Jedná sa o opakovanú hospitalizáciu 64 - ročného pacienta, bezdomovca z vlastnej vôle, nie v hmotnej núdzi, s anamnézou ... Takto a podobne začína stále viac prepúšťacích správ z nášho interného oddelenia.
Medzi časté ponosy pacientov na starostlivosť v nemocnici patrí (teda okrem opadávajúcich omietok, smradľavého vécka a nekonzumovateľnej stravy) málo času stráveného s ošetrujúcim lekárom a tým pádom aj málo informácií o zdravotnom stave, plánovaných vyšetreniach, možných komplikáciách, prognóze, atď. Pokúsim sa vysvetliť jeden z dôvodov, prečo je tomu tak.
Ani náhodou nehodlám písať nejaký komplexný rozbor fenoménu „bezdomovectvo“. Z každého uhla pohľadu by sa o ňom totiž dali popísať stovky blogov. Tento môj náhľad je rýdzo profesionálny – reč bude o chorých ľuďoch bez domova, ktorí nás poctia svojou návštevou v nemocnici.
Podľa novely Zákona o zdravotnej starostlivosti od 1. januára 2008 musí byť pacient na vyšetrenie u špecialistu (až na určité výnimky) poukázaný obvodným lekárom. Z už tak výrazne preťažených lekárov prvého kontaktu sa tak defakto stávajú dispečéri, zatiaľ čo napätie nervóznych pacientov v čakárňach by sa dalo krájať.
Načo sa moriť nekonečným štúdiom? Dobrý rok na prijímačky, 6 rokov lekárska fakulta a potom už len celý život. Načo sa mám báť nejakého Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? Načo mám platiť štátu dane? Miesto toho zajtra ráno jednoducho zistím, že som v sebe objavil tajný tok kozmickej energie, pred dvere si vycapím tabličku, budem inkasovať pekne cash na ruku a žiaden úrad ma nemôže buzerovať. Nie je to paráda?
Čo vás napadne pri slove pomaranč? Váš mobilný operátor? Darinka Mandarinka? Fidel Castro? Všetko možné, ale asi ťažko urputný zápas o život. Ja mám pomaranče celkom rád, teraz ich však nejaký čas nechcem ani len vidieť.
Vianočné sviatky sa dajú prežiť rôzne. Ja tie tohtoročné oslavujem prevažne v nemocnici - pacienti si ma užijú podstatne viac, ako moja žena a ďeťúrence. Niežeby som nechcel byť ako každý normálny človek cez vianoce pokope s rodinou, ale nový Zákonník práce a maximálne 12-hodinové pracovné zmeny, urobili z môjho už aj tak úbohého príjmu almužnu a tak nadrábam, koľko môžem. To iba na úvod ako vysvetlenie, prečo trávim sviatky takto poloúchylne. (Upozornenie: Toto nie je to blog o lekárskych platoch! Experti na ekonomiku v zdravotníctve, odpustite si preto prosím múdre rady typu - vedel si do čoho ideš, mal si si vybrať iné povolanie, aj iní v štátnej správe zarábajú toľko, odíď do privátu, a pod.)
Niet divu, že pri mojej profesionálnej deformácii na blogu vyhľadávam prevažne články s medicínskou tematikou. Okrem strhujúcich lekárskych príbehov (hlavne v podaní Ľubky Romanovej), rozvážnych postrehov (napr. Jožka Klucha), ma zaujíma aj pohľad na lekára z tej druhej strany - čiže zo strany pacienta (aj keď som už vo svojich článkoch opakovane zdôrazňoval, že takéto hrubé delenie na lekárov a pacientov nie je celkom vhodné, pretože každý lekár je zároveň bývalým, súčasným či budúcim pacientom).
Počas celého roka, a čoraz častejšie aj teraz v predvianočnom čase, sa na nás z televízie, časopisov a z bilboardov ulíc hrnú výzvy šľachetných firiem, ktoré si vo svojej nekonečnej dobrote odtrhli posledné od úst a prispeli ďeťom chorým na rakovinu, či zasponzorovali detský domov. Často sa k takejto zbierke môžete pripojiť aj vy, stačí napr. poslať prázdnu SMS-ku, vypísať šek, alebo vás priamo na ulici osloví dvojica teenegerov s ozdobenou urnou.
Nik z lekárov toto slovo nemá rád. Tí, ktorí ich pravidelne berú, sa pri vyslovení slova úplatok tvária ako svätci s gloriolou, či prinajmenšom ako nezúčastnení pozorovatelia. Tí, ktorí ich neberú, sa zasa neradi ocitajú v jednom vreci s tými druhými.
Dnes po práci si moja polovička zvolila relax formou superadrenalínového športu – nakupovania v predvianočnom období. A namierila si to rovno do „kultúrneho centra“ predvianočného diania – do Tesca na Hlavnej ulici v Košiciach.
Existujú lekári, ktorí s obľubou sami seba dávajú do pozície akýchsi nadľudí. Na druhej strane aj samotní pacienti majú o svojom lekárovi neraz veľmi skreslené predstavy. Nevidia, že za nepriehľadným bielym plášťom pána doktora tiež bije zraniteľné srdce.
Tiež máte tendenciu kupovať výrobky s nápisom Fitness, alebo aspoň obsahuje xy % ovsených vločiek? Ja sa takto často utvrdzujem v názore o svojom dokonalom stravovaní. Podobnú maškrtu som si preto doprial aj včera.
Pred mesiacom som dovŕšil svoju tretiu desaťročnicu. O pokročilom veku však už nesvedčia iba moje vrásky a občiansky preukaz. Prezrádzajú ho aj početné, najrozmanitejšie reakcie mojej chatrnej telesnej schránky a okolitého sveta. Na tomto mieste ponúkam iba zopár príkladov (prípadne skúste porovnať s vašimi skúsenosťami).
Hroziacim trampotám s novým Zákonníkom práce v nemocniciach sa na blogu opakovane /a veľmi trefne/ venoval Jožko Klucho, v dnešnom SME napísal taktiež pozoruhodný článok pán primár Tibor Barta. S oboma sa plne stotožňujem, napriek tomu sa musím priznať, že jeho zavedeniu do praxe sa istá časť môjho ja teší.
V čase (takmer) úplnej slobody, ktorú si už mnohokrát ani neuvedomujeme, nieto ešte vážime, som si spomenul na jednu sladkokyslú príhodu z mojich školských lavíc.
Medicína, dokonca aj tá na Slovensku, nie je vždy do plaču. Neveríte? Ponúkam zopár príkladov (aj keď tie najlepšie príbehy bohužiaľ nie sú publikovateľné).
Viete, aká diagnóza má v súčastnosti na Slovensku najhoršiu prognózu? Tipujete to na infarkt? Rakovinu? Mýlite sa! Je to obyčajná staroba.
Spomínate si na niekdajší „totalitný“ vtip? Podľa neho istý rečník na 1. mája so zápalom kričal do mikrofónu: „ My budeme tak bojovať za mier, že tu neostane kameň na kameni!“ Ako sa moja manželka presvedčila, tento „prístup“ k budovaniu mieru sa dá občas vidieť ešte aj dnes.
Momentálne na našom oddelení staršieho človeka nenájdete.
