Spoznali sme sa v lete 1999 v Nemecku a hneď Silvester 2000 sa rozhodol stráviť na Slovensku. V úplne cudzom svete, ktorý mnohí „západniari“ dodnes neodlišujú od Ruska či Ukrajiny, medzi úplne neznámymi ľuďmi. Na podrobné opísanie zážitkov by som spotreboval priveľa blogov, ale vedzte, že to bol najlepší Silvester v mojom živote. Strávili sme ho v nádhernej prírode kúpeľov Štós. Veľmi rýchlo medzi nás zapadol a snažil sa osvojiť si naše zvyky. Tak napríklad po dvoch dňoch mi povedal, že Slováci toľko pijú, ako Taliani jedia. V rámci spoznávania krás Slovenska sme Luda zaviedli aj do typickej slovenskej dedinskej krčmy. Aj tie síce bývajú rôzne, ale táto bola fakt klasa, polovica osadenstva už na stole či na zemi, druhá polovica s podivne plávajucími očami. Tento slovenský „Louvre“ sa mu nepochybne vryl hlboko do pamäti.
Na východe Sicílie na vysokej Etne sa síce sezónne lyžuje, ale Ludovico sneh dovtedy videl len vo filme. Tu sa zrazu ocitol v zasneženej rozprávkovej krajine. A keď sme mu na zjazdovke obuli lyžiarky, nasadili lyže a ja som ho začal pomaličky tlačiť po rovinke... Čo vám budem hovoriť, pri takej hladine adrenalínu je bungee jumping iba slabý odvar. Naše preteky na snowboardoch síce potom sledoval len ako divák, zato do guľovačky sa zapájal ako malý chlapček. Zopár krát sme ho vykúpali v okolitom trištvtemetrovom snehu a ja som konečne zistil, ako vyzerá originálny sicílsky snehuliak. Pri jednom rozhovore mi vtedy povedal zaujímavú vec, totiž že vycítil v našej partii vzájomnú dôveru, akú dosiaľ medzi kamarátmi nepoznal. Možno maličkosť, ktorá ma ale veľmi potešila.
Naša vzájomná konverzácia sa inak v priebehu rokov vyvíja veľmi zaujímavo. Keďže pomaličky navzájom preberáme aj slová z „toho druhého“ jazyka, naša reč je zmes angličtiny, taliančiny, slovenčiny a polštiny. Raz sme sedeli v meste pri stole s dvoma angličankami, ktoré našemu žvatlaniu absolútne nerozumeli. Nikdy sa nám pritom nestane, že by sme sa nakoniec nepochopili. Napríklad po adrenalínovej jazde mojej mami centrom Košíc mi spotený vraví: „But Karol, your mother drives very Schumacher!“ Aj moje staré mamy, nepoznajúc pritom ani pol anglického či talianskeho slova, s ním utešene komunikujú. Sranda bola, keď to babka chvíľu skúšala aj po maďarsky, domnievajúc sa, že je taliančine určite veľmi príbuzná. Postupne som takto zistil, že ak dvaja ľudia skutočne chcú komunikovať, vonkoncom nemusia byť študovaní lingvisti.
Ludovico je zo Slovákov a Slovenska nadšený. Skutočne nepatrím k Hejslovákom, ktorí chodia na výročie zvrchovanosti preskakovať vatru, ale práve pri ňom som sa presvedčil, že ako národ a krajina sa pred svetom určite hanbiť nemusíme.
Ženu, ako som písal minule, sa Ludovi na Slovensku nájsť nepodarilo. V srdci Európy však celkom nečakane našiel novú rodinu a druhý domov.
