne jeden rok. A čo bude potom? Občania to vedia a podľa posledných správ si vybrali sporitelia z Gréckych bánk za posledný týždeň takmer 3 miliardy eur. Do kedy môže fungovať takáto patová situácia? Podľa vyjadrení analytikov sa veľmi rýchlo blížime do momentu, keď jedného pondelkového rána Gréci zistia, že si nemôžu vybrať z banky svoje úspory. Banky zostanú zatvorené pre nedostatok peňazí. Malo by to nastať v okamihu keď ECB zistí, že Grécke banky sú insolventné... Run na banku , ktorý sa zintenzívnil tento týždeň, znamená len jednu vec. Koniec Grécka v EMÚ je faktom, ktorý si už len počká na formálne potvrdenie od politikov. Tí zatiaľ z pochopiteľných dôvodov budú vyčkávať a verejnosti a médiám budú prezentvať stav agónie naďalej. Veď akí by to boli politici, keby ľuďom povedali, že desiatky miliárd eur na záchranu Grécka boli vyhodené von oknom? K politickej samovražde to určite v niektorých krajinách EÚ povedie.
S problémom migrantov to bude podobné ako s Gréckom. EÚ do riešenia otázky migrantov bude nalievať milióny eur, ktoré ani nemá (keďže EÚ sme vlastne my a my sami financujeme všetky projekty EÚ). Bude sa chlácholiť tvrdením o tom, koľkým hladným krkom sa pomohlo. Podľa OSN je v súčasnosti v pohybe okolo 60 miliónov migrantov, najviac od druhej svetovej vojny. Nič však ani náhodou nenasvedčuje tomu, že by sa mala situácia obrátiť k lepšiemu v najbližšom čase. Neskôr si uvedomíme, keď bude treba zachraňovať ďalšie a ďalšie milióny migrantov, že vlastne na to nemáme ani zdroje a už ani vôľu, tak ako v prípade krachujúceho Grécka.
Ak sa naplnia predpovede niektorých analytikov a skutočne dôjde k bankrotu Grécka a jeho návratu k drachme, tak si môžeme povedať, že nás pokus o jeho záchranu stál nejakých 100 miliárd eur. Ak však zlyháme v pokusoch o záchranu migrantov (čo je vopred dané s prihliadnutím na ich očakávaný každoročný prírastok), ale k tomuto poznaniu sa dopracujeme až po rokoch, tak cena, ktorú za svoju solidaritu zaplatíme bude obrovská.
Ak je vôľou ľudí v EÚ byť solidárny do tej miery, že nás samotných to dovedie ku krachu, tak sa s tým asi nedá nič robiť. No spýtal sa niekto občanov, čo si prajú? Či sa chcú deliť o čoraz tenšie zásoby prírodných zdrojov s čoraz väčším počtom ľudí? Logika veci totiž napovedá, že keď je zdrojov čoraz menej a ľudí stále viac, tak musí skôr či neskôr prísť ku konfliktu a boju o tieto zdroje. Budeme večne solidárni až do tej miery, že pripravíme svojich potomkov o to, čo im patrí? Alebo sa aj my niekedy naučíme povedať NIE!
