Krstný otec z Palerma

Na Sicílii som strávil pár mesiacov, môj kamarát na Slovensku už dokopy hádam vyše pol roka, čiže zážitkov je až až. Spoznali sme sa v roku 1999, keď som ako medik trávil letné prázdniny na praxi v drážďanskej nemocnici. Hneď sme si "padli do oka", pričom chcem zdôrazniť našu celkom normálnu sexuálnu orientáciu ... Ludovico je taký maličký, čierny, srdečný, vtipný, v jednom kuse melúci a živo gestikulujúci Talian, s typickou talianskou angličtinou. Pardón, on nie je ani tak Talian, ale Sicílčan. Oproti severu Talianska sa totiž južania dosť tvrdo ohradzujú. Severotalianske mestá sú industrializované, bohaté, s minimálnou nezamestnanosťou, mentalitou sa blížiac skôr chladnejším Európanom. Sicília je pravý opak. Chudobná, s nezamestnanosťou cez 25 percent, málo rozvinutá, hlavnou komoditou sú rybolov a pestovanie olív. Obyvatelia sú mimoriadne srdeční a pohostinní. Ľudia sú vzrastom maličkí, ja so svojimi 185 centimetrami som pôsobil ako Guliver. Ženy sú, no nič v zlom, zväčša dosť lenivé, a, ako by som to taktne povedal, škaredé. Ak na Sicílii náhodou stretnete peknú ženu, je to zaručene cudzinka. Prvý raz som bol na Sicílii s mladšou sestrou v lete roku 2000. Cesta do Milána prebiehala vcelku v pohode. Vnútroštátne linky spoločnosťou Alitalia medzi Milánom a Palermom pripomínajú frekventnosťou spojov skôr autobus. Teda, chodia zrejme častejšie ako poniektoré naše autobusové linky... Po nástupe do lietadla, ktorého interiér tvorili dva rady po 3 sedadlá, sme hľadali tie naše. Rýchlo sme ich našli. Náš sused už sedel na svojom fleku. Cca 140 kilový, tmavý, husté čierne vlasy, slnečné okuliare typu mucha Puk, spotený a smradľavý, ako vystrihnutý zabijak z filmu Mafiáni. "Bon giorno", povedal som nesmelo, keď som sa k nemu blížil. Odmerane si ma prezrel od hlavy po päti, pričom nemihol ani brvou. "Dobre, že si sa pozdravil", podpichla sestra, "možno nás hneď nezastrelí". Horko ťažko, natlačený na polovici sedadla a lapajúc po vzduchu z opačnej strany, ako sedel môj spolusediaci mafiózo, sme sa dostali do Palerma. Palermo má jedno z najnebezpečnejších letísk v Európe. Pristávacia plocha je tesne za morským brehom a blizúčko za letiskom sa týči obrovitánska hora, súčasť pohoria Corona d´Oro, ktoré lemuje celé Palermo. Po výstupe na pevnú zem nám ako prvé udrela do hlavy neskutočná horúčava. Takmer 40 stupňov Celsia v tieni. Ako zázrakom sme po hodinke našli všetky batožiny. Nasledovalo zvítanie s už nervóznym a pobehujúcim Ludovicom, ktorý sa bál, kde toľko trčíme. Pri odchode z parkoviska som zistil prvú charakteristiku sicílskeho motoristu. Kým sme sa z parkoviska dostali, toľko trúbenia, hromženia, hrozenia a rozličných giest som v živote nevidel. Ale on bol úplne v pohode, bežná vec. Postupne sme si to nasmerovali od letiska vzdialeného cca 20 km od mesta k Palermu. Medzitým nám Ludo vysvetľoval, ako sa Palermo zmenilo, že je teraz už dosť bezpečné, že vplyv mafie je v porovnaní s minulosťou veľmi slabý. Po nejakom tom kilometri sme na rušnej ceste minuli malý pomníček. Bolo to miesto, kde pred 7 rokmi z letiska ďiaľkovo odpálili nálož, ktorá okrem sprevádzajúcich policajtov zavraždila 7 kľúčových sudcov v procesoch proti mafiánskym bossom. Posledná mafiánska vizitka v Palerme. Po chvíli sme sa opäť zamotali do nekonečnej zápchy. Zasa trúbenie, hromženie. Nebolo by na tom nič divné, keby - ako som o 15 minút zistil - príčinou tej zápchy nebolo horiace auto uprostred cesty. Bože, kde som sa to dostal? - pomyslel som si. Nechcem Vás unavovať dlhým blogom. Ak by vás zaujímali moje zážitky na Sicílii, Ludove zážitky na Slovensku, čo si myslí o Slovákoch a slovenských ženách, napíšte, rád sa o to s vami podelím.